Farbiarstvo

V sortimente farbiarov boli rôzne farbené nite používané pri tkaných textíliách v osnove a útku a predovšetkým farbené látky, ktoré sa používali na výrobu odevných súčastí (najmä záster, šatiek, sukní). Uplatnenie našli i v bytovom interiéri, keď sa z nich vyrábali periny, obrusy, prestierania.

Oblasti a lokality výroby

Farbiarske dielne sa koncentrovali najmä v oblastiach východného Slovenska – Levoča, Kežmarok, Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Košice. Na strednom Slovensku to boli regióny Oravy, Liptova, Turca a banské mestá (Banská Bystrica, Kremnica, Banská Štiavnica) a i., v oblasti západného Slovenska Bratislava, Piešťany či moravsko-slovenské pohraničie.

Farbiari u nás farbili nite (ľanové, bavlnené, vlnené) a predovšetkým tkané látky (ľanové, bavlnené, vlnené, hodvábne). Na farbenie používali farbivo organického alebo anorganického pôvodu. Najpoužívanejšie boli prírodné rastlinné farbivá, získavané z kôry stromov, z kvetov, plodov, listov či vňatí. Pripravovali sa kvasením, ustaľovaním lúhom či trieslom alebo varením. Menšiu časť tvorili prírodné farbivá živočíšneho pôvodu (larvy chrobákov) a chemické farbivá z minerálnych látok.

Organické farbivá sa používali na textil, ale i na kožu, vlnu, kraslice. Anorganické na zdobenie keramiky, maľovanie a bielenie stien, morenie dreva, menej na farbenie koží a vlny a pod. Prírodné farbivá boli trvanlivé, vzdorovali účinkom vody (potu) a svetla (slnka), čím sa zvyšovala aj kvalita farbeného textilu.

Na rozvoj farbiarstva vplývalo rozšírenie používania indiga, modrého prírodného farbiva z rastliny indigovník (Indigoferra tinctoria) z Indie, ktoré sa stalo základným farbiarskym materiálom v modrotlačiarstve. Indigo sa získavalo kvasením šťavy zo stvolov.

Tradičné druhy prírodných farbív boli v prvej polovici 20. storočia postupne nahradzované priemyselnými farbivami.

Okrem jednofarebnej úpravy, pri ktorej sa látky farbili za tepla namáčaním v roztokoch a odvaroch farbív, sa farbilo i vzorovaním, a to maľovaním a potláčaním. Na maľovanie sa používal štetec alebo látky sa potláčali ručne pozitívnou alebo negatívnou tlačou. Pri pozitívnom vzorovaní textilu (tlač z výšky) sa nanášala na látku farba za pomoci jednoduchý razníc alebo foriem. Negatívne vzorovanie sa docieľovalo nanášaním tzv. rezervy, ktorá zamedzovala zafarbenie látky v mieste naneseného vzoru.

Pracovný proces pri jednofarebnej úprave látky bol jednoduchý a využívali sa pri ňom tieto pracovné úkony: príprava farbiaceho roztoku, prípadne odvaru v kotle, vloženie textílie do pripraveného farbiaceho roztoku, samotné zafarbenie textílie, vytiahnutie a stečenie zafarbenej textílie, plákanie v drevenej kadi s vodou, sušenie, mangľovanie. Tým istým spôsobom sa farbili i nite.

Ďalšou technikou používanou pri farbení textílií, v Európe známou od 18. storočia, bolo batikovanie. Používal sa pri nej tekutý vosk, ktorý sa nanášal pomocou trubičiek s držadlom. Po nakreslení vzoru sa látka postupne farbila za studena od najsvetlejších tónov k najtmavším. Na miestach s naneseným voskom sa zachovala pôvodná farebnosť látky. Vosk sa z látky odstraňoval teplou vodou. Po tomto úkone sa odkryla bohatá škála rôznofarebného vzorovania. V slovenskom ľudovom prostredí sa táto technika ujala najmä pri výzdobe kraslíc.

Pri batikovaní sa používala i jednoduchá uzlíková technika – vyväzovanie. Textil sa v určitých miestach zaviazal, prípadne zošil do hrčiek či uzlíkov alebo sa do textílie všili rôzne drobné predmety, čím sa vytvoril základ budúceho vzoru. Pri farbení farba neprenikla do zošitých alebo vyviazaných miest. Textília sa sfarbila rozdielne, pričom stred uzlíka sa nezafarbil. Vzor bol podobný ako pri technike aplikovania vosku. Na Slovensku sa tento tradičný spôsob vzorovania farbených textílií (tzv. vyväzovanie) udržal na Orave a v okolí Piešťan.

Okrem voskovej a vyväzovanej batiky sa používala i skladaná batika (skladanie textílie), šitá batika (látka sa vytvarovala do požadovaného tvaru pomocou stehov a potom sa pevne stiahla) a sypaná (farbenie látok práškovou farbou).

Vo farbiarskych dielňach boli používané rôzne pracovné nástroje, pomôcky i náradie, ktoré sa nevyznačovali krajovými odlišnosťami a udržali si po dlhé roky rovnaký charakter. Súčasťou vybavenia dielní bývali stôl na farby, drevené debničky na uchovávanie farieb, mažiar na drvenie farieb, mlynček na mletie farieb, drevená miska, sitko na osievanie farieb, drevená naberačka na naberanie pripravenej farby, medený hrniec, medený kotlík na rozrábanie farby, medený kotol na prípravu roztoku, drevené lopatky na miešanie, drevené ohreblo na miešanie farby, drevené kade na plákanie zafarbenej latky, drevený rám na sušenie zafarbenej látky, farbiarske čiašky na označenie farbeného materiálu a iné.

