Výšivkárstvo

Výšivka vo vidieckom prostredí Slovenska bola významnou zložkou roľníckeho odevu, ovplyvňovala jeho celkový vzhľad. Zdobili sa ňou súčiastky ženského a dievčenského odevu (čepce, šatky, rukávce, pôlky, zástery, živôtiky, kabáty, papuče), ale aj mužského (výšivkou najmä košele, nášivkou a šnurovaním nohavice, vesty, kabáty) a detského odevu (košieľky). Veľká pozornosť sa venovala aj vyšívaniu tzv. kútnic – plachiet, ktorými sa oddeľovala posteľ novorodičky od ostatného priestoru izby.

Starosť o zhotovenie odevu z plátna až po vyšívanie prináležala najmä ženám. Jednoduchšie vzory si v duchu miestnej tradície ženy vyšívali samy. Iba vtedy, keď bolo treba vzor predkresliť, vyšiť náročnejšou, menej rozšírenou technikou alebo ak išlo o výzdobu zvlášť slávnostného kusa odevu, sa výzdoba zverila do rúk skúsených profesionálok. Dievčatá sa zasväcovali do tajov vyšívačských zručností už vo veľmi mladom veku. Mužskou doménou bolo šitie vrchných súčiastok z kože a zo súkna, ktoré malo často povahu remesla.

Výber podkladového materiálu, farebnej škály vyšívacích nití, ornamentálnych prvkov, kompozícií a technologických postupov bol neverbálnym znakom spoločenského statusu jednotlivca. Označoval vek nositeľa – ornamentálne a farebne pestré výšivky boli určené pre mladé ženy, starším prináležala skromnejšia ozdobnosť a farebnosť vzorov. Ráz výšivky podčiarkoval sviatočnosť alebo každodennosť situácie, v ktorej sa nositeľ odevu ocitol. Vzácne materiály a bohato vyšívané odevné kusy boli určené na sviatočné a obradové príležitosti. Upozorňovali na majetkové postavenie nositeľa – napríklad v okolí Trnavy si rukávce a čepce s honosnou zlatou výšivkou mohli dovoliť len ženy zo zámožnejších sedliackych rodín.

Oblasti a lokality výroby

Výšivka ako kultúrny výtvor zaujímala v ľudovej výtvarnej tradícii Slovenska výsadné postavenie. Prostredníctvom napodobňovania starých vzorov a tradovania estetických predstáv udržovala vzájomnú kontinuitu generácií prakticky až do polovice 20. storočia.

Vývin smerom k regionálnym a lokálnym odlišnostiam výšivkárstva súvisel jednak s rozdielnymi miestnymi podmienkami hospodárskeho a materiálneho života, keď závažným činiteľom bolo bohatstvo a úrodnosť kraja, formovanie lokálne špecifického výšivkového štýlu však výrazne ovplyvňovali aj výtvarne nadané vyšívačky. A v neposlednom rade dôležitým činiteľom podmieňujúcim odlišnosti bola aj etnická príslušnosť a náboženské vierovyznanie. V porovnaní s katolíkmi evanjelické obyvateľstvo inklinovalo vo výšivke skôr k striedmosti a farebnej umiernenosti.

Západné Slovensko

Na západnom Slovensku sa výšivka z technickej a ornamentálnej stránky rozvinula do bohatej a rozmanitej škály. Prím hrali úrodné nížinné kraje okolo Bratislavy, Trnavy a pod Malými Karpatmi. Centrom výšivkárstva v okolí Bratislavy boli Vajnory s okolitými dedinami, ktoré boli známe tamburínovou výšivkou tzv. nemeckou ihlou, dediny v širokom areáli Trnavy zas preslávili drahé výšivky kovovou niťou, Trakovice zvláštny druh aplikácie, Čataj husté kontúrované vzory. Oblasť Záhoria v okolí Malaciek a Senice bola známa krehkými podobami bielej výšivky, Hlboké miniatúrnymi vzormi krížikových stehov, okolie Piešťan krásnymi vzormi výšiviek hodvábom. V kraji okolo Nitry vynikali v umení výšivky obce Šoporňa špecifickými mozaikovitými vzormi či Jelšovce abstraktnými tvarmi hustých línií stonkového stehu. Okolie Topoľčian charakterizovala výšivka v štýle pestrých geometrizovaných kvetov. V okolí Nového Mesta nad Váhom vynikali vo výšivke obce Moravské Lieskové, kde bola výšivka typická drobnými motívmi štylizovanej rastlinnej ornamentiky, a Lubina s charakteristickými variáciami kruhových motívov. V okolí Trenčína sa vytvorilo viacero lokálnych štýlov – reprezentovali ich výšivky z Hornej a Dolnej Súče, Kubrej, Trenčianskej Teplej či zo Selca. V okolí Nových Zámkov boli nášivkami s červenými obrazcami známe Martovce.

