Gubárstvo

Gubárstvo

Výrobky

VýrobkyDown

Základným výrobkom remeselných, domáckych aj podomových gubárov boli kusy tkaniny z ovčej vlny s vlasom na povrchu, nazývanej guba, ktoré mali obdĺžnikový tvar. V takejto forme sa používali ako pokrovce – prikrývky pre ľudí a zvieratá. Pokrovce s vlasom mali bielu, sivú, čiernu farbu alebo boli zdobené pásmi v týchto, prípadne v iných farbách. V 19. storočí sa vyrábali aj na modro, na červeno a na zeleno zafarbené guby.
Z dvoch kusov tkanín s vlasom sa zošíval vrchný odev s rukávmi, nazývaný guba alebo gubaňa. Bol to pod pás alebo až pod kolená siahajúci mužský, zriedkavejšie ženský odev na východnom Slovensku, ktorý sa často nosil len prehodený cez plecia. Guba bola zimným odevom napr. pastierov, furmanov, rybárov. Používala sa aj ako obradový odev – do začiatku 20. storočia bola na východnom Slovensku súčasťou odevu, ktorú mal mať ženích oblečenú počas svadby. Guby mali bielu, sivú a čiernu farbu, prípadne biele a sivé guby mali konce rukávov a dolnú časť zdobenú čiernymi pásmi.
Podľa spôsobu, ktorým sa na povrchu tkaniny vytvoril vlas, sa rozlišovali guby s vkladaným vlasom (nazývané napr. zakladané pokrovce) a guby s vlasom vyčesaným z útku (nazývané holé). Podľa kvality materiálu, z ktorého bol vkladaný vlas, sa guby rozdeľovali na strukaté, vlasaté (vlas z vlny dospelých oviec) a jahňačkavé (vlas z vlny jahniat), v Michalovciach nazývané baránkové alebo vykladačky. Z hľadiska farby sa rozlišovali čierne guby, ktoré boli považované za najcennejšie, pretože sa ich vyrábalo najmenej, menej cenené boli biele a najmenej sivé. Vysokú hodnotu mali guby s vlasom z vlny z jahniat.

Remeselní gubári tkali a šili pokrovce a odevy pre obyvateľov dedín. Ľudia na vidieku si sami pre seba vyrábali tzv. valalske (dedinské) guby, ktoré prípadne priamo u gazdu ako zákazníka zhotovovali aj podomoví gubári (zväčša tkáč gúb s manželkou).

Oblasti výroby na Slovensku
Výroba gúb bola rozšírená len v niektorých regiónoch Slovenska. Na Gemeri, v Šariši, Zemplíne i Above sa zaoberali remeselnou výrobou gúb. V Zemplíne a Užskej župe bola rozšírená aj domácka výroba gúb. V Užskej župe ich zhotovovali aj formou podomového remesla.

Na Gemeri boli centrami remeselnej výroby gúb Rimavská Sobota, Tisovec, Rožňava, Ratková a Jelšava. V Rimavskej Sobote gubári produkovali biele konské pokrovce i guby (asi odevy) z huňatej vlny. Roku 1860 tu napr. vyrobili 700 kusov gúb. Gubári z Debrecína v Maďarsku si však rimavskosobotské guby málo cenili, pretože boli riedke a mali prírodnú farbu vlny. Naproti tomu o angorské pokrovce s vlasom vyrábané v Tisovci v 80. rokoch 19. storočia, ktoré mali červenú, modrú a zelenú farbu, bol medzi roľníckym obyvateľstvom Uhorska záujem. V Jelšave sa gubárstvom začali zaoberať v 70. rokoch 18. storočia. V druhej polovici 19. storočia tu tkali aj pokrovce modrej, zelenej a červenej farby, určené na vývoz na Balkán. Pokrovce z Jelšavy ešte v roku 1926 vyvážali do Záhrebu, na Ukrajinu, Sicíliu a do Perzie. Gubári z Michaloviec v gubách na odevy tvorili vlas aj z vlny jahniat. Humennom používali na čierne guby vlnu z čiernych oviec, v iných oblastiach farbili načierno už hotové guby.
Údaje o domáckej výrobe gúb na Zemplíne pochádzajú zo Sniny, z Kolonice, z Belej nad Cirochou, z Hažína nad Cirochou, z Petroviec, v Užskej župe zo Sobraniec a z Gajdoša (dnes miestnej časti Veľkých Revíšť). Z tejto župy pochádzali aj podomoví gubári. V niektorých zemplínskych obciach robili guby nielen s vkladaným, ale aj s vyčesaným vlasom.

