Hračkárstvo

Výrobným produktom hračkárstva sú detské hračky, ktoré spolu s hrami patria medzi základné prostriedky pôsobenia dospelých na deti. Remeselne vyrábané ľudové hračky mali ustálené formy, proporcie a farebnosť a boli predovšetkým imitáciami, resp. zmenšenými kópiami objektov okolitého sveta.

Patria sem predovšetkým zmenšeniny zvierat (koníky, sliepočky, kohútiky, kravičky, kamzíky, medvede, jelene, diviaky, vtáčiky a i.), nábytku (stoličky, kolísky, postieľky, stoly, lavice, skrine, police), dopravných prostriedkov (vozy, vozíky, fúriky, autíčka, lokomotívy a i.), pracovných nástrojov používaných v kuchyni, na poli, pri výrobe textílií (mištičky, tanieriky, krčiažky, lyžice, nože, tablice a valčeky na miesenie cesta, varechy, lopáre, habarky, dbanky, korýtka, vedrá, šaflíky, motyky, rýle, radlá, pluhy, brány, valce, kosáky, kosy, hrable, cepy, vejačky, trlice, kolovraty a motovidlá, sekery, píly, kladivá a iné), ale aj zvukové a hudobné nástroje (klepáče, rapkáče, hrkálky, píšťalky, trúbky, husličky), predmety na strieľanie a hádzanie (luky a šípy, praky, pušky a pištole, meče a šable, pukačky a i.) či bábiky a pohybliví panáci.

Podomácky sa hračky vyrábali z rôznych prírodných materiálov, v závislosti od toho, aký sa v tom-ktorom regióne nachádzal (drevo, hlina, prírodné pletivá, kov, sklo, cesto, syr a i.). Pri remeselnej výrobe hračiek sa využívalo predovšetkým drevo.

Oblasti a lokality výroby

Predmety zo zbierok múzeí dokladajú viaceré oblasti, kde sa v minulosti vyrábali popri klasickej remeselnej a domáckej produkcii aj hračky. Výroba hračiek však určite bola živá aj v iných obciach, ktoré neboli predmetom výskumov.

Ľudová výroba hračiek na Slovensku nevytvorila veľké výrobné strediská. Prítomná bola na celom území, ani tie najväčšie však rozsahom výroby nedosahovali úroveň českých hračkárskych stredísk.

Západné Slovensko

Z keramických stredísk v tejto časti Slovenska sú v zbierkach múzeí zastúpené hračky z Dechtíc, Košolnej, zo Stupavy, z Modry, Veľkých Levár, Bolerázu, Malaciek, Pukanca, zo Sobotišťa či z Častej. Drevenými hračkami bola známa Stará Turá a jej kopanice či Chyzerovce pri Zlatých Moravciach. Textilné hračky sú doložené z Piešťan a Trnavy, hračky z kukuričného šúpolia (bábiky, detské taštičky) z okolia Nových Zámkov, Galanty, Dunajskej Stredy, Komárna a Senice. Drôtené hračky (figúrky ľudí a zvierat) boli rozšírené v drotárskych oblastiach na Kysuciach a v oblasti Javorníkov. Hračky z cesta sú zdokumentované z Rajca a hračky zo syra zo Žiliny.

Stredné Slovensko

Keramické hračky boli v rámci výskumov zdokumentované v Ľubietovej, Trstenej, vo Varíne, v Hybiach, Banskej Bystrici, vo Zvolene, Vlkanovej, v Hájnikoch, Tajove, Slovenskej Ľupči, Krupine, Lučenci, Starej Haliči, Brehoch či Divíne. Drevené zas predovšetkým v Kyjaticiach, ale aj Štiavnických Baniach, Kunešove, Terchovej, Žaškove, Novoti, Lomnej, Štefultove, Rajci, Môlči, Kráľovej Lehote či vo Švošove a textilné v Liptovskom Ondreji, Iľanove, vo Vrbici či Važci. Hračky zo syra (zvieratká, srdiečka) boli rozšírené v ovčiarskych oblastiach v okolí Banskej Bystrice, Liptovského Mikuláša, Brezna a Dolného Kubína, hračky z cesta zas okolo Prievidze, Liptovského Mikuláša či Kremnice.

