Výroba z rohoviny

Výroba z rohoviny

Ľudová výroba pastierov a remeselná výroba hrebenárov z rohov domácich úžitkových zvierat.

Autori textu:
PhDr. Zuzana Drugová – Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Mgr. Ľudovít Cehelský – Ústredie ľudovej umeleckej výroby

Titulná fotografia:
Svoje majstrovstvo vyjadroval hrebenár Matej Caban vo vrcholnom období tvorby originálnymi plastikami zvierat z rohoviny; fotoarchív Múzea ľudovej umeleckej výroby v Stupave (foto P. Janek, 1959).

Výrobky

VýrobkyDown

Pri výrobe z rohoviny existovali dva prístupy. Ľudový, rozšírený predovšetkým medzi pastiermi na východnom Slovensku a v Karpatskom oblúku, spracúval základnú surovinu – roh z dobytka – v jej pôvodnej dutej forme. Táto výtvarná činnosť pastierov bola pendantom pastierskej drevorezby z horských oblastí stredného Slovenska. Ľudová výroba pastierov bola zameraná najmä na kuchynské a prenosné soľničky, rohy na pitie a pastierske trúby. Osobitnými výrobkami boli zdobené rohy na pitie a pastierske trúby z volských rohov, bohato ornamentálne zdobené po celom povrchu. Šlo však skôr o individuálne prejavy pastierov z niekdajšej Zemplínskej a Užskej župy v poslednej štvrtine 19. a prvom desaťročí 20. storočia. Pre svoje veľkosť a dekoratívnosť slúžili najmä na ozdobu a pastieri ich zhotovovali vo voľných chvíľach ako výraz svojho estetického cítenia. Neskôr, keď krásu zdobených rohov objavili vyššie vrstvy spoločnosti, zdobiac si nimi kaštiele, zemianske kúrie či lovecké zámky, zhotovovali ich pastieri aj na objednávku.

Pre remeselný prístup, rozšírený v mestských dielňach, bolo charakteristické spracúvanie rohu do plochého tvaru. Ten bol vhodný na výrobu hrebeňov, ktoré tvorili základný sortiment hrebenárov. Hrebeňov existovalo viacero druhov a rozdeliť by sa dali do štyroch skupín – toaletné (očistné), príručné (vreckové), krojové (na nosenie vo vlasoch) a holičské. Hrebenári vyrábali tiež oselníky, rohy na pušný prach (tzv. prachovnice), trúby pre hlásnikov, gombíky, spony do vlasov i spony na uchytenie priadze na praslici a príležitostne aj iný tovar.

Materiál

MateriálDown

Základnou surovinou na výrobu pastierskych i hrebenárskych výrobkov je rohovina, teda rohy rožného statku – kravský, volský, byvolí, ako aj rohy baranov a kôz a konské kopytá. Rohovina sa skladá z oblúkovito naukladaných zrohovatených buniek. Je pevná a pružná, v tenkých vrstvách slabo priesvitná, nikdy nie jednofarebná, so základnými farbami tónovanými v sivožltej až sivočiernej. Väčšia časť rohu je dutá, plný je len hrot. Najkvalitnejšie sú volské rohy, medzi nimi sa dĺžkou 80 – 100 cm vynímajú rohy uhorského stepného dobytka (tzv. maďarských volov). Kravské rohy sú menšie a nemajú rovnomerne hustú štruktúru (krava pri otelení dáva výživu mladému plodu, čo sa dá na rohoch zistiť), aj preto boli v minulosti lacnejšie. Remeselní hrebenári kupovali rohy zväčša priamo od garbiarov, na bitúnkoch alebo od obchodníkov, ktorí ich skupovali a ďalej predávali. Napríklad v Radvani takto obchodoval priekupník s kožkami Weisz, ktorý pre potreby hrebenárov objednával celé vagóny rohov.

