Jeho život trvalo poznamenala atmosféra starých terchovských chalúp, v ktorých sa hoc aj vo veľkej chudobe vždy tvorilo. Konkrétne u Meškovcov všetci šiesti súrodenci hrávali pod vedením otca v rodinnej drevenej muzike na svojpomocne vyrobených nástrojoch a už ako dieťa mal Viliam Meško priviazaný o gate aj vreckový nožík, s ktorým strúhal píšťalky, mlynčeky, paličky. A, chvalabohu, láska k obom týmto tvorivým oblastiam ho neopustila ani v dospelosti.
Profesionálne tancoval a spieval v SĽUK-u, v prešovskom Divadle A. Duchnoviča i Slovenskom národnom divadle. A popritom sa vášnivo oddával rezbárstvu. „Ruky som mal samé mozole, čo bolo na speváka pomerne nezvyklé. Akoby som mal v sebe vírus, ktorý ma nútil tvoriť. Koľkokrát som rezbárčil do tretej, do štvrtej do rána a potom som šiel na skúšku do divadla. A hoci sa mi aj spať chcelo, inak som nemohol.“
Prelomovým v jeho rezbárskej tvorbe bolo stretnutie s Alexandrom Trizuliakom v druhej polovici 60. rokov. Vďaka bratovi Františkovi, ktorého si tento akademický sochár vybral, aby mu stál ako model pri tvorbe sochy partizána na bratislavský Slavín, mohol tráviť čas pozorovaním i rozhovormi s týmto vynikajúcim tvorcom priamo v jeho ateliéri. Uňho sa zdokonalil v tvorbe korpusov a cez neho sa zoznámil aj s vtedajším hlavným výtvarníkom ÚĽUV-u Václavom Kautmanom. Práve on o trochu neskôr na rezbárskom aktíve ÚĽUV-u v Topoľčiankach, kde sa zišli rezbári z celého Slovenska, vyhodnotil dielo Viliama Meška, ktoré vzniklo počas aktívu, za najlepšie spomedzi všetkých, vyzdvihujúc predovšetkým autorskú suverenitu mladého rezbára.
O jeho veľkom potenciáli i výkone svedčí množstvo sôch, ktoré vytvoril a ktoré sa počítajú v stovkách, ako aj výstav, ktorých mal len v zahraničí trištvrte stovky. Práve cez výstavy programovo sprítomňuje ľuďom, medzi nimi i mnohým Slovákom, ktorí opustili svoju vlasť, pradávne symboly utvárajúce náš národ. Jeho muzikanti, zbojníci, korpusy sú nezameniteľné a plynie z nich až archetypálna sila. Prebúdzajú ľudské srdcia, o čom svedčia početné vyjadrenia v kronikách, ktoré si od počiatkov svojej tvorby vedie a do ktorých už prispeli mnohé osobnosti nášho i svetového kultúrneho a politického života.
Na dotvorenie mozaiky o tvorbe Viliama Meška treba spomenúť aj jeho originálne maľby na plátno s tematikou z tradičného vidieckeho života, ktoré, na rozdiel od rezby, vytvára druhou rukou, pravou.
Výslednú podobu sochy vidí už v samotnom tvare dreva. A to nielen pri korpusoch, na ktoré si cielene hľadá materiál pri cestách po celom svete. Celkovo má drevo vo veľkej úcte, azda aj preto, že je najprirodzenejšou prírodninou hornatého kraja, v ktorom vyrastal a v ktorom tvrdá pôda popri ľuďoch sceľuje i stromy. Aj preto je práca s drevom preňho jedinečným, oslobodzujúcim zážitkom, ktorý ho vo svojej hĺbke, v deji, vzdialenom od všedných dní, prenáša do snového sveta našej mýtickej minulosti.
Nestráca sa však ani v reálnom živote. Jeho aktivity pre miestne spoločenstvo (napr. založenie folklórneho súboru Červené jabĺčko v Rovinke), zmysel pre humor a rozprávačský dar, dnes také vzácne, z neho robia nenahraditeľného spoločníka, bez ktorého by bol svet chudobnejší.
Titul majstra ľudovej umeleckej výroby mu bol udelený roku 2015.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)