Východné Slovensko

Z tohto kúta Slovenska sú v zbierkach keramické hračky z Pozdišoviec, Bardejova, Prešova, zo Sniny, Šivetíc, z Tisovca i Držkoviec, drevené zo Spišskej Belej, z Popradu-Veľkej, Bardejova, zo Zborova, z Podolínca, Haligoviec, Veľkého Lipníka, Michaloviec či Bodružale, textilné z okolia Bardejova a Červeného Kláštora či z Veľkej Lesnej. Drôtené hračky boli rozšírené v obciach Spiša a Šariša, hračky z cesta v Moldave nad Bodvou.

Výrobcovia hračiek využívali takmer výlučne materiály ľahko dostupné v mieste bydliska, ako hlina, drevo, textilné suroviny, prírodné pletivá, kov či cesto. Ich spracovanie odzrkadľovalo špecifickosti miestnych výrobných a výtvarných zvyklostí, z ktorých výrobcovia vychádzali pri domáckej alebo remeselnej výrobe úžitkových predmetov.

Základom výroby keramických hračiek bola kvalitná hlina, rôznofarebné hlinky a komponenty sklovitej glazúry. Pri výrobe hračiek využívali hrnčiari zostatkový keramický materiál a vo výzdobe iba náznaky bežných ornamentálnych prvkov.

Pri výrobe hračiek bolo popri hline najčastejšie používaným materiálom drevo. Tento pevný, ľahký i pružný materiál azda najviac zodpovedal predstavám o dobrej hračke. Využívalo sa prevažne mäkké drevo (smrekové a jedľové, menej javorové a lipové), z tvrdších bukové, menej drevo ovocných stromov, všetko dobre vysušené, aby hračky nepopraskali. Pri povrchovej úprave sa výrobcovia usilovali najmä o zvýraznenie prírodnej štruktúry a zafarbenia dreva. Pri farebnej úprave používali prírodné farbivá domáceho pôvodu získané varením kôry (napr. trnky, divej slivky, duba) alebo plodov (napr. šafranu, chabzdy) stromov, ktoré neprekrývali štruktúru dreva, ale pôsobili ako moridlo. Na výraznejšiu farebnú úpravu hračiek sa používali rastlinné farbivá zmiešané s belobou. Do takto pripravených farbív sa primiešaval vosk, žĺtka z vajec či med. V niektorých strediskách výroby natierali hračky lakom zmiešaným so včelím voskom, s lojom alebo olejom. Drevené hračky s hladkou povrchovou úpravou natierali náterom pripraveným z plavenej kriedy a glejovej vody alebo zo zmesi tvarohu a vápna.

Na textilné hračky – najmä bábiky a súčasti ich odevu – sa používali už nepotrebné kúsky látok, handričky. Podstatná pri výrobe tohto druhu hračiek bola vhodná kombinácia farieb a vzorov, ako aj doplnky z čipiek a výšiviek.

V južných oblastiach Slovenska sa vyrábali hračky aj zo šúpolia, predovšetkým loďky a bábiky. Na vyformovanie hlavičky slúžil gaštan alebo zošúľané šúpolie obalené a zviazané ďalším šúpolím, na vlasy vlákna kvetov kukuričného klasu a na šatku tenký list kukurice, telo sa formovalo z dlhého šúpolia.

Hračky z cesta boli v minulosti známe na celom Slovensku. Plastické nejedlé cesto sa pripravovalo zmiešaním ražnej múky s glejovou vodou. Medovnikárske cesto sa robilo z jemnej múky, medu, vajec, voňavých korení, kypriacich i chuťových prísad.