Stredné Slovensko

V oblasti stredného Slovenska sa od konca 19. storočia do začiatku 20. storočia rozvinulo viacero výrazných vyšívačských centier. Najvýraznejšie z nich bolo v okolí Žiliny, kde k ich reprezentantom patril osobitý druh výšivky, tzv. žilinské šitie. Bol to druh prelamovanej výšivky s charakteristickými motívmi hviezd, roziet a kohútov, ktorú vo forme vyšitých pásov rozvážali a predávali podomoví obchodníci po celom území bývalého Uhorska. Žilinské šitie sa najvýraznejšie adaptovalo do lokálnej výšivkovej tradície v Čičmanoch a v dedinách ležiacich v Strážovských vrchoch. Na okolí Žiliny bola známa osobitým druhom geometrického vzorovania krížikovou výšivkou obec Fačkov. Vysokým stupňom technickej a kresliarskej zručnosti vystupujúcej najmä vo výšivkách hodvábnou niťou vynikalo mestečko Nitrianske Pravno pri Prievidzi. Zvláštnym grafickým charakterom vzorov sa vyznačovali výšivky na pomaľovanie v obciach Púchovskej doliny Mestečko a Záriečie. V okolí Považskej Bystrice boli špecifické druhy výšivkovej tradície známe v dedinách Papradno a Horná a Dolná Mariková.

V Honte a Novohrade sa výšivka rozvinula do podoby početných lokálnych štýlov v Hontianskych Nemciach, Hontianskych Tesároch, Bzovíku, Cerove, Vinici, Dačovom Lome a dnes už zaniknutých obciach Lešť a Turie Pole, kde sa rozvinula do charakteristickej kresby do seba vrastených miniatúrnych motívov. V Detve a okolitých obciach Podpoľania sa preferovala tamburínová technika, ktorú ženy neskôr kombinovali s výrezom, čím dosiahli väčšiu vzdušnosť vzorov. Na Liptove patria popri výšivkách z Važca a Vernára k najosobitejším výšivky z Liptovskej Lužnej, Liptovskej Osady a Liptovských Revúc. V podobe charakteristických kruhových štylizácií sa v nich prelínalo rastlinné a geometrické modelovanie vzorov. Dekoratívne majstrovstvo žien na Horehroní sa najviac prejavilo v krížikovej výšivke na čepcoch a rukávcoch, ktoré sa nosili v obciach ležiacich na hornom toku Hrona. V Turci a na Orave početní drobní zemania a podomoví predajcovia (olejkári, šafraníci, obchodníci s plátnom) začali vymieňať kroj za praktickejšie mestské oblečenie už v 18. storočí, a preto sa tu výšivka nevyvinula vôbec alebo bola menej výrazná.

Východné Slovensko

Vo všeobecnosti sa na východnom Slovensku pri dekorovaní odevu a textilu uplatňovali skôr tkané vzory. Výskyt výšivky, najmä krížikovej podľa počítanej nite, bol skôr ostrovný. Na území Spiša sa koncentroval do dedín Nižné Repaše a Vyšné Repaše a Torysky, kde sa najdlhšie uchovali archaické črty spišského kroja. V Kojšove sa krížikmi vyšíval odev z hrubšieho domáceho plátna. Na Zemplíne sa krížikovou výšivkou zdobili sviatočné mužské košele. Začiatkom 20. storočia začala pôvodne tkané vzory miestami nahrádzať výšivka plochým stehom podľa počítanej nite. Okrem oblasti Zemplína sa tento typ výzdoby vyskytoval v dedinách Myslava, Košická Belá, Nižný Klátov, ležiacich v blízkosti Košíc.