Materiál

MateriálDown

Na tkanie gúb sa používali dva druhy nití z ovčej vlny a pramene dlhých vláken tejto vlny. Východiskovou surovinou bola vlna oviec plemien valaška a sedliacka ovca (nazývaná birka). Vlna týchto plemien mala dlhé pramene, vhodné na skrúcanie nití i na tvorbu vlasu na povrchu guby. Gubári používali len vlnu z oviec, nie z baranov, v malom rozsahu aj vlnu z jahniat. Jej spracovanie však bolo náročnejšie na čas než spracovanie vlny z dospelých oviec.
Vlna sa pri príprave výroby gúb triedila do troch skupín. Pramene vlny s najdlhšími vláknami (pramene sa nazývali kostruby, struky) boli vhodné na tvorbu vlasu na povrchu guby. Dlhé a kratšie vlákna boli určené na nite na osnovu guby, ktorá musela byť dostatočne pevná, aby sa pri napínaní počas tkania netrhala. Z kratších, prípadne i z najkratších vláken sa skrúcali nite na útok, ktorý mal byť mäkký a hrubý, no nemusel byť pevný. Na osnovné nite sa zvyčajne používala vlna z jarného strihania a na útkové nite vlna ostrihaná na jeseň.
Vlna sa triedila aj podľa farby. Pri tkaní gúb z bielej vlny sa na útok – pretože ho bolo vidno – používala najbelšia vlna a na osnovu, ktorá bola útkom zakrytá, vlna tmavších odtieňov. Na guby sa používala aj čierna vlna.
Remeselní gubári ostrihanú vlnu najskôr prali a sušili. Potom pramene zbavovali hrubých nečistôt, pričom ich rozdeľovali podľa dĺžky. Vlnu čistili aj od prachu udieraním paličkou alebo pomocou nástroja podobného veľkému sláku, ktorý visel z povaly na motúze. Gubár strunu sláka rozkmital úderom dreveného kolíka a priložil ju ku kôpke vlny. Struna z nej začala vyhadzovať vlákna vlny, od ktorých sa oddeľoval prach. Potom vlnu mykali (krampľovali), teda upravovali vlákna v chumáči do rovnobežnej polohy, pomocou dvoch kramplí.

