Už jeho starý otec bol vyučený košikár a v medzivojnovom období zamestnával nielen ľudí vo vlastnej dielni v Hlohovci, ale aj trestancov z leopoldovskej väznice, ktorí plietli priemyselné koše do Baťovian (dnešného Partizánskeho) pre obuvnícku fabriku. V okolí Hlohovca vlastnil aj niekoľko hektárov vŕbových plantáží, odkiaľ bral materiál. „Roku 1948 síce vrbinu neznárodnili, ale družstvo do nej pustilo kravy, ktoré ju spásli, a bolo po prútí. Tak dedkova úspešná firma zanikla. Pleteniu sa však venoval až do konca života, košíky od neho nakupovali priekupníci z východného Slovenska, ktorí s nimi ďalej obchodovali,“ spomína na rodinné košikárske korene Peter Spáčil.
Jeho otec Jozef Spáčil musel po zániku dedkovej dielne riešiť problém so zamestnaním, keďže bol vyučený i zamestnaný v otcovej dielni. Zamestnal sa striedavo u viacerých súkromníkov v Novom Meste nad Váhom, ktorým bolo ešte dovolené viesť živnosť, ale začiatkom 50. rokov bol nútený prejsť do košikárskeho družstva v Seredi, keďže po štátnom zákaze živností žiadna zo súkromných prevádzok nemohla viac fungovať. Časom sa však seredské družstvo zameriavalo čoraz viac na výrobu plastov, a tak Jozef Spáčil prešiel pracovať do Drôtovne Hlohovec. Stále sa však usiloval byť pri prútí, až roku 1972 dostal od výtvarníčky Janky Menkynovej ponuku spolupracovať s ÚĽUV-om. Zrealizoval štyridsať jej výtvarných návrhov a tie spoločne s manželkou Katarínou produkovali dlhé roky.
V tomto prostredí vyrastal Peter Spáčil. Prvý košík vhodný na predaj vyrobil už ako desaťročný. A hoci vyštudoval elektrotechnickú priemyslovku a po štúdiu sa zamestnal v atómovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach, nikdy sa neprestal venovať košikárstvu a tak ako rodičia, aj on spolupracoval s ÚĽUV-om. A nezaprel v sebe ani rodinný vzťah k podnikaniu, keď si hneď roku 1990 založil vlastnú košikársku firmu. Hoci, ako sám vraví, prvé mesiace si veľa razy vyčítal, že opustil teplé miestečko v elektrárni a pustil sa do fyzicky i manažérsky náročnejšej práce. Fakt, že jeho firma, v ktorej zamestnával aj osem košikárov, funguje nepretržite dodnes, mu však vynahrádza všetky ťažkosti, ktoré s týmto prechodom boli spojené.
Do roku 1996 vyrábal košíky aj pre ÚĽUV, ale so sortimentom klasických košov bolo čoraz ťažšie prežiť, keďže náš trh začal byť zaplavovaný lacným tovarom z dovozu, predovšetkým z Poľska a Číny. A tak preorientoval zameranie svojej dielne na výrobu košov na pečivo a zeleninu pre veľké obchodné prevádzky a pekárne a darčekových košíkov pre veľkoodberateľov, realizované najmä podľa návrhov výtvarníkov.
V jeho firme sa pracuje v prevažnej miere s vareným lúpaným prútím. Isté obdobie sa snažili dopestovať si aj vlastné prútie na ploche dvoch hektárov, no na jeho spracovanie nemali dostatočné kapacity. Preto prútie kupovali v obci Háj ve Slezsku a po zániku tejto prevádzky si ho do dnešných dní dovážajú z Maďarska. Vo firme pracuje aj jeho manžela, ale ani jeden z troch synov, hoci pliesť vedia, sa košikárstvu nechce venovať. Nasledovníka však vidí v jednom zo svojich tovarišov, ako sám nazýva svojich zamestnancov, s ktorého prácou i prístupom je veľmi spokojný.
Za prácou s prútím nevidí len obživu. Venovať sa remeslu na plný úväzok si vyžaduje podľa neho oveľa viac – mať ho skutočne rád. Že to tak skutočne je, dokazuje svojou každodennou prácou, ktorou robí česť nielen starej rodinnej tradícii, ale celkovo košikárskemu remeslu. Za svoje majstrovstvo bol ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby už roku 1991.