V starších fázach sa vyšívalo prírodnými, doma pradenými ľanovými, konopnými, vlnenými niťami na doma tkanom konopnom a ľanovom alebo neskôr miešanom, tzv. polpamukovom plátne s prímesou bavlny. Hrubé domáce plátno s výraznou štruktúrou sa najviac hodilo na techniky, pri ktorých sa stehy počítali a viedli s ohľadom na daný počet vlákien osnovy a útku podkladovej látky.

S technikami prihliadajúcimi na pravidelný sled nití podkladovej štruktúry súviseli skôr geometrické tvary ornamentov a kompozície založené na rytme a symetrii. Geometrická odnož vo výšivkovej tradícii je považovaná za vývinovo staršiu než vzorovanie založené na rastlinných, zoomorfných alebo antropomorfných prvkoch.

Od výšiviek na plátne, ktoré podomácky alebo na objednávku zhotovovali ženy, mali odlišný charakter výšivky na súkenných a kožených súčastiach odevu, ktoré remeselnícky zhotovovali krajčíri a kožušníci.

Zlom vo vývine štýlu roľníckej výšivky vyvolal príliv nových materiálov. Koncom 18. a v priebehu 19. storočia sa na slovenskom vidieku udomácňujú jemné plátna – batist, perkál, váper, tyl – a priemyselne vyrábané bavlnené, vlnené, hodvábne a kovové nite v bohatej farebnej škále. Tenké plátno s nevýraznou štruktúrou podkladu bolo vhodnejšie na uplatnenie techník založených na inom než počítanom princípe. Vzor sa predkresľoval a vyšívalo sa podľa vopred vyznačených línií, tzv. na pomaľovanie.

V slovenskej výšivke sa vyskytuje množstvo stehov a ich kombinácií. Z hľadiska techniky sa výšivka rozlišuje na (1) výšivku podľa počítanej nite, pri ktorej sa stehy vyšívajú pomocou odrátavania nití podkladového materiálu, (2) predkreslenú výšivku, pri ktorej sa stehy vyšívajú podľa nákresu, a (3) nášivku, pri ktorej sa prišíva k podkladovej látke ozdoba z iného materiálu.

Výšivka podľa počítanej nite

Pri prvom spôsobe vyšívania sa pri kladení stehov vychádza zo štruktúry podkladu. Stehy sa vedú na základe odpočítavania nití materiálu a opakujú sa po určitom počte osnovných či útkových nití. Do okruhu výšiviek podľa počítanej nite spadá viacero techník; k najstarším patrili jednoduché stehové postupy, pomocou ktorých sa spájali a spevňovali okraje látky. Zaraďuje sa sem aj výšivka cez riasy, pomocou ktorej sa spevňovala nazberaná látka pri koncoch rukávov a v pásových častiach odevu, ako aj krížiková výšivka, ktorá patrila v roľníckom prostredí na Slovensku k najobľúbenejším a najrozšírenejším a ešte v prvej polovici 20. storočia pokrývala v podobe krojovej výšivky v širokom územnom zásahu takmer celé Slovensko.

Taktiež sem patrí prelamovanie, ktorého základom je priehľadná sieť a ktoré vzniká vytiahnutím alebo vystrihnutím vlákien podkladovej látky v oboch smeroch, vertikálnom i horizontálnom. Obšitím nitiek sa vytvárajú priehľadné očká, ktoré sa šachovnicovo striedajú s očkami nepriehľadnými. Očká sú kladené vedľa seba pravouhlo alebo uhlopriečne. Prelamovanie ako pôvodne renesančná technika prenikla do roľníckej výšivky v 18. storočí najskôr ako súčasť výzdoby obradových plachiet – kútnic, neskôr sa presadila aj v krojovej výšivke.