Keramické hračky

Hrnčiarske hračky (mištičky, tanieriky, hrnčeky, pokladničky) sa vytáčali na kruhu i modelovali voľnou rukou. Figúrky zvieratiek (koníky, sliepočky, kohútiky, jelene, zajačiky, vtáčiky) i ľudí sa modelovali voľnou rukou. Z Pozdišoviec sú doložené plastiky zvieratiek i ľudí, ktorých základ je vytvorený na hrnčiarskom kruhu a detaily modelované voľnou rukou. V úprave povrchu sa spravidla na vonkajšej strane predmetu využívala farebnosť gliedenej i negliedenej terakoty. Vnútro nádobiek sa polievalo bielou glazúrou alebo glazúrami svetlejších tónov. Výzdobné prvky, najčastejšie s rastlinným motívom, sa na vonkajšiu stranu predmetu nanášali napr. v Pozdišovciach štetcom.

Západoslovenské džbankárske figurálne hračky, najmä zvieratká upevnené na tenkých podstavcoch, modelovali výrobcovia voľnou rukou. Plasticky naznačený pohyb zvieratka zvýrazňovalo farebné dotvorenie. Najčastejšie sa farebne odlišovali niektoré časti tela alebo sa celé telo vyzdobilo farebnými prvkami (v Košolnej napr. bodkami). V niektorých džbankárskych dielňach vymodelovaný terakotový črep len poliali glazúrou bez ďalšej výzdoby.

Drevené hračky

Pri výrobe hračiek z dreva používali výrobcovia sekerky, pílky, sekáče, brúsky, nože, sústružnícke dláta, ručné tokárne a tokárne na nožný pohon, neskôr sústruhy s elektrickým pohonom.

Technologický postup výroby konkrétnej hračky prispôsobovali vlastnostiam a charakteru dreva. Najviac hračiek bolo vyrezaných z jedného kusa, ktorý výrobcovia získali pílením a následným štiepaním hrubších kmeňov stromov. Štiepanie dreva bolo v domáckej výrobe hračiek najzákladnejším technologickým postupom. Uplatňovalo sa najmä tam, kde sa v konštrukcii použila tektonika hranolovitých a doskovitých väzieb. Drevo sa štiepalo z hrubších klátov pozdĺž kresby vegetačných rokov stromu. Výrobným problémom bývala hlavička koníka, na ktorej výrobe stroskotalo mnoho výrobcov hračiek. Hračky vyrezané z kusa dreva sú spravidla statické.

Tektonické hračky pozostávajúce z viacerých kolíkových, doskovitých či hranolovitých častí opracovávali hračkári strúhaním, rezaním pílami, štiepaním, dlabaním, brúsením, hladením, hobľovaním alebo pomocou sústruhu. Jednotlivé súčasti sa spájali zadlabaním, zavŕtaním, alebo aj upevňovaním pomocou drevených kolíkov. Menej často sa používalo lepenie drevených častí kosteným glejom alebo kazeínovým lepidlom, vyrobeným z tvarohu a vápna. Pri výrobe pohyblivých hračiek používali výrobcovia, ak to bolo nevyhnutné, i kovové klince. Viaceré hračky sú konštrukčne postavené na plných kolieskach v strede s prevŕtaným otvorom. Pred osadením ich naparili, aby zväčšili svoj objem. Po vychladnutí sa zmenšili, čím sa zabezpečila ich pevnosť na drevenej oske. Takéto hračky bývali nielen statické, ale aj pohyblivé.

Hračky vyrobené pomocou tokární a neskôr sústruhov predstavovali osobitnú skupinu, charakteristickú špecifikami výrobnej techniky. Vysústružené súčasti hračiek sa do konečnej podoby upravovali orezávaním. Hranoly sa ručne štiepali a pritesávali sekerkou. Tenšie súčasti tektonických hračiek sa robili pomocou kovových priebojníkov.

