Monika Kunová sa narodila v Seredi. V domácom prostredí vídala vyšívať svoju babku a obdivovala jej práce z dávnejších čias. Zrejme tu sa u nej zrodila láska k vyšívaniu a vôbec k ručným prácam. Babka zomrela, ale jej túžba vyšívať a háčkovať pretrvávala a viedla ju k ďalšiemu učeniu sa ručným prácam. V tomto smere bola vo veľkej miere samouk.

V škole mali síce pracovné vyučovanie, no vyšívania mali minimum. Ani v susedstve či v širšom okolí nepoznala nikoho, kto by ju viedol a dopĺňal jej vedomosti o tejto oblasti. A tak rady, námety i techniky čerpala z časopisov zameraných na výšivku, ktoré boli v tom čase u nás dostupné. A už na základnej škole si kupovala aj knihy, ktoré popisovali techniku vyšívania a háčkovania a ktoré jej pomohli zdokonaľovať sa. Spočiatku svoje práce rada s láskou darovávala blízkym, kamarátom a známym.

Po nástupe do zamestnania, keď pracovala ako manipulantka pobočkových ústrední, určitý čas spolupracovala ako vyšívačka s ľudovým výšivkárskym družstvom Piešťanka. Družstvo bolo zamerané na dámsku a detskú konfekciu a stolové prestierania. Jej práca sa postupne zdokonaľovala aj vďaka silnej túžbe po kvalitnej práci. V čase po roku 1989, keď sa Piešťanka rušila, začala zisťovať ďalšie možnosti, kde by si mohla privyrábať ručnou prácou popri zamestnaní. Keďže už poznala ÚĽUV, oslovila oddelenie, ktoré sa zaoberalo výšivkami. Na skúšku vypracovala zadanú vzorku výšivky a po schválení začala v roku 1995 spolupracovať s ÚĽUV-om. Vyšívala najmä prestierania rôznych rozmerov z oblasti Čataja a krojové súčiastky z oblasti Myjavy, Liptovských Sliačov a Hontu.

Jej záľuba vo vyšívaní ju stále poháňala dopredu, a zároveň i do našej histórie. Knihy, publikácie o slovenských krojoch a rozhovory so starými ľuďmi ju priviedli k vyšívaniu krojov z rôznych regiónov. V súčasnosti je pre ňu zdrojom námetov i internet. Najradšej vyšíva plným plochým stehom na ľanovom alebo bavlnenom plátne napnutom na ráme podľa vopred predkreslených línií vzory najmä z oblasti Čataja, ktorý sa vyznačuje hustými kontúrovanými vzormi. Ovláda však aj krížikovú a dierkovú výšivku, ktorou zdobí mužské krojové košele, rukávce, zástery a iné krojové súčiastky z rôznych oblastí. Venuje sa aj tvorbe vlastných vyšívaných prikrývok a obrúskov, kde skúša kombinovať rôzne vzory i farebnosť. Pri výrobe používa hlavne ľanové a bavlnené látky a vyšívacie priadze bežne dostupné na trhu.

V rámci charitatívnej činnosti zdobí ručne vyšitými kostolnými plachtami (obrusmi na oltároch) oltáre v kostoloch napr. v Seredi, Šintave, vo Vinohradoch nad Váhom, v Prahe, Abraháme, Jeruzaleme i Lurdách vo Francúzsku. Vyšila tiež alby (dlhé biele košele, na ktoré sa oblieka ornát), pre viacerých kňazov.

V súčasnosti je už v dôchodkovom veku a má dostatok času a chuti venovať sa aj naďalej remeselnej činnosti a zároveň odovzdávať svoje bohaté skúsenosti a znalosti v rámci rodinného kruhu i priateľom.