Tvorivý nepokoj, ktorý ho sprevádza po celý život, ho po vystriedaní viacerých zamestnaní (zámočník, zvárač, montér) napokon priviedol k zvonkárstvu. Dostal sa k nemu cez rekvalifikačný kurz podnikania, ktorý absolvoval začiatkom 90. rokov v Bratislave. Jeho snom vtedy bolo otvoriť si dedinskú pekárničku. Veľmi rýchlo sa však prebudil po skúsenostiach iných, ktorí svoje prevádzky s nástupom konkurencie veľkých obchodných reťazcov na naše územie vo veľkom zatvárali.
Následne ho však Inšpiroval dokument vysielaný v televízii o pánovi, ktorý kúpil chalupu s vyhňou, ktorú chcel využiť na vidiecku turistiku. Táto vízia ho oslovila a pri úvahách sa dostal až k plechovým zvoncom, ktorých výroba bola pre Zázrivú kedysi typická.
Vstupný kapitál na veľké vybavenie dielne nemal. No pripravil si kláty na formy, nakúpil plech a pustil sa do výroby. A hoci dovtedy žiadne zvonce nerobil, technologicky mala práca na nich blízko k zámočníctvu, ktorému sa vyučil. Prvé kusy vychádzali spod jeho rúk metódou pokusu a omylu. V úsilí však nepoľavil a čoskoro cez miestne združenie turizmu dostal možnosť prezentovať sa na veľtrhu cestovného ruchu. Tu predal prvé zvonce a stretol aj Ivetu Zuskinovú, ktorá zo svojej pozície riaditeľky Liptovského múzea robila mnoho pre záchranu tradičnej pastierskej kultúry. Vďaka nej získal ďalšie kontakty, začal byť pozývaný na významné remeselné podujatia a postupne prenikol aj do zložitého komplexu pastierskej kultúry v širších medzinárodných súvislostiach.
„Nezameral som sa len na to, že budem kuť ako divý, ale aj na pôvod zvoncov. Veľa som sa inšpiroval v Poľsku, lebo tam je tradičná pastierska kultúra braná ako súčasť dedičstva a zodpovedá tomu aj starostlivosť o ňu,“ hovorí Stanislav Otruba.
Na týchto podujatiach bolo preňho pozitívne, že spoznal dôležitosť zvoncov v celom systéme pastierstva. Na druhej strane mu však skľučujúco vystupovala do popredia pastierska realita Slovenska, zameraná v prvom rade na kvantitu, neberúc do úvahy tradičné spôsoby chovu. Aj v týchto podmienkach však Stanislav Otruba vytrval a dodnes je výrobe zvoncov verný. Podobne aj dvaja z jeho synov kráčajú v jeho šľapajach, keď Peter pracuje ako kováč a Matej ako kovotepec, vypomáhajúc s robotou aj otcovi.
Keď začal viac pátrať po histórii zvonkárstva v Zázrivej, legendárneho zvonkára Jozefa Piklu-Pivničiara už pri aktívnej práci nezastihol. Od iného zvonkára však získal formu na zvonce šuliare, ktoré sa v Zázrivej používali na ovce. Postupne do sortimentu zaradil aj používanejšie klepáre so širším vrchom a s užším spodkom, typické pre veľkú časť Karpát. Vyrába rôzne veľkosti a tvary zvoncov, zachovávajúc aj ich tradičné mená, ktoré vychádzajú zväčša z miery (štvrťák, polovňák atď.). Zvonce ladí, tak ako starí majstri, podľa priania pastierov, ktorí však dnes medzi zákazníkmi nemajú väčšinu, ako tomu bolo v nie takej dávnej minulosti. Aj preto v súčasnosti orientuje svoju ponuku aj na oblasť turizmu. Lákavá pre laikov je napr. zvonkohra zo zvoncov vyladených do stupnice. Stanislav Otruba je známy aj ako vynikajúci hráč na nej, čo dokazuje na remeselných podujatiach, ktorých sa zúčastňuje.
V práci zachováva tradičnú zvonkársku technológiu pri vyobľovaní plechu i pri ladení. Modernejší je pri letovaní mosadzou, keď nevypaľuje zvonce obalené hlinou v ohni, ale si pomáha autogénom. Tu badať zákonitý rozmer súčasného tradičného remesla. Ak chce remeselník prežiť, musí hľadieť v tej-ktorej fáze výroby aj na časové a materiálové náklady.
Roku 2012 mu bol priznaný titul majstra ľudovej umeleckej výroby za zachovávanie a rozvíjanie pôvodnej technológie pri výrobe zvoncov.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)