Primeranú pozornosť venovali výrobcovia povrchovej úprave hračiek z dreva. Najčastejšie sa usilovali o zvýraznenie prírodnej štruktúry a zafarbenia východiskového materiálu. Hračky vyrábané pomocou sústruhu zdobili najčastejšie vypaľovaním pomocou tvrdých drevených hranolov, ktoré počas sústruženia pritláčali na povrch valcovitých častí hračiek. Ďalšou formou výzdoby drevených hračiek bol vruborez, vyškrabávanie a rytie dekoru (pomocou kružidla) do farebne moreného podkladu. K technikám farebnej výzdoby patrili i tlačidlá pripravené zo zemiakov, z gaštanov, topoľovej kôry a pod. Farebné prvky sa nanášali na povrch pomocou štetcov.

Textilné hračky

Pri ich výrobe sa vychádzalo z tzv. uzlovej bábiky. Kúsok handričky, vreckovky či malej šatky sa v jednom rohu uviazal na uzol, ktorý pre hrajúce sa dieťa predstavoval hlavičku bábiky. Dva visiace rohy sa priviazali pod hlavičku a predstavovali ruky. Zložitejšie typy handrových bábik mali jednotlivé časti zhotovené už samostatne. Hlavička sa spravila z dreva alebo z handričky vyplnenej slamou či senom a upevnila sa na jeden koniec paličky. Pod hlavičku sa na paličke upevnilo drievko, ktoré predstavovalo ruky. Najrozšírenejší typ ľudovej handrovej bábiky sa robil bez drevených kostier. Hlava, nohy, ruky a trup sa zošívali z handričiek do tvaru vrecúška zodpovedajúcej veľkosti. Hlavičkou bola vyplnená guľka, trupom väčší plochý valec, rukami a nohami menšie valčeky.

Šúpoľové hračky

Pri ich výrobe vychádzali výrobcovia z poznania, že navlhčené listy kukuričného šúpolia sú primerane elastické, dajú sa tvarovať, skladať, zväzovať a strihať. A po uschnutí zostáva získaný tvar neporušený. Najstaršie bábiky boli podobne ako textilné výlučne z východiskového materiálu, neskôr sa aj pod vplyvom výtvarníčok ÚĽUV-u stali skôr dekoratívnymi predmetmi, využívajúcimi okrem šúpolia aj vatu, polystyrén, drôt a iné doplnky z ďalších materiálov.

Hračky z cesta

Hračky z nejedlého cesta sa tvarovali v drevených, neskôr plechových formách alebo sa modelovali voľnými rukami. Po stvrdnutí sa kolorovali farbami, prípadne hlinkami.

Z medovnikárskeho cesta sa robili zväčša figúrky (najčastejšie jazdec na koni, muž alebo žena), ktoré mohli slúžiť aj ako hračky. Tvarovali sa najčastejšie v jednoduchých formách tak, že zadnú stranu mali rovnú. Zriedkavejšie sa vyhotovovali plasticky v dvojdielnych formách. Zdobili sa ornamentom z farebného cukru, nápismi či nalepenými obrázkami.

Ďalšie hračky

V každom odvetví tradičných remesiel a domáckych výrob sa popri výrobkoch pre bežný život zhotovovali aj hračky. Doložené sú drôtené hračky (zoomorfné a antropomorfné postavičky), typické pre drotárske oblasti Slovenska (Kysuce, Javorníky, severovýchodné Slovensko), ktoré drotári vyrábali pre vlastné deti. Podobne aj sklári zhotovovali pre vlastné deti hračky zo zostatkového skla.

Prvými hračkami našich predkov boli malé predmety, ktoré deti nachádzali voľne v prírode. Archeológovia doložili prvé detské hlinené hračky z územia Slovenska z neolitu (2600 – 2200 pred n. l.). Miniatúrne nádoby boli modelované ručne bez použitia hrnčiarskeho kruhu.

Zo stredoveku máme doklady domácej produkcie hračiek najmä z hliny – boli to predovšetkým malé figúrky predstavujúce koníkov a jazdcov, maličké nádoby, figúrky zvierat, na ktorých sa dalo aj pískať, alebo aj pokladničky na kovové mince. Z tohto obdobia sú známe už aj zvukové hračky (trúbky, píšťalky) vyrezané z kosti a rohoviny či vyfúknuté zo skla.