Krampľu tvorila doska s rukoväťou v strede. Na druhej strane dosky bola pripevnená koža s husto zapustenými drôtenými háčikmi v tvare obráteného L. Pri krampľovaní bola jedna krampľa pevná a otočená háčikmi nahor. Krampľovalo sa pohybom hornej krample, ktorú držala krampľujúca osoba v rukách, po dolnej krampli. Pred krampľovaním sa buď na spodnú, alebo na obidve krample zachytil chumáč vlny. Vykrampľovaný chumáč vlny sa rukami upravil do tvaru tehličky. Takto spracovaná vlna bola pripravená na skrúcanie do nití alebo gubár z nej – ak išlo o vlnu s najdlhšími vláknami – priamo vyťahoval pramene, z ktorých počas tkania guby tvoril na jej povrchu vlas.
Pri domáckom spracovaní sa vlna nespracúvala pomocou sláka. Prípadne sa ani nekrampľovala a pramene vlny určenej na skrúcanie do nití i na zatkávanie vo forme vlasu sa len rozdeľovali rukami.
Nite na osnovu sa priadli. Skrúcali sa doprava a silnejšie než útkové nite. Tie sa drugali, pričom sa skrúcali zväčša doľava. Pri domáckej výrobe gúb sa vlna, priviazaná na praslici (zvislej palici upevnenej napr. vo vodorovnej doske alebo v sedadle lavice), priadla a drugala na nite pomocou vretena, prípadne na nohou poháňanom krídlovom kolovrate (ten vlákna skrúcal do nite, ktorú súčasne namotával na cievku kolovratu). Gubári v Jelšave používali na druganie útku vretenový kolovrat poháňaný rukou. Na ňom gubár striedavo vlákna najskôr skrúcal do nite, ktorú potom namotával na vreteno kolovratu. Pri práci na ňom gubár držal vlnu v ľavej ruke a pravou poháňal kolovrat.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

Guby sa zhotovovali tkaním – pravouhlým krížením nití osnovy a útku. Guby tkané na Slovensku mali plátnovú väzbu. Jej základom bola osnova, ktorá sa pripravila (nasnovala) z nití. Osnova na gubu bola vždy redšia ako osnova na tkanie súkna i plátna, aby ju pri tkaní hrubý útok prekryl. Domácki výrobcovia gúb snovali napr. na sedacom nábytku otočenom hore nohami, remeselní gubári na klinoch zarazených do steny drevenej budovy (napr. v Dobrej), častejšie na snovacom ráme obdĺžnikového tvaru opretom o stenu. Pripravená osnova sa navinula na zadný valec krosien. Jej nite sa navliekli do nitelníc (slúžili na vytváranie zivy – medzery na prevliekanie útku), do brda (slúžilo na prirážanie útku pri tkaní) a priviazali sa k prednému valcu krosien. V rámci domáckej výroby guby tkali na vodorovných rámových krosnách, používaných aj na tkanie súkna a plátna. Remeselní gubári pracovali na krosnách, ktoré boli zostavené pevnejšie než krosná na tkanie plátna a súkna a mali väčšie nitelnice. Pri tkaní základnej tkaniny guby sa útok namotaný na paličke prevliekal cez zivu. Vlas na povrchu tkaniny sa tvoril z prirodzených prameňov vlny alebo z prameňov dlhých nespradených vláken z vykrampľovaného chumáča vlny. Jednotlivé pramene sa vkladali pod tri-štyri nite v hornej vrstve osnovy po celej jej šírke tak, že obidva konce prameňa ostali na povrchu tkaniny. Po jednom riadku s vloženým vlasom nasledovali dva-tri riadky s útkom bez vlasu. Hustota vkladania prameňov závisela od ich hrúbky i od účelu hotovej guby: napr. pri tkaní pokrovcov na zakrývanie koní vkladali vlas za každú alebo každú tretiu niť hornej vrstvy osnovy v každom druhom-treťom riadku; v častiach guby, ktoré mali po zošití tvoriť chrbtovú časť zakrývajúcu plecia a rukávy odevu, bol vlas hustejší ako v ostatnej časti. Pri domáckej výrobe gúb (napr. v Hažíne, Humennom) vlas na povrchu tvorili aj tak, že útok pri tkaní rozčesávali smerom k sebe kefou s kovovými zubami. Utkanú gubu zložili z predného valca krosien a skupiny osnovných nití na jej protiľahlých okrajoch zviazali do uzla, aby sa tkanina nepárala.