Ďalšou renesančnou technikou, ktorá sa udomácnila v roľníckom prostredí, je výrez. Podstata tejto techniky spočíva vo vystrihnutí plôšok podkladovej látky, čím sa do kresby ornamentu zapájajú presvitajúce miesta výrezu. Tento druh výšivky bol známy aj ako biele vyšívanie, keďže sa naň vo vývinovo najstaršej vrstve výšivkovej tradície používala biela nefarbená niť. Hodil sa najmä na hrubé doma tkané plátno.

Mriežka, ďalší druh výšivky podľa počítanej nite, sa šije na sieti utvorenej jednosmerne vytiahnutými osnovnými niťami. V staršej fáze krojovej výšivky vystupovala na súčiastkach z doma tkaného plátna aj ako samostatný ozdobný prvok. Šírka mriežky, zložitosť vzorov a farebných zostáv sa rôznili podľa regiónov. Gatry sú odrodou výšivky šitej vo vyťahovanej štvorčekovej sieti. Na Slovensku sa udržali v kláštornej výšivke až do 19. storočia. Znalosť a rozšírenie tejto techniky v krojovej výšivke trnavských obcí sa dáva do súvisu so znalosťou výšivkovej produkcie mníšok z kláštora v neďalekom Zavare.

Základom vzorovania výšivky na sieti je sieť upravovaná pomocou sieťovacej ihly, ktorá tvorí podklad na výzdobu výšivkou. Pod názvom raca, reca (z talianskeho slova rete = sieť) ju spomínajú písomné pramene z územia Slovenska zo 17. storočia. V roľníckom prostredí sa udomácnila v priebehu 18. a 19. storočia.

Plochý steh sa označuje aj ako hladkovanie, výšivka naplno, po niti. Jeho princíp spočíva v rovnobežnom, hustom a pravidelnom kladení stehov vedľa seba, pričom sa vychádza zo štruktúry podkladovej látky. V slovenskej ľudovej výšivkovej tradícii patril k rozšíreným a obľúbeným technikám. Pri kresbe vzorov vystupoval samostatne alebo sa kombinoval s inými technickými postupmi.

Predkreslená výšivka

Na rozdiel od výšivky podľa počítanej nite pri predkreslenej výšivke už nebolo treba tvoriť – vzhľadom na jemnosť podkladového materiálu – vzor s ohľadom na štruktúru podkladu. Postupovalo sa voľnejšie, stehmi sa vzory na plátno kreslili buď od oka, podľa orientačného vyznačenia hlavných kontúr kompozície, alebo – a to je pre predkreslenú výšivku príznačnejšie – sa postupovalo podľa kresby, ktorá sa pri každej ďalšej práci vždy obnovovala. Tým sa vytvoril priestor na slobodnejšie narábanie s predlohou a úpravy korešpondujúce s lokálnym vkusom.

V roľníckej výšivke na Slovensku nadviazalo na predkreslený základ viacero techník – plochý a stonkový steh, dierková a vyrezávaná výšivka, gatry, výšivka na sieťovine.

K odrodám predkreslenej výšivky patrí aj tzv. biela výšivka. Na rozdiel od bieleho vyšívania, ktoré je spomínané pri výšivke podľa počítanej nite na hrubom domácom plátne a bolo typické vzormi vyšívanými hrubými konopnými či bavlnenými niťami, sa na bielu výšivku používala tenká biela priadza. Vyšívalo sa na podklade jemného bieleho plátna – váperu, mušelínu, neskôr tylu – náročnými, delikátnymi technikami: vzory vznikali presvecovaním plochy dierkami rôznych veľkostí a tvarov, prelamovanými a tylovými výplňami.

Do skupiny bielych výšiviek patria aj výšivky na tyle. Vznikali buď preťahovaním nite cez očká tylu, plochým stehom, dierkami, retiazkami, alebo sa pracovalo s aplikáciou, pri ktorej sa časť látky podložila tylom alebo sa tyl podložil látkou, motívy sa obšili a striedavo sa podľa vyznačenia odstrihoval tyl alebo látka. Podľa toho buď ostávali motívy z plátna aplikované na tyle, alebo tyl tvoril výplň motívov. Oba spôsoby sa mohli prestupovať a vytvárať obdivuhodné kreácie. Jednoduchá technika preťahovania nite cez tyl bola rozšírená na okolí Púchova, Hontu, Tekova a dolnej Oravy. Náročná tylová aplikácia, ktorou sa zdobili sviatočné kusy odevu – šatky, čepce, rukávce, šatky, bola príznačná iba pre okolie Detvy a najmä Trnavy.