Remeselnému farbiarstvu predchádzalo po stáročia domáce farbenie látok prírodnými farbivami pre vlastnú potrebu. Intenzívnejší rozvoj farbiarstva v Európe nastal v súvislosti s importom indiga, modrého prírodného farbiva získavaného zo strukovinových rastlín, a modrotlačových látok z Indie v 16. – 17. storočí.

Na územie Slovenska sa farebne vzorované látky najskôr dovážali. Farbiarstvo ako remeslo sa rozšírilo na začiatku 17. storočia. Tlačiari, ktorí vzorovali látky, pracovali v rámci farbiarskych cechov. Prvá cechová organizácia farbiarov na Slovensku vznikla v Levoči roku 1608. Svoje štatúty si zapožičala zo sliezskeho Vroclavu. Pri zakladaní cechu bolo po jednom majstrovi z Levoče, zo Spišskej Novej Vsi, Spišského Podhradia a z Kežmarku. Levočský cech sa od začiatku 18. storočia začal rozpadávať. Roku 1713 vznikol farbiarsky cech v Kežmarku, potom v Spišskom Podhradí a Spišských Vlachoch, ako aj v banských mestách. Túto skutočnosť dokladajú materiály z prešovského a levočského cechu. Vyšší počet farbiarov zaznamenávame od polovice 18. storočia. Roku 1764 vznikol cech v Bratislave a začiatkom 19. storočia v Košiciach.

Rozvoj farbiarstva úzko súvisel s výrobou a so spracovaním vlákien, čo malo zas súvis s rozšíreným pestovaním ľanu a konope a so salašníckym chovom oviec. Výroba ľanovej priadze a plátna v určitých regiónoch na území dnešného Slovenska (Orava, Spiš, Šariš) dosahovala vysokú kvalitu a plátno z týchto oblastí sa exportovalo rôznymi obchodnými cestami aj do zahraničia.

Remeselná výroba plátna podnietila aj rozvoj miestneho ľanárskeho priemyslu napr. na Spiši. Rozvinuté tkáčstvo plátna na Orave bolo spojené s činnosťou oravských plátenníkov – vandrovných obchodníkov s plátnom, ktorých obchodná činnosť v 18. a 19. storočí bola známa v mnohých regiónoch strednej Európy.

S rozvojom výroby plátna súvisel i rozvoj remeselného farbenia plátna, ktoré sa rozšírilo od polovice 18. storočia predovšetkým na strednom a východnom Slovensku. Od konca 18. storočia sa farbenie stalo súčasťou textilnej veľkovýroby.

Z polovice 18. storočia máme správy o existencii 50 – 60 farbiarov v spomínaných spišských mestách a ďalej v Banskej Bystrici, Kremnici, Banskej Štiavnici, Brezne, Lučenci, Trenčíne, Pezinku, Hlohovci, Komárne a Nových Zámkoch. Začiatkom 19. storočia sa počet farbiarskych dielní na dnešnom území Slovenska zvýšil na 250. Hlavným strediskom tohto remesla bol v tom čase Kežmarok – roku 1828 tu pracovali 15 majstri, ktorí plátno farbili, ale aj skupovali a vo vlastnej réžii predávali, čím, konkurovali pravoslávnym balkánskym obchodníkom.

Pôvodne sa farbené textílie využívali v meštianskom odeve, ale keď ich neskôr vytlačili manufaktúrne a továrenské vzorované kartúny, farbiari sa začali orientovať na vidiek. Dielne sa sústredili do oblastí, kde sa vyrábalo plátno na predaj, a postupne sa rozšírili na celé územie Slovenska. Farbiarstvo ako dedinská remeselná malovýroba zaznamenalo najväčší rozmach v druhej polovici 19. storočia, pričom najpoužívanejším farbivom bolo indigo. Remeselné farbenie textílií sa u nás udržalo do polovice 20. storočia, najmä v oblastiach, kde farebné textílie, v prvom rade modrotlač, tvorili súčasť odevu. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa pri výrobe modrotlače na dnešnom území Slovenska sformovali výrazné krajové špecifiká.

Patrónom farbiarov bol sv. Šimon apoštol, patrónom farbiarov súkna sv. Jakub menší.

V roku 2003 vznikli v ÚĽUV-e batikované textilné obrázky podľa návrhu Janky Menkynovej. V oblasti modrotlačiarstva spolupracovali s ÚĽUV-om majstri Alojz Trnka a predovšetkým jeho syn

Stanislav Trnka keď spolupracovali s módnym oddelením ÚĽUV-u a popri modrotlačovej metráži vyrábali aj odevné doplnky. Na začiatku 20. rokov 21. storočia sa modrotlačiarstvu venuje Matej Rabada a i pokračovateľ púchovskej rodinnej modrotlačiarskej línie Peter Trnka. Farbiarstvo je v súčasnosti svojimi výrazovými možnosťami pre výrobcov určite výzvou, v oblasti batiky aj ľahšou dostupnosťou farieb ako v minulosti.