Guby – pokrovce i tkaniny určené na šitie odevov – gubári upravovali váľaním. Cieľom bolo spevniť ich splstením, vyprať a zbaviť voľných vláken. Pred váľaním každú gubu zložili na polovicu a na viacerých miestach prešili konopnou niťou. Guby sa váľali v potoku (pripevnené na povraze alebo žrdi a uložené v koši) alebo vo validle, čo bolo v prvej polovici 20. storočia častejšie. Validlom sa nazývala kónická kaďa štvorcového alebo kruhového pôdorysu z dosák, ktorá mala rovné dno a otvory v hornej časti stien. Bola umiestnená v potoku, napr. pri mlyne, a žľabom do nej pritekala voda, ktorá prúdila od dna k povrchu a tvorila vír. Tak sa vo validle pohybovali aj guby.

Skúsení gubári Ľ. Kováč a M. Balog (Ruskovce) poukazujú na to, že tkaniny sa majú v kadi pohybovať zdola nahor, a nie vodorovne. Podľa slov M. Baloga guby sa nemešali, aľe vyplávali na povrch jedna za druhou šumne jak kačky. V Jelšave v zime neváľali, ale v Ruskovciach mi hovorili, že gubári chodili k nim váľať aj v zime. V lete bolo treba na jednu zváľku 12 – 18 hodín, v zime aj 24 (Jelšava).
Pri váľaní musí gubár sledovať hustnutie tkaniny. Gubár stojí na lavičke (rychtovnici) nad kaďou, vyťahuje pomocou železného háka (kvaky) jednotlivé kusy látky a svojou piaďou alebo poriskom háka premeriava šírku tkaniny. Podľa L. Kováča má sa tkanina po dĺžke zbehnúť o 5 až 30 cm. Z Michaloviec zase vieme, že zbehnutie merali po šírke tkaniny a humenskí majstri tiež považovali látku za dobre uváľanú, keď sa po šírke zbehla o jednu dlaň.
Pravda, voda (aj kaďa) vyťahovala z látky vlasy, čomu v Jelšave hovorili, že kaďa zlíže vlas. Aj tým sa vysvetľuje to, že suchý pokrovec (podľa slov Ľ. Kováča) pred váľaním vážil asi 9 kg a po váľaní len 7 až 7,5 kg.
Napokon treba povedať, že voda na váľanie musí byť čistá. Ak začalo pršať, utekali jelšavskí gubári vytiahnuť tkaniny z kade, aby sa nezašpinili v mútnej dažďovej vode.“
Marková, Ema: Výroba gúb na Slovensku. In: Slovenský národopis, 12, 1964, č. 1, str. 98 – 99.

Po prvom váľaní gubár gubu vytiahol z validla a zavesil za jeden okraj na klince na doske. Potom ju vyčesal a opäť vložil do validla. Po váľaní sa guba, ktorá sa vo validle mierne zrazila a zhustla, dala vysušiť.

Ak to bolo potrebné, guby sa po váľaní farbili – na čierno v odvare z jelšovej kôry, do ktorého bola pridaná zelená skalica a železné piliny; na červeno v brezuľke (farbivo zo stromu sapan rastúceho v Brazílii). Priemyselne vyrábanými anilínovými farbivami farbili pokrovce na modro, zeleno i červeno.
Pokým pokrovec bol po úprave vhodný na použitie, gubu-odev musel gubár ešte zošiť z dvoch kusov tkaniny. Kus, ktorý tvoril hornú časť odevu, gubár zložil po dĺžke na polovicu, vyznačil línie rukávov i krčný otvor a potrebné časti vykrojil nožom. Okraje vytvorené rezaním obšil a hornú i dolnú časť odevu zošil. Krčný výstrih, prípadne aj zvislé okraje predných dielov obšil súknom zvyčajne červenej farby. Zo súkna boli aj veľké gombíky (gomby) na zapnutie krčného otvoru guby.

