Bol pokračovateľom ždiarskej rodinnej tradície výroby spišskomagurského typu valašiek, nazývaných v rodnej obci čupagy. Tajomstvá výroby načerpal popri svojom otcovi Jozefovi Pitoňákovi a strýcovi Matejovi Pitoňákovi. A hoci valaška v druhej polovici 20. storočia čoraz viac strácala pôvodný funkčný význam pastierskeho nástroja, obraz slovenského muža s nástrojom, so zbraňou, s oporou, teda všetkým, čím valaška pôvodne bola, pretrval. A pretrvali aj mnohé tradičné spôsoby výzdoby, ornamentiky a vôbec celkový vzhľad tohto vzácneho starého predmetu valaskej kultúry.
Pritom výroba valašiek v Ždiari v 30. rokoch 20. storočia neexistovala. Obnovili ju až spomínaní Milošov otec a strýc – na podnet režiséra a fotografa Karola Plicku, ktorý v obci točil zábery do svojho filmu Zem spieva a pravidelne a rád sa do Ždiaru vracal. Obaja bratia vo filme účinkovali a v bezprostrednom slede zakladali spolu s ďalším bratom Jánom v obci aj folklórny súbor. A práve tu pri goralských tancoch nemohli chýbať ako rekvizity valašky. Vraj vďaka častým návštevám Karola Plicku a vďaka tradičnému umeniu, ktorého rozvoj podnietil, sa v medzivojnovom období v obci aktivizoval turistický ruch, z ktorého Ždiar čerpá dodnes.
Po vojne a vzniku ÚĽUV-u začali byť ždiarske valašky zaujímavým suvenírovým obchodným artiklom. Milošov strýc Matej Pitoňák za ich výrobu, ako aj za výrobu huslí zlobcokov a kovových spiniek získal roku 1969 titul majstra ľudovej umeleckej výroby. Vo výrobe valašiek však bol aktívny aj jeho otec a práve jemu Miloš Pitoňák ako mládenec pripravoval pliešky a krúžky na zdobenie a priučil sa – okrem zhotovovania kovovej sekerky – aj všetkým ostatným fázam výroby. Sekerky tradičného spišskomagurského tvaru s úzkou strednou časťou a so širokým a zaobleným ostrím vykúval Pitoňákovcom vynikajúci ždiarsky kováč Mikuláš Vaverčák, ktorý taktiež spolupracoval s ÚĽUV-om. Rodinnej tradícii deľby práce ostal verný aj Miloš Pitoňák. Mosadzné odliatky sekeriek mu po presťahovaní do Bratislavy, kde prežil druhú polovicu života, dodával majster ľudovej umeleckej výroby Alexander Bodó.
S ÚĽUV-om on osobne začal spoluprácu už roku 1968. Výrobe valašiek sa venoval popri svojej profesii fotografa a aj neskôr, po odchode do dôchodku. V rytom zdobení sekeriek ostal verný tradičným motívom kvetov z domáceho regiónu (plesnivec, bodliak) a taktiež zachoval ždiarsku výzdobu a významový charakter poriska (pliešky, krúžky, retiazky), ktoré robil z tradičného jaseňa alebo z buka. A hoci tradičné opaľovanie dreva na porisku neskôr nahradil morením dohneda, celkový tradičný ráz jeho výrobkov to neovplyvnilo. Záležať si dával najmä na zvukovom efekte ždiarskej valašky, ktorý mal svoju filozofiu – vravievalo sa, že keď človeku pri chôdzi po lese či po lúke štrngá valaška, nie je sám.
Popri valaškách prevzal aj znalosť výroby tradičných ždiarskych drevených huslí. Vynikajúcim učiteľom mu bol otec Jozef, ktorého nástroj bol roku 1980 na folklórnom festivale v Detve ocenený cenou Instrumentum Excellens. Popritom rád zhotovoval aj drevené holubice a tetrovy zo štiepaného dreva. V posledných rokoch života ho zaujala aj drevorezbárska sochárska práca. V rámci nej sa venoval svetským i sakrálnym námetom. Svoje umenie rád prezentoval na tradičných slovenských jarmokoch a trhoch remesiel. Roku 2008 bol za zachovávanie výroby tradičných ždiarskych valašiek ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Valentová, Z.: Miloš Pitoňák – nasledovník rodinnej tradície. In: Remeslo, umenie, dizajn. 9. 2008, č. 3., s. 30 – 32.)