Vyučil sa v modranskej Slovenskej ľudovej majolike. Jeho spojenie s majolikou sa však prerušilo potom, ako prijal ponuku pracovať v keramických ateliéroch Fondu výtvarných umení. Tu sa realizovali malé série originálov súčasných slovenských výtvarných umelcov pre sieť obchodov Dielo, čo ho posunulo aj v jeho vlastnej tvorbe.
Potom, ako v polovici 80. rokov ukončil svoju prácu vo Fonde výtvarných umení, hľadal zamestnanie, ktoré by mu umožňovalo pracovať doma. Do úvahy v tom čase prichádzala výroba pre Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Na stretnutí s výtvarníčkou ÚĽUV-u Evou Kramplovou dostal návrh venovať sa výrobe gemerskej keramiky, ktorú v tom čase pre ÚĽUV nik nerobil. Čisté tvary, farebnosť, materiál a remeselné spracovanie tohto starého druhu keramiky mu učarovali a našiel v nej trvalú inšpiráciu.
V duchu tradícií si dokonca postavil na dvore pec na drevo a až do roku 1991 v nej realizoval všetky svoje výpaly. Takisto hlinu si kopal sám pri Lučenci v Novohrade, susednom gemerskom regióne, a spracúval ju v dielňach Fondu výtvarných umení. Dlhý čas tak na výrobu používal materiál blízky pôvodnej gemerskej keramike, neskôr prešiel na kupované materiály a dnes používa na svoje výrobky kameninu, vhodnejšiu na každodenné používanie. Kritériom výberu hliny je preňho jej farebnosť a dôraz kladie aj na úžitkovosť výrobku z hľadiska potrieb dnešného človeka.
Na výrobkoch každého keramikára sa prejavuje jeho vlastný rukopis už pri točení na kruhu, ktorý konkrétne Juraj Maco ovláda majstrovsky. Jeho zámerom nie je robiť repliky – vychádza síce z tvarov a zo vzorov gemerskej hrnčiny, posúva ich však ďalej, aj pod vplyvom požiadaviek zákazníkov. S nimi sa stretáva na trhoch a keramických podujatiach na Slovensku (Dni majstrov ÚĽUV, Keramické trhy Pezinok, Trnavský jarmok, EĽRO Kežmarok) i v zahraničí (Annaberg-Buchholz, Jena, Klagenfurt , Našice, Prévelles), ktoré navštevuje pravidelne spoločne s manželkou, ktorá je tiež aktívna keramikárka.
Súčasťou jeho vzťahu k remeslu je aj aktívne odovzdávanie znalostí a skúseností tým, ktorí sa chcú naučiť tvoriť vlastnú keramiku. Upravil svoju dielňu a pri kruhoch v nej pohodlne prichýli dvoch záujemcov súčasne, pri modelovaní aj tretieho. Vo výučbe sa snaží o individuálny prístup, pretože každému vyhovuje niečo iné. Ako však vraví, keramika je umelecké remeslo a vyžaduje si výtvarný aj remeselný talent a navyše ctižiadosť i ochotu investovať do tvorby aj finančné prostriedky a učiť sa po celý život. Živiť sa však výlučne výrobou keramiky je náročné nielen na Slovensku, aj preto sa dnes Juraj Maco venuje keramike popri zamestnaní.
Titulom majster ľudovej umeleckej výroby bol ocenený roku 2007 za zachovávanie pôvodnej slovenskej hrnčiny.
(Zdroj: Ševčíková, E.: Keramika sa učí celý život. In: Remeslo, umenie, dizajn. 14, 2013, č. 4, str. 4 – 7.)