História

HistóriaDown

Výroba vlnených tkanín s vlasom bola známa v starovekej Ázii, v antickom Grécku a Ríme i u Germánov v bronzovej dobe. Tkanie gúb a výroba odevov z tkaniny s vlasom prenikali na územie dnešného Slovenska z Balkánu počas valašskej kolonizácie od 14. storočia. Prvá zmienka o gube ako o drsnom vlasatom pokrovci alebo odeve z tkaniny s vlasom na území Uhorska je z roku 1387. Správy o remeselnej výrobe gúb na území dnešného Slovenska pochádzajú až z 19. storočia. Do Jelšavy sa gubárska výroba dostala pravdepodobne z Miškovca v Maďarsku, kam chodili jelšavskí súkenníci získavať skúsenosti. Výroba gúb sa v Jelšave rozšírila po roku 1775 a samostatný cech miestni gubári vytvorili roku 1830 oddelením sa od súkenníkov. V Rožňave bolo začiatkom 19. storočia okolo 200 gubárov, v Rimavskej Sobote ich v rokoch 1830 – 1840 pôsobilo 160.
Hoci v druhej polovici 19. storočia združenia obchodníkov s gubami vyvážali pokrovce modrej, zelenej a červenej farby na Balkán a do Chorvátska, v poslednom desaťročí 19. storočia výroba gúb celkovo upadala. V gemerských centrách gubárstva zanikla asi začiatkom 20. storočia. Najdlhšie sa tu gubárstvo udržalo v Jelšave, odkiaľ vyvážali pokrovce bielej farby do Záhrebu až do roku 1926.

„Do Juhoslávie predávali jelšavskí gubári pokrovce obchodníkovi Žigrovičovi zo Záhrebu. Pokrovce boli rôzne, s vkladaným vlasom a aj bez neho, len vyčesané. Tieto pokrovce mávali farbisté pásy, ale boli aj s čiernymi alebo so sivými pásmi. Pokrovce museli mať 20 cm dlhé strapce. Podľa údajov jelšavských gubárov šili si z týchto tkanín chorvátske ženy určitého druhu kabanice. Tkaniny označovali v Jelšave rímskymi číslami X., XII. alebo XIV., čo malo udávať počet pásiem. Andrej Jurín ešte v roku 1926 takéto tkaniny posledný raz dodal, ale potom pre veľký pokles hodnoty dinára prestal exportovať. Podľa Ľ. Kováča Žigrovič ešte v r. 1932 navštívil Jelšavu osobne, aby dohovoril ďalšie podmienky exportu, ale obchodné styky už potom celkom prestali. Do Chorvátska sa posielali tkaniny po 1 000 kusov, zašité do plachiet vo forme veľkých balov, previazaných povrazmi.“
Marková, Ema: Technológia gubárskych tkanín. Výskumná správa Bratislava: ÚĽUV 1958, str. 2. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/33.

Od 30. rokov 20. storočia do roku 1950 pracoval v Jelšave už iba jeden gubár.
Na území Šarišskej, Zemplínskej, Abovskej župy bolo roku 1873 spolu 93 gubárov. Ešte začiatkom 20. rokov 20. storočia vyrábali guby napr. remeselníci v Michalovciach, v Malej Domaši, v Humennom, Stropkove. Pred týmto obdobím pôsobili gubári aj v Kamienke, Bardejove, Prešove, vo Veľkom Šariši, v Dobrej i v ďalších obciach. Odberateľom gúb z uvedených lokalít bolo roľnícke obyvateľstvo. Gubári predávali guby na trhoch, a to buď ako hotové textílie, alebo iba ako kusy tkaniny, z ktorej si kupujúci ušili odev doma. V okolí Sniny, Michaloviec i Sobraniec vyrábali guby podomácky pre vlastnú potrebu, menej rozšírené bolo gubárstvo ako podomové remeslo. Výroba gúb v obciach Šarišskej, Zemplínskej, Abovskej a Užskej župy, ktoré sú na území Slovenska, zanikla približne v 20. rokoch 20. storočia.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

