Jeho záujem o národopis sa formoval cez vzťah k indiánskej kultúre, ktorá mu bola od detstva blízka, a neskôr cez osobu etnografa Jána Komu zo Šarišského múzea v Bardejove, ktorý ho v debatách naviedol na štúdium tohto vedného odboru. A hoci si roku 1968 vybral novovytvorenú Vysokú školu politickú v Prahe, spoločenský vývoj u nás po tomto zlomovom roku ho po zrušení školy a následnom dvojročnom štúdiu histórie, archeológie a etnografie v Moskve priviedol roku 1972 predsa len nakoniec k národopisu a následnej úspešnej kariére etnografa.
Formovaniu dreva sa priúčal už v chlapčenských rokoch pri zhotovovaní šablí, luku a šípov i indiánskych totemov. Odmlada prenikal vďaka otcovi, riaditeľovi prešovskej Galérie výtvarného umenia, tiež do prostredia výtvarníkov. Stretával sa s keramikmi i so sochármi, a hoci on sám sa rezbárstvu aktívne nevenoval, drevo mu bolo svojím vyžarovaním aj naďalej blízke.
Až neskôr, už ako zamestnanec múzea v Bardejovských Kúpeľoch, si pri čakaní na narodenie dcéry navrhol hračky z dreva, ktoré jej aj vyrezal. Neskôr písal článok o významnom ľudovom rezbárovi Pavlovi Šarišskom. Namiesto odpovedí však dostal od neho pri rozhovore do ruky drevo, nožík a dláto, a vraj aby skúsil vyrezať sochu a až potom sa prišiel pýtať. Takto vznikla jeho prvá soška Jánošíka a rezbárstvo ho už nepustilo.
Vo výbornej partii šarišských umelcov (maliari M. Lovacký a I. Chabčák, sochári I. Mlynárik, V. Nahálka a M. Kútny, keramik L. Švantner a i.) sa cez tvorivú konfrontáciu v tvorbe neustále zlepšoval. Spočiatku vyrezával len pre seba, no netrvalo dlho a predstavil sa na celoštátnej súťaži výtvarnej tvorivosti a vyhral okresné i krajské kolo. V tých časoch ho bavilo najmä objavovanie spôsobov a zákonitostí rezby.
„Azda najnáročnejšie bolo odlíšiť od tvorby moje teoretické poznatky. A nikoho nenapodobňovať. Vedome som sa tomu vyhýbal, lebo každý by hneď povedal, že to tak robím, lebo som vzdelaný,“ vracia sa k svojim začiatkom Martin Mešša.
Svoje hlboké znalosti z etnografie, archeológie i histórie však od počiatku využíval pri výbere zobrazovaných námetov. Nečerpal len z ľudového výtvarného umenia, inšpiroval sa aj „vysokým“ umením, čím priznával tézu vplyvu oficiálneho slohového umenia na počiatočné etapy tvorby ľudových umelcov(výber námetu, použitej techniky či materiálu). Samozrejme, výsledný tvar ľudový tvorca vždy pretavil do originálneho diela, a to platí aj pri Martinovi Meššovi, ktorý sa dokázal oslobodiť až k vlastnému autorskému rukopisu.
Najlepší priestor na vyjadrenie zvolených tém našiel postupne na mangľovacích piestoch. Reliéfne na ne vyrezáva sakrálne výjavy, ktoré systematicky nachádza vo veľkých európskych i slovenských architektonických, výtvarných i literárnych pamiatkach, ale aj motívy známe z našej ľudovej výtvarnej kultúry (muzikanti, tanečníci, Jánošík).Vyjadriť sa vie však aj cez sošky, reliéfne obrazy či nadrozmerné sochy, ktorých zhotovovaniu sa venuje predovšetkým v rámci sochárskych plenérov.
Rezbárstvo je preňho do dnešných dní koníčkom. Jeho tvorba v priereze času by sa dala charakterizovať aj neustálym zjednodušovaním výrazu a formy, hľadaním čo najúčinnejšej výtvarnej skratky. Od roku 1988 spolupracuje s ÚĽUV-om ako výrobca aj lektor remeselných kurzov, pričom mimoriadne plodný bol jeho prínos pre inštitúciu aj na poste interného odborného zamestnanca.
Roku 2013 bol za svoj originálny prístup v oblasti rezbárskej tvorby ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)