V rodine Krnáčovcov žili ľudovou umeleckou výrobou charakteristickou pre región Podpoľania prirodzene. Spod rúk jeho starších bratov vychádzali fujary, detvianske kríže, valašky i kožiarske výrobky. A keď jeden z nich odišiel žiť do zahraničia, výroba z kože v domácej dielni akosi zákonite ostala na mladom Jánovi.
Začínal krpcami. Rozobral staré, ktoré si zakúpil, a podľa ich strihu i otcových rád vyrobil vlastné. Jeho tvorba ide od začiatkov ruka v ruke s Podpolianskymi folklórnymi slávnosťami v Detve, ktorých prvý ročník sa konal roku 1966. Vďaka nim mal možnosť stretnúť ľudí z rôznych regiónov Slovenska, ktorí v tých časoch ešte prirodzene nosievali tradičný odev. Pri spoločných posedeniach sa podozvedal mnoho užitočných vecí, ktoré následne využil vo výrobe.
Podpolianske slávnosti určili do veľkej miery aj sortiment jeho výrobkov. Výrobe z kože sa v tých časoch nevenovali mnohí, a tak na mieste so silnou koncentráciou ľudí milujúcich folklór získaval viaceré zákazky. Navyše, detviansky festival od počiatku poskytoval priestor aj súboristom z radov zahraničných Slovákov, a práve oni tvorili dôležitú súčasť klientely Jána Krnáča.
Keď sa zapracoval na krpcoch, trúfol si aj na opasky. Začínal detvianskymi trojprackovými, neskôr pridal liptovské a kokavské. Keď zintenzívnil výrobu a začal sa zúčastňovať aj iných folklórnych a remeselných festivalov, sortiment rozšíril o ďalšie regionálne typy. Pustil sa tiež do výroby kožených káps a neskôr aj dámskych kabeliek, na oboch kombinujúc tradičné vzory.
Vďaka pracovnej zručnosti, ktorú získal v zamestnaní ako opravár kovoobrábacích strojov v Podpolianskych strojárňach v Detve, nemal starosti zhotoviť si raznice a rydlá na prácu s kožou či s mosadznými prackami. Vzory na ne si navrhuje podľa tradičných ornamentov z Podpoľania a ďalších regiónov, ktoré si odkresľuje a skicuje.
Dlhé roky spolupracuje s ÚĽUV-om, ktorý oceňuje jeho prínos predovšetkým v rešpektovaní pôvodných technológií, materiálu i regionálnych tvarových a výzdobných znakov.
Podľa vlastných slov sa vždy snažil, aby jeho výrobky boli o kúsok vpredu. Dôležitá je preto preňho už samotná príprava na prácu. „Kvalitu výrobku vždy určuje kvalita kože. V kožiarstvach v moravskej Jablůnke za Vsetínom alebo v Podolí pri Piešťanoch mi ju zbrúsia na desiatky milimetra presne. Najradšej mám prírodnú kravskú hladenicu z chrbta zvieraťa, a ešte radšej potom, ako sa vystaví slnku, vtedy je krásne vybielená,“ hovorí Ján Krnáč.
Všetky vedomosti, ktoré za života získal, odovzdal do rodiny synovcovi Petrovi Krnáčovi, ktorý ho sprevádzal po festivaloch od svojich pätnástich rokov. V pokročilom veku je vďačný za každé ráno, že ešte dokáže vstať a tvoriť. A takisto, že mohol na tomto svete po sebe čosi zanechať. Účasť na festivaloch a jarmokoch si dnes vyberá, chodí len na väčšie, alebo chodí každý druhý rok, aby dal svetu vedieť, že stále žije.
Roku 2013 bol Ján Krnáč ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby za zachovanie pôvodných slovenských odevných doplnkov z kože a kovu i za rešpektovanie pôvodných technológií, materiálu aj regionálnych tvarových a ozdobných znakov.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)