Výroba gúb v ÚĽUV-e nadviazala na tradície gubárstva v Jelšave, kde ústredie roku 1958 výrobu gúb obnovilo a rozšírilo. Tkaním gúb sa vďaka pôsobeniu ústredia začali postupne zaoberať aj výrobcovia v Klenovci. Tamojší výrobcovia – bývali súkenníci (Ján Aláč, Ondrej Bobrovský, Ján Brndiar) – si na mykacích strojoch sami spracúvali vlnu, z ktorej bol útok i vlas gúb. Ústredie v Klenovci prevádzkovalo validlo, v ktorom výrobcovia prali surovú vlnu i guby. Vodu privádzalo do kade elektrické čerpadlo z rieky Rimavy. Silný prúd vody vo validle vlas guby splstil, čím sa na jej povrchu fixoval vo forme strukov.
Východiskom škály gúb, ktoré ÚĽUV začal predávať v rokoch 1959 – 1960, boli tradičné pokrovce s vlasom. Guby navrhované a tkané v ÚĽUV-e boli určené na podlahu, na prikrytie sedacieho nábytku i ako dekorácia interiéru vo forme koberca s vlasom zaveseného na stene.
Návrhy gúb, ktoré prekračovali tradičnú farebnosť, tvary i rozmery gúb, tvorili výtvarníčky Viola Thainová a Oľga Koreňová, začiatkom 90. rokov 20. storočia aj niektorí výrobcovia gúb (napr. Jozef Pap, Helena Knížová, Júlia Vološčuková, Ján Jakabšic, Ján Fotta). Guby mali štvorcový, obdĺžnikový i kruhový tvar. V ich výzdobe sa okrem geometrických vzorov (napr. sústredné kruhy, štvorce) objavili i zložitejšie prvky tradičnej motivickej škály (napr. solárna rozeta). Guby mali aj abstraktné asymetrické vzory, ktoré boli tvorené kombináciou plôch s vlasom a bez neho. Ústredie guby dodávalo na domáci trh, ale aj do Poľska či Nemecka.

Vlnená tkanina s vlasom sa v 70. rokoch 20. storočia uplatnila aj v návrhoch odevov. Tie boli buď inšpirované formami tradičného odevu (napr. návrh vrchného odevu bez rukávov z guby doplnenej úpletom), alebo tkaninu s vlasom spájali s prvkami súdobého odievania (napr. bunda z úpletu so zapínaním na zips, doplnená v prednej a zadnej časti gubou). Tkanina s riedko zatkávaným vlasom sa objavila v prvej polovici 90. rokov v návrhoch odevov (napr. pelerín) od Silvie Fedorovej.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
  • Chlupová, Anna: Tkanie. In: Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Publikácia vydaná pri príležitosti 50. výročia ÚĽUV-u. Bratislava: ÚĽUV 1995, s. 64 – 67.
  • Marková, Ema: Technológia gubárskych tkanín. Výskumná správa. Bratislava: ÚĽUV 1958. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave pod č. DF/VS/33.
  • Marková, Ema: Výroba gúb na Slovensku. In: Slovenský národopis, 12, 1964, s. 68 – 137.
  • Marková, Ema: Česané guby. In: Umění a řemesla, 1967, č. 2, s. 75 – 80.
  • Marková, Ema: Slovenské ľudové tkaniny. Bratislava: Veda 1976.
  • Marková, Ema – Thainová, Viola: Jelšavské gubárske tkaniny. In: Umění a řemesla, 1960, č. 2, s. 78 – 83.
  • Nahlik, Adam: Tkaniny wykopaliskowe z vczesniośredniowieczniego Wolina. Materialy zachodniopomorskie, tom 5. Szczecin: 1959.
  • Paličková-Pátková, Jarmila: Ľudová výroba na Slovensku. Bratislava: Veda 1992.
  • Staňková, Jitka: Zvláštnost slovenského soukenictví – výroba gub. In: Národopisný věstník českoslovanský, 32, 1951, č. 1 – 2, s. 370 – 380.
ÚĽUV