Ako dieťa sa veľa venovala ručným prácam. Cez svoju babku, ktorá bola všestranne zručná, sa priučila háčkovaniu, vyšívaniu, pleteniu – a najmä trpezlivosti, ktorá je podľa jej slov pri týchto prácach hádam najpotrebnejšia. Babku videla prvý raz aj zdobiť kraslice – farbila ich čiernym tušom a žiletkou na ne vyškrabávala kvetinové motívy. Príkladom jej šiel aj otec. Bol brúsičom v...
Ako dieťa sa veľa venovala ručným prácam. Cez svoju babku, ktorá bola všestranne zručná, sa priučila háčkovaniu, vyšívaniu, pleteniu – a najmä trpezlivosti, ktorá je podľa jej slov pri týchto prácach hádam najpotrebnejšia. Babku videla prvý raz aj zdobiť kraslice – farbila ich čiernym tušom a žiletkou na ne vyškrabávala kvetinové motívy.
Príkladom jej šiel aj otec. Bol brúsičom v sklárňach v Lednických Rovniach a chcel, aby v tomto remesle pokračovala i jeho dcéra. Venoval jej dokonca brúsku, ale jej sa nepáčil ani zvuk, ktorý pri dotyku nástroja so sklom vznikal, ani chlad materiálu.
Počas materskej dovolenky sa v nej ozvala opätovná túžba po ručných prácach a akosi zákonite sa rozhodla pre vyškrabávané kraslice – po otcovi mala pracovný nástroj a po babke hlboko ukotvenú detskú spomienku. Aktívne vyrábať začala od roku 2001.
Po prvých pokusoch, keď výduvky zafarbené tušom zdobila sklárskymi motívmi a ornamentmi, ktorým ju priučil otec, sa rozhodla predložiť svoju prácu na posúdenie v ÚĽUV-e. Prijala ju výtvarníčka Janka Menkynová, ktorá ocenila jej tvorivosť a invenčnosť a navrhla jej spoluprácu. Júlia Vlčková získala od výtvarníčky cenné informácie o farebnosti a technológii farbenia vajíčok, o tvorbe ornamentu i zákonitostiach v symetrii a z ÚĽUV-u odchádzala so vzorníkom vyškrabovaných kraslíc iných výrobkýň a s odporučením, aby vyskúšala rastlinný ornament.
„Zvládnuť rastlinné vzory bolo pre mňa náročnou školou a podobne ich aj správne umiestňovať na vajíčko,“ spomína dnes na prelomové obdobie svojej tvorby.
Vďaka cieľavedomosti a vytrvalosti, ktoré ju zdobia dodnes, sa však rýchlo vypracovala na majstrovskú úroveň a postupne sa pustila aj do ďalších námetov. Najprv zoomorfných (predovšetkým vtáky), neskôr figurálnych (ženy a muži v ľudovom odeve z rôznych regiónov) i architektonických (tradičné stavby), pri ktorých sa funkcia kraslice miestami mení z veľkonočnej na suvenírovú. Ďalšie inšpirácie hľadala a dodnes hľadá v tradičnej výšivke i vzorovaných tkaninách, oslovujú ju však aj vzory z paličkovanej čipky, ktoré kombinuje s ďalšími vzormi.
Jej majstrovstvo sa prejavuje aj v technike vyškrabovania – používa brúsky rôznej hrúbky a pracuje aj s intenzitou brúsenia. Dobre sa jej vyškrabáva na modrý, zelený a hnedý podklad, no používa aj žlté odtiene a na spestrenie aj červenú.
O svoje umenie sa rada delí na verejnosti. Chodieva po školách a škôlkach v okolí svojho bydliska, kde učí deti tradičným technikám zdobenia vajíčok, spoločne s manželom, ktorý učí pleteniu korbáčov.
Motiváciou do tvorby je pre ňu vymýšľanie nových vzorov a ornamentov, samozrejme, s rešpektovaním tradičných východísk, ktoré svojou tvorbou pomáha zachovávať.
Roku 2011 bola za svoju činnosť ocenená titulom majsterky ľudovej umeleckej výroby v odvetví zdobenia kraslíc.
Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.