Rozvoj spoločnosti a jej jednotlivých sociálnych vrstiev našiel odraz aj v oblasti detských hračiek. Najväčší rozvoj hračkárskej výroby spadá do obdobia konca 16. storočia. Známe z týchto čias sú hojdacie koníky aj nábytky pre bábiky, stavebnice či bábkové divadlá. Väčšina týchto hračiek pre sociálne najvyššiu vrstvu obyvateľov sa k nám dovážala. Ostatné deti sa hrali s doma vyrobenými hračkami, ktoré im zhotovovali rodičia, starší súrodenci a ľudoví remeselníci vo vidieckom prostredí. S rozvojom hrnčiarskej výroby v 16. a 17. storočí sa objavuje i väčší sortiment hračiek. Popri výrobe úžitkových predmetov sa hrnčiari venovali aj výrobe hračiek, ktoré potom spolu so základným výrobným sortimentom predávali na pravidelných týždenných trhoch alebo výročných jarmokoch. Vo väčšom rozsahu a najdlhšie sa výroba hlinených hračiek zachovala v hrnčiarskych dielňach v Pozdišovciach, Pukanci, menej vo Zvolene, v Ľubietovej, Banskej Bystrici, Slovenskej Ľupči, v hrnčiarskych dielňach na Ponitrí, v Novohrade, Gemeri a Šariši. K intenzívnejšej produkcii džbankárskych figurálnych hračiek, tzv. drobesku, prišlo najmä v 18. storočí zásluhou habánskych džbankárov v Dechticiach, Košolnej, Stupave, Modre a neskôr aj v Ľubietovej. Výroba hračiek sa rozšírila aj vďaka existencii majolikovej továrne v Haliči, založenej v polovici 18. storočia.

Drevené hračky sa v Rakúsko-uhorskej monarchii začali hromadnejšie vyrábať od druhej polovice 18. storočia, ale predovšetkým na území dnešných Čiech. České hračky zásobovali trh celej monarchie. Na Slovensku, kde prevládala domácka výroba pre vlastnú potrebu, sa hračkárske výrobné strediská začali zakladať až koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Na ich podporu a rozvoj zakladal štát rezbárske školy, dielne a organizoval kurzy pre hračkárov. Roku 1887 bola v Piargu (dnes Štiavnické Bane) z iniciatívy Jozefa Záhoru založená jedinečná rezbárska dielňa na výrobu drevených hračiek nazvaná Rezbáreň. Dielňa svojimi výrobkami zásobovala nielen Uhorsko, ale postupne i Rakúsko. Od roku 1904 tu vyrábali bábiky. Tradície tejto rezbárskej školy sa od roku 1920 ďalej rozvíjali v učebnej dielni na spracovanie dreva v Banskej Štiavnici. Cieľom dielne bolo rozšíriť výrobu hračiek v obciach na okolí ako domácky priemysel. Koncom 19. storočia založil Šarišský spolok pre domácku ľudovú výrobu v Bardejove hračkársku školu. Živnou pôdou na zakladanie hračkárskych dielní a škôl bola najmä dovtedajšia domáca tradícia výroby hračiek. O rozvoj výroby hračiek na Slovensku sa zaslúžil v 20. rokoch 20. storočia Štátny školský ústav pre domácky priemysel so sídlom v Turčianskom Sv. Martine, ktorý spravoval majstrovské školy, učňovské dielne a kurzy. V 30. rokoch sa touto problematikou začal úspešne zaoberať aj Štátny ústav na zveľaďovanie živností rovnako so sídlom v Turčianskom Sv. Martine. Usporadúval kurzy na zlepšenie výrobnej techniky. Jedným z nich bol niekoľkomesačný sústružnícky kurz v Starej Turej. Na základe iného kurzu v rokoch 1926 – 1927 vzniklo stredisko výroby drevených ľudových hračiek v Kyjaticiach. Vďaka odbornému kurzu pre nezamestnaných sa roku 1926 začalo s výrobou drevených hračiek v Kremnici. Spolok Slovenská práca so sídlom v Turčianskom Sv. Martine, založený roku 1928, sa najmä prostredníctvom svojho tajomníka českého výtvarníka Bohuslava Šippicha významne zaslúžil o rozvoj výroby drevených hračiek aj v ďalších, hoci menších dielňach na Slovensku. Drevené hračky pre trh tak v 30. rokoch 20. storočia vyrábali aj obyvatelia Spišskej Belej, Štefultova, Rajca, Chyzeroviec, Kunešova, Žaškova či Novoti, majúc z ich predaja zdroj zárobku a obživy. Postupný zánik hračkárskych dielní bol spôsobený rozvojom priemyslu so zvýšenou mierou strojovej výroby, ale najmä zrušením inštitúcie, ktorá sa o výrobné hračkárske dielne starala, a napokon i nezáujmom o takto vyrábané hračky zo strany kupujúcich.

