Už v detskom veku bral drotárstvo ako súčasť rodinného života, veď dedom mu bol v Dlhom Poli vynikajúci drotár Jakub Šerík, zať legendárneho Jozefa Holánika-Bakeľa, ktorý bol v prvých desaťročiach 20. storočia majiteľom prosperujúcej drotárskej dielne vo Varšave.

Počas prázdnin mal možnosť sledovať dedka, ako si v lete na priedomí a v zime v malej dielničke drôtuje. Jeho práca ho priťahovala ako magnet a odradiť sa nedal ani tým, že klieštiky „kúsali“ – keď mu nimi dedko chytil palec a jemne stlačil. A tak sa už ako školák dostal aj k praktickej pomoci skutočnému drotárovi a osvojil si popri ňom základy remesla. Naučil sa, aké náradie na čo používať, ako strihať drôt, ako ho vyrovnať, stočiť (každý má rozdielnu tvrdosť a priemer a stáčal sa na presný počet závitov, aby bol dobre tvarovateľný) či spučiť.

„Dodnes mám odložené výrobky, ktoré som ako chlapec pod jeho vedením udrôtoval. Dedko vyrábal šperkovnice, vázy, popolníky a na nich mi ukazoval technologické tajomstvá. A tak keď som sa roku 2002 rozhodol venovať drotárstvu, vychádzal som práve z tohto dedičstva,“ hovorí vyštudovaný strojár Juraj Šerík.

Pri jeho rozhodovaní o rozvíjaní rodinného dedičstva zohrali významnú úlohu dve záležitosti. V Dlhom Poli stál pradedov rodný dom, v ktorom prežil dospelý život aj jeho zať Jakub Šerík, a roku 2001 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. A Jurajovi Šeríkovi bola diagnostikovaná degeneratívna zraková choroba, vedúca k postupnej strate zraku. Po roku zvažovania všetkých existenčných otázok sa bez pátosu, odvážne a priamo rozhodol zanechať strojárske zamestnanie a pustiť sa drotárskymi chodníčkami, po ktorých kráčali jeho predkovia.

Náradie po dedkovi zdedil Jurajov bratranec, ktorý v mladosti taktiež inklinoval k drotárstvu, a tak si dielňu musel vybaviť od základov sám. Prekonal však počiatočné ťažkosti, lebo dopredu ho hnala hrdosť na rodinnú drotársku tradíciu, charakteristickú originálnou technikou, ktorú vynašiel pradedo ešte vo Varšave a ktorá už vtedy ohurovala svet. Vychádza z princípu pletenia prútených košíkov a výsledný výplet pripomína čipku alebo šperkársky filigrán, vďaka čomu aj Holánik-Bakeľ sám seba označoval za prvého svetového umeleckého drotára.

V slovenskom drotárskom svete sa Juraj Šerík veľmi rýchlo adaptoval a postupne začal remeslo vnímať aj v širších súvislostiach ako len rodinných. Za spolupráce s dlhopoľskou samosprávou oživil obraz drotárstva v tejto starej drotárskej obci a postupne v ňom dozrela myšlienka obnovy pradedovho rodného domu. Od smrti Jakuba Šeríka v ňom nik nebýval a schátral, ale vďaka zápalu za vec sa Jurajovi Šeríkovi podarilo aj za pomoci darov a grantov dať dom do poriadku a dnes slúži ako múzeum i obytný priestor. Spolu s družkou Máriou, ktorá je jeho pravou rukou, sa natrvalo presťahovali do Dlhého Poľa a popri rozvíjaní starej rodinnej drotárskej techniky dolaďujú všetko potrebné na dome, aby bol priestorom pre všetkých záujemcov o drotárstvo z radov laickej i odbornej verejnosti. Už dnes v ňom prijímajú školské i turistické exkurzie, v rámci ktorých si možno prakticky vyskúšať nielen drotárstvo, ale napríklad aj kulinárske dlhopoľské špeciality.

V ďalšom pláne Juraja Šeríka je dobudovať hospodársku budovu pri dome a v nej zriadiť drotársku dielňu s náradím a so sociálnym zázemím a v podkroví ubytovacie kapacity. Jeho veľkým snom je, aby v priestore pred drevenicou vzniklo malé drotárske námestie pomenované po Jozefovi Holánikovi-Bakeľovi, aby tento priestor bol aj naďalej nielen symbolom starej remeselníckej rodiny, ale aj miestom na živé rozvíjanie tradície v obci a kraji, kde sa drotárstvo formovalo.

Za svoj prínos k rozvoju drotárstva bol roku 2012 ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.