Vybrať kvalitné rohy nebolo ľahké, často boli spomedzi sto kusov vhodné na spracovanie len dva či tri. Hrebenári rohy uskladňovali vo vzdušných debnách v pivniciach, kde boli chránené pred poveternostnými vplyvmi a zároveň mali potrebný stupeň vlhkosti. Čerstvé rohy, ktoré sú vhodné na spracovanie varením, nemali vtedajší výrobcovia veľmi k dispozícii. Pracovali s odležanými rohmi, z ktorých vyschnutá dreň vyšla von takmer celá naraz po pobúchaní sekerkou, prípadne, ak dreň nechcela vyjsť, po povarení rohu.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

V ľudovej výrobe sa spracovával roh v dutej forme. Existovalo viacero spôsobov spracovania. Čerstvý roh sa buď uvaril a po uvarení sa poklepávaním dreveným klátikom uvoľnilo a vybralo jadro (ak nešlo klátikom, použili sa kliešte alebo hák). Alebo sa jadro nechalo vo vnútri vysušiť a po čase vypadlo samo alebo sa vyklepalo a vytiahlo hákom (ak tento spôsob nefungoval, použil sa prvý postup varením). Pri treťom spôsobe sa rohy hodili do mraveniska lesných mravcov, ktoré produkujú kyselinu mravčiu – a do mesiaca sa jadro dalo z rohu ľahko vybrať. A známy bol tiež technologický postup, pri ktorom sa rohy nechali dva – tri týždne vo vreci pod stromom a za pomoci červíkov, ktoré sa v rohu usadili, šlo jadro ľahko von. Nevýhodou bol zvýšený zápach, preto bolo nutné duté rohy následne ešte obvariť. Pri všetkých štyroch postupoch sa rohovina následne ešte na pár mesiacov nechala vysušiť. Na kuchynské soľničky sa z volského rohu odpílil prstenec, ktorý po spracovaní – teda vyčistení, zmäkčení vo vriacej vode a vyformovaní na kuse okrúhleho dreva – vytvoril jej telo, prípadne aj s uškom na zavesenie. Dno sa vkladalo osobitne. Prenosné soľničky sa vyrábali z hrotu rohu a uzatvárali sa drevenou zátkou. Signálne rohy pastierov kráv a ošípaných, ako aj rohy na pitie majú tvar celých rohov.

Výzdoba na rohoch bývala rozvrhnutá ako ústredný štylizovaný rastlinný ornament ohraničený zhora i zdola obvodovým geometrickým vzorom. Vo výzdobe sa vyskytujú aj zobrazenia ľudských postáv, poľovníckych scén, zvierat, architektúry a predmetov (napr. sekera, pištoľ). Dekor sa tvoril jednoduchými nástrojmi, najmä nožíkom, dlátkom alebo sklíčkom, a to technikou rezby, rytia a škrabania. Vyrezané alebo vyryté linky ornamentu sa zvýraznili začiernením, teda zamazaním rýh zmesou masti zo slaniny a prášku z dreveného uhlia. Dekoratívne a reprezentačné kusy sa vyznačovali
žltkavým zdobením, ktoré sa dosiahlo nanášaním lúčavky (kyseliny dusičnej) na vyznačené plochy. Najznámejším a najvýraznejším predstaviteľom východoslovenského pastierskeho umenia z rohoviny bol Ján Vološin (1860 – okolo 1915). Viacerí pastieri jeho práce napodobňovali.

Medzi ďalšie techniky uplatňované pri výzdobe výrobkov z rohu patrí napr. reliéfna rezba či prerezávanie steny, ktorého výsledkom je „čipkový“ dekor. Sú technicky náročné a v pastierskej produkcii konca 19. a začiatku 20. storočia sa nevyskytovali. Rohovina sa využívala aj na výrobu súčiastok gájd. V remeselnej hrebenárskej výrobe sa roh upravoval do plochého tvaru. Z rohov zbavených kosti sa odpílil hrot a koreň. Roh sa potom prepílil po dĺžke „cez brucho“, teda po kratšej strane, inak nebolo možné vytvoriť z neho platňu. Na pílenie slúžila rohová píla so zubami obrátenými nahor, po ktorých sa pohybovalo rohom. Rozpílený roh sa uchopený do prasovacích klieští nahrial nad ohňom alebo sa varil vo vode či v horúcom oleji. Zohriaty roh zmäkol a pomocou klieští a súkennej handry sa vystrel, vložil medzi rovné platne a stiahol vo zveráku, prase. Naraz sa vystieralo väčšie množstvo rohov, preto mal hrebenár viac zverákov, v ktorých platne vychladli a zostali rovné. Na platňu sa podľa formy predkreslil základný tvar hrebeňa a vypílil sa.