Textilné hračky zhotovovali v minulosti výhradne ženy, spravidla matky pre svoje dcéry. Tejto výroby sa podnikavosť výrobcov neujala. Šité hračky, najmä bábiky, majú pôvod v bábikách viazaných z kukuričného šúpolia a kvetov, kde postupným zdokonaľovaním hlavičky a pridávaním šnúrok a šatiek na hlavu vzniká vzor na ďalšie rozvinutejšie typy.

Hračky z kukuričného šúpolia si robili odnepamäti deti samy alebo za pomoci starších súrodencov. V druhej polovici 20. storočia sa zásluhou výtvarníčok ÚĽUV-u výroba bábik zo šúpolia pri najrozličnejších pracovných úkonoch rozvinula vo veľkom aj pre zahraničný trh.

Výroba hračiek z medového cesta sa zásluhou medovnikárskych cechov rozvinula už v 17. storočí. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia bolo na Slovensku 55 miest, kde sa piekli medovníky predovšetkým na jarmoky, púte a hody. Po niekoľko desaťročí trvajúcom útlme začali v 70. rokoch 20. storočia výrobu medovníkov obnovovať v niektorých cukrárskych dielňach aj v samotnom ÚĽUV-e.

ÚĽUV zaradil výrobu hračiek z tradičných dostupných materiálov do svojho sortimentu už v 50. rokoch 20. storočia. Bolo to najmä cez Podjavorinské družstvo drevospracujúce, ktoré vyrábalo drevené hračky a predmety pre hospodárstvo a domácnosť. Drevené hračky podľa návrhov výtvarníkov ÚĽUV-u pre trh sa zhotovovali aj vo výrobnom družstve Javorina v Spišskej Belej.

Roku 1955 ÚĽUV začal spolupracovať s výrobcami v pôvodných hrnčiarskych strediskách a aj oni pod vedením výtvarníčky Júlie Kováčikovej-Horovej zhotovovali popri bežnom hrnčiarskom sortimente aj hračky. A podobne individuálni výrobcovia v iných materiálových skupinách, predovšetkým drevári (J. Stančík, D. a R. Evinicovci, O. Sabo, J. Petráš, A. Oboňa, I. Kuzma, J. Haronik, bratia Bandúrovci).

Z ľudovej hračky vychádzali aj šúpoľové bábiky, ktoré sa od roku 1957 v ÚĽUV-e spájajú s menom K. Rauchovej a neskôr E. Kováčovej, hoci funkčne boli posunuté skôr k suvenírovému predmet. Tento trend je v ÚĽUV-e badateľný najmä po roku 1989 z dôvodu zvýšených nárokov na hygienickosť a bezchybnosť predmetov označovaných slovom hračka.

Výraznou súčasťou výrobného sortimentu organizovaného ÚĽUV-om boli drevené hračky vyrábané sústružením – v tejto oblasti sa uplatnili výtvarníci V. Kautman, S. Koreň, J. Menkynová, M. Bočkay. Vo výrobe hračiek podľa tradičných kyjatických vzorov zaujal výrazné postavenie A. Oboňa. Autorkou výtvarných návrhov hracích zostáv predstavujúcich tradičný život na vidieku bola v 80. rokoch výtvarníčka J. Menkynová.