Rodáčka z Dubovej v okrese Brezno prežila veľkú časť svojho života v Maďarsku. Späť na Slovensko na Horehronie do Hornej Lehoty sa vrátila roku 2011.
K veľkonočným krasliciam sa dostala cez iné ručné práce, keď sa už počas materskej dovolenky usilovala spestriť si voľné chvíle tvorbou. Vyšívala, háčkovala, plietla, maľovala, venovala sa art protisu, hline i medovníkom.
Zdobiť vajíčka skúšala už v detstve. Farbili ich v odvare z cibuľových šupiek, zo sušených čučoriedok alebo z plodov bazy a výzdobu na ne vyškrabovali ihlou, kamienkami, prípadne čímkoľvek ostrým. Na Veľkonočný pondelok ich následne darúvali mládencom, čo chodili po šibačkách. Určite aj spomienky na pekné chvíle spojené s jarou stáli za jej rozhodnutím venovať sa vyškrabávaniu kraslíc aj v dospelosti.
V Maďarsku žila v obci, v ktorej sa každoročne konali veľké remeselné trhy. A tu ju dal osud dokopy s paňou, ktorá zdobila kraslice a medovníky. Spriatelili sa a časom aj dohodli, že sa jej umeniu u nej priučí. V Maďarsku nebola zamestnaná, bola ženou v domácnosti, a tak mala v polovici 80. rokov na učenie sa popri jednom dieťati pomerne veľký priestor.
Spočiatku popri krasliciach vyrábala aj medovníky, ktoré sa aj dobre predávali. Celkovo však nerada pečie, a tak časom zúžila svoj záber len na kraslice. Popri estetickej kráse ju oslovili najmä svojou symbolikou – jari, nového života, zmŕtvychvstania Krista.
Techniku vyškrabávania kraslíc si osvojila od svojej učiteľky, ale k štýlu zdobenia tieňovaním, ktorý je pre jej kraslice charakteristický, sa dostala, ako sama hovorí, vlastnou nešikovnosťou: „Zdobenie kraslíc som brala spočiatku tak vážne, až sa mi triasla ruka, keď som v nej držala vajíčko, a časom som si z toho odvodila aj svoj štýl.“
Ornamenty – kvietky, lístky, špirály, mriežky a iné rastlinné, zoomorfné i geometrické motívy – radí na vajíčko spamäti, bez predkresľovania. Najprv si vytvorí základnú líniu uprostred vajíčka – buď na výšku, alebo na šírku – a potom už len prikladá ornamenty, ktoré z nej v procese tvorby vychádzajú. Každá kraslica, ktorá vyjde spod jej rúk, je originálna a najviac ju teší, keď sa jej podarí vymyslieť nový ornament alebo urobiť esteticky dokonalú kraslicu.
Vajíčka si farbí do zásoby počas letných mesiacov a zdobí ich v zime. Na vyškrabovanie používa ostré nožíky s krátkymi hrotmi alebo žiletku, niekedy si pomáha aj elektrickou vŕtačkou. Ako sama vraví, najdôležitejšie pri vyškrabovaní kraslíc je správna príprava, očistenie a nafarbenie vajíčka. Samotné zdobenie je už len čerešničkou na torte. Aby sa vyfúknuté vajíčko dokonale zafarbilo a nevznikli na ňom fľaky, škrupina musí byť dobre odmastená. Na farbenie používa práškové farby na textil, miešajúc si z nich vlastné odtiene. Na dosýtenie pridáva do farby ocot.
Oľga Lórántová je rada, keď ľudia obdivujú jej umenie, a o svojej práci, pri ktorej pociťuje veľký pocit uspokojenia, rozpráva s hrdosťou. „Čo ma drží pri krasliciach?“ pýta sa. „Asi to, že som pri ich tvorbe šťastná. Hoci hovoriť v mojom veku o tomto pocite je asi odvážne, ja som však pri tvorbe kraslíc šťastná.“
Titul majsterky ľudovej umeleckej výroby jej bol udelený roku 2015.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)