Pred ďalšou fázou sa opracúvaný výrobok na noc namočil do vody, potom sa sekáčom okresali obe strany na potrebnú hrúbku hrebeňa, hrebenárskou rašpľou sa vyhladili a dvojitou pílkou zvanou nobla sa jeden po druhom vypiľovali zuby. Kovovým pilníkom rašplíkom sa každý zub zabrúsil do špicata. Pri ručnom opracovávaní rohoviny používali remeselníci pracovnú lavicu nazývanú hrebenársky koník na upevnenie predmetu.

Pri výrobe oselníkov sa zmäknutý roh formoval do potrebného tvaru na drevenej forme. Po vychladnutí sa povrch dohladka opracoval rašpľou a škrabákom.

Po roku 1910 začali do hrebenárskeho remesla postupne prenikať stroje. Elektromotorom poháňaná obrezovačka uľahčila vyrezávanie základných tvarov hrebeňov. Na ďalšie opracovanie slúžil stroj na vypiľovanie a špicatenie zúbkov, na ktorom hrebenár menil podľa potreby cinkuláriky na vyrezávanie menších i väčších zúbkov (v dielni mohol mať až 75 rôzne veľkých cinkulárikov) a špicováky na špicatenie zúbkov. Povrch výrobku sa obrúsil a vyleštil na stroji na pucovanie hrebeňov, najprv na kotúči s brúsnym papierom (grocováku) a na záver na leštiacom kotúči (pufe).

História

HistóriaDown

Hrebenárske remeslo sa vyskytovalo v mestách na celom Slovensku. Cechy sa zakladali v 17. a 18. storočí v Banskej Bystrici, Bardejove, Bratislave, Košiciach, Levoči. V Prešove vznikol samostatný hrebenársky cech roku 1658. V ďalších mestách (Lučenec, Rimavská Sobota, Zvolen, Nová Baňa, Radvaň pri Banskej Bystrici) sa hrebenári združovali do cechov s inými remeselníkmi. V Radvani sa roku 1773 uvádza 24 hrebenárskych majstrov, roku 1828 ich bolo 16, roku 1847 zas 36 a ešte pred prvou svetovou vojnou tu pracovali približne 50 hrebenári. Na Slovensku sa v období 19. storočia vyskytovali hrebenári ešte v 26 mestách predovšetkým východného Slovenska, hoci v podstatne menších počtoch ako v Radvani.

Radvaň, mestečko s 1 500 obyvateľmi, predstavuje osobitnú kapitolu v hrebenárskom remesle. Keďže hrebenári v určitej oblasti uspokojovali svojimi výrobkami potreby najbližšieho okolia, vysoký počet koncentrovaný na jednom mieste svedčil o ich produkcii aj mimo najbližšieho okruhu. Popri hrebenároch sa v okolí Banskej Bystrice darilo aj podomovým obchodníkom, tzv. zvolenským čipkárom, pre ktorých boli výrobky radvanských hrebenárov dôležitým obchodným článkom po ich potulkách monarchiou. Dobrý hrebeň bol pre svoju úžitkovosť vždy dobrým tovarom na predaj.

Hrebenárskemu remeslu sa v Radvani darilo do roku 1918. Potom, rozpadom monarchie a vytýčením nových hraníc medzi bývalými štátmi, začali príležitosti na odbyt zanikať, nehovoriac o konkurencii lacnejších plastových výrobkov z českých tovární. Aj preto za hospodárskej krízy na sklonku 30. rokov minulého storočia mnohí hrebenári zanechali živnosť. Konjunktúra hrebenárskeho remesla nastala po skončení druhej svetovej vojny, no ďalšia rana prišla počiatkom 50. rokov, keď štát zakázal prevádzkovanie súkromných remeselných živností. Krehký reťazec sa narušil a prežiť hrebenárskemu remeslu v Radvani sa nepodarilo ani cez posledných siedmich majstrov, ktorí vstúpili do všeodborového ľudového družstva v Dobrej Nive (neskôr pričleneného pod družstvo Kovohron vo Zvolene). Hrebenári zamestnaní v družstve nemali osobitnú hrebenársku dielňu, každý pracoval vo svojej vlastnej. Posledný radvanský hrebenár Ján Dobrota vystúpil z výrobného družstva roku 1967, čím zanikla niekoľkostoročná tradícia radvanského hrebenárstva.

