Keď v mladosti fascinovane sledovala v kostole na Košariskách dievčatá a ženy odeté do tradičného kopaničiarskeho odevu, ktorému dominovala biela tylová čipka, určite netušila, že raz sa práve ona zaslúži o jej záchranu. Paličkovať sa naučila ako pätnásťročná od svojej tety Zuzany Hutyrovej v Priepasnom, ktorá bola naširoko vychýrenou majsterkou čipkárkou. „Čipkárstvo bolo mojou srdcovou záležitosťou od detstva. Už ako dievča som chcela nosiť náš kroj, ale povojnové časy mi to neumožnili. Zakladali sa fabriky, kroje išli do truhlíc a ja som nastúpila do zamestnania v detskom domove. A hoci som si spravila svadobný kroj a upaličkovala aj lem na perinku pre prvé dieťa, k našej čipke som sa naplno vrátila až začiatkom deväťdesiatych rokov,“ spomína Anna Potúčková.

Mohla za to podivuhodná súhra okolností. Roku 1996 cesty Anny Potúčkovej viedli do Martina, kde si týždeň vymieňala čipkárske skúsenosti s paňou, ktorú raz počula rozprávať o čipke v rozhlase a ktorú sa rozhodla navštíviť. Práve v tom čase pripravovali v martinskom Slovenskom národnom múzeu výstavu paličkovanej čipky a jej martinská hostiteľka odporučila Annu Potúčkovú organizátorom pod vedením PhDr. Alžbety Gazdíkovej ako znalkyňu tylovej čipky, ako sa odborne nazýva čipka z myjavských kopaníc.

Meno nesie táto čipka podľa väzby, ktorá tvorí jej základ, a tou je paličkami pletený tyl. Miestni ju však volajú pletenou cipkou. Túto techniku, známu aj pod názvom krajnianska čipka, doniesli do obce Krajné v 80. rokoch 19. storočia dve čipkárky z Čiech. Jej zhotovovaniu sa vtedy priučili nielen ženy z Krajného, ale aj z obcí na okolí – Brezovej pod Bradlom, Košarísk, Priepasného, Podkylavy a z okolia Myjavy. Čipka sa používala ako okolok na ručníky, rukávce, fertuchy, pôlky, čepce či na smrtné plachty a bola aj súčasťou odevu evanjelických duchovných (kamža).

V spomínanom roku 1996 do seba všetko zapadalo. Anna Potúčková sa zoznámila s Jurajom Zajoncom zo SAV i s Oľgou Fratričovou z ÚĽUV-u, ktorí v tých časoch stáli za aktivizáciou čipkárstva na Slovensku, a popri martinskej výstave zažila na vlastnej koži aj prvý festival paličkovanej čipky v Prešove. Vidiac celkové súvislosti a bohatstvo slovenských čipiek, zostávala v úžase. A prekvapilo ju, akej popularite sa kopaničiarska pletená cipka tešila v radoch odbornej verejnosti.

Naplnená hrdosťou zašla po návrate z festivalu za pracovníčkou oddelenia kultúry v Brezovej pod Bradlom, referujúc jej o úspechu pletenej cipky, s návrhom, či by neskúsili aj oni založiť v meste čipkársky klub. V tomto období vznikali po Slovensku viaceré kluby paličkovanej čipky, a tak ani tento krok nebol náhodný. A na chválu Anny Potúčkovej možno konštatovať, že Klub pletenej cipky v Brezovej pod Bradlom, ako znie jeho oficiálny názov, je aktívny aj po vyše dvadsiatich rokoch, združujúc nielen ženy z tohto mesta, ale aj z ďalších kopaničiarskych obcí.

Hlavným cieľom členiek klubu je dobré zvládnuť tylovú čipku, nebránia sa však ani iným regionálnym typom či ďalším posunom. Anna Potúčková je však vo svojej tvorbe verná pletenej cipke. Od tradičných pásov, ktoré boli doplnkom odevu, sa dostala aj ku kruhovým či zrkadlovo usporiadaným formám dečiek a obrusov, ktoré si sama navrhuje. Svoje diela zhotovuje bez predkreslenia, variujúc tradičné vzory vo veľkosti i v jednotlivých prvkoch.

Paličkovanie ju dodnes prekvapuje – iné kríženie nití vytvorí nový vzor, a preto, ako sama s pokorou hovorí, ešte stále sa má čo učiť. A hoci sama sa nepochváli, práve jej môže slovenská kultúra vďačiť za to, že tylová paličkovaná čipka je dodnes živým organizmom, ktorý v dobrom chytá do svojej siete stále nové záujemkyne.

Aj za tento pokorný prístup k tvorbe jej bol popri veľkých zásluhách o zachovanie tylovej čipky udelený roku 2012 titul majsterky ľudovej umeleckej výroby.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.