V tom istom čase, od roku 1955, začalo rozvíjať spoluprácu s hrebenárom Matejom Cabanom aj Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Rodák z Banskej Bystrice vyučený v Radvani sa priženil do Prešova, kde za prvej republiky zhotovoval popri hrebeňoch na objednávku aj ďalšie predmety typické pre tento región – gombíky, šatové i vlasové spony, rúčky na nože pre nožiarov, kľučky do dverí pre zámočníkov či trúby pre poľovníkov a hlásnikov. Aj jeho zasiahla prvorepubliková stagnácia v dôsledku prílevu lacných továrenských výrobkov, a tak remeslo na viac ako desaťročie zanechal. Po druhej svetovej vojne sa však aj vďaka ÚĽUV-u k nemu vrátil a svoje skúsenosti a talent pretavil do originálnych, nadčasových autorských diel.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

Matej Caban bol prvým rohovinárom, ktorý spolupracoval s ÚĽUV-om, hoci v polovici 50. rokov sa už nevenoval remeslu, ale takmer výlučne umeleckej tvorbe. Spočiatku Matej Caban svoje výrobky nezdobil a nechával vyniknúť mnohofarebnú krásu čistej rohoviny. Výtvarníci ÚĽUV-u však radi využili jeho rokmi cibrený potenciál a umožnili mu, aby na trúbach, soľničkách a z nich odvodených dózičkách, na hrebeňoch, sponách či ozdobných kazetách nadviazal na zaniknutú pastiersku výzdobu rohov. Jeho originálnym autorským vkladom do sortimentu výrobkov so značkou úľuv bola sochárska tvorba zoomorfných plastík umiestnených na podstavcoch alebo na vrchnákoch dóz.

V 70. – 90. rokoch 20. storočia pracovali pre ÚĽUV aj ďalší majstri spracúvajúci rohovinu, konkrétne Jozef Lenhart z Bojníc, Tibor Galgóczy z Veľkých Kapušian, Aladár Belanský z Prešova či Vincent Bandúr z Považskej Bystrice. Všetci sa sústredili na výrobu kópií alebo štylizácií tradičných druhov výrobkov – kuchynských a cestovných soľničiek, dózičiek, signálnych rohov a rohov na pitie, pastierskych trúb, čutor, hrebeňov, prachovníc,   rúčok na nože, ale v ich sortimente boli aj nové druhy výrobkov – šperky či galantéria.

Viaceré šperky – prstene, prívesky, náhrdelníky, náramky, náušnice, zostavované i do súprav – realizovali výrobcovia podľa návrhov výtvarníčky ÚĽUV-u Janky Menkynovej. Z tradičných technológií využívali opracúvanie prirodzených tvarov rohu, ako aj techniky rytia, vypiľovania, vyrezávania, leptania kyselinou alebo ich kombinácie pri práci na vyrovnanom rohu. Vo výzdobe uplatňovali aj intarzovanie kosťou, kovom, živicou a spájanie rôznofarebných prvkov kostí a rohoviny. Spony a gombíky boli súčasťou módnej tvorby ÚĽUV-u.

Čo sa týka existencie výroby z rohoviny mimo ÚĽUV-u, komplexný výskum tradičnej remeselnej tvorby vo vtedajších okresoch v rokoch 1981 – 1986 konštatoval úpadok tak v počte aktívnych výrobcov, ako aj v kvalite spracovania, keď úroveň vyhovujúcu kritériám ÚĽUV-u dosahoval v teréne jediný výrobca na Slovensku.

Od roku 2015 systematicky rozvíja staré odkazy rohoviny Ľudovít Cehelský, lektor a metodik Regionálneho centra remesiel ÚĽUV v Košiciach.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
ÚĽUV