Ďalšiu odrodu predkreslených techník tvorí retiazkový steh. Drobný sled retiazok je vhodný na kresbu línií. Retiazky sa môžu šiť obyčajnou ihlou s uškom alebo vytvárať tzv. tamburínovou technikou na spôsob háčkovania háčikom (v Detve známom ako krivá ihla, vo Vajnoroch pod menom nemecká ihla) cez látku upevnenú na ráme. Pre túto techniku, ktorá profilovala miestny štýl významných vyšívačských oblastí okolia Vajnor, okolia Zvolena a časti Novohradu s centrom v Detve, sa na Slovensku ustálil názov výšivka krivou ihlou.

Nášivka

Zvláštnu skupinu predkreslených výšiviek tvorili nášivky, typické spôsobom zdobenia, pri ktorom sa vystrihnutý vzor z iného materiálu našíva na základnú látku. Táto technika bola známa už v stredoveku, keď sa textil pre nedostatok farebných vyšívacích nití dekoroval vzormi vystrihnutými z látok iných farieb. Na Slovensku bola pod názvom vykladaná robota známa v Trakoviciach, kde sa na jemný batist, neskôr na tyl aplikovali biele vzory z hustejšieho plátna. V inej farebnej a technickej podobe sa vyskytovala aj v Martovciach a na okolí Banskej Bystrice. Zdobili sa ňou sviatočné súčiastky ženského odevu.

Zvláštnym druhom nášiviek bola výšivka zlatou alebo striebornou kovovou niťou, alebo jemnou špirálou z kovových nití – bouillonom. Do ľudového prostredia prenikla v 18. storočí v okolí Trnavy, Bratislavy, Nového Mesta nad Váhom a Topoľčian. V podobe pôsobivej reliéfnej výšivky, pri ktorej sa plasticita vzoru docieľovala našívaním zlatých nití cez vzor vystrihnutý z kartónu, doviedli túto pôvodne barokovú techniku k profesionálnej dokonalosti vyšívačky v Cíferi a Hrnčiarovciach nad Parnou. K rozšíreniu výšivky kovovou niťou v bohatších obciach západného Slovenska v 19. storočí prispelo založenie Kühlmayerovej továrne na zlaté nite v Bratislave roku 1868.

Nášivky z flitrov a fúkaných korálikov patria k novším ozdobným riešeniam. Korešpondujú s poslednou vývinovou fázou ľudového odevu, inklinujúceho v krojovej výzdobe v priebehu 20. storočia k čoraz väčšej dekoratívnosti. Uplatňovali sa pri zdobení párt, obradových čepcov, živôtikov, kabátikov a stužiek najmä v okolí Trnavy, Levíc, Krupiny, Zvolena, Novohradu, na Záhorí a Orave.

Nášivky z irchy rôznych farieb boli tiež rozšíreným druhom výzdoby kožušinových, výnimočne súkenných (Klenovec) súčiastok vrchného odevu. Motívy našívali kožušníci priamo na kožuch v podobe ozdobných pásikov (Horehronie) alebo väčších kvetinových kompozícií (západné Slovensko, Hont, Liptov, Spiš, Šariš). Mentieky, živôtiky, vesty, mužské nohavice sa dekorovali aj nášivkami zo šnúr a z úzkych šnúrok – šujtášov, ktoré nadväzovali na dekór uhorského šľachtického a vojenského odevu.

Prvé doklady o primitívnych výšivkových technikách siahajú do neolitu, keď pokusy o výšivku vychádzali skôr z praktických dôvodov zošitia kusov látky či upevnenia rozstrapkaných okrajov šiat. A pritom sa niekedy začalo rozmýšľať nad rytmikou ukladania stehov, nad vytváraním pruhov, obrazcov, aby boli pekné a mohli sa stať ozdobou. Z prostého šitia sa tak dospelo k prvotnej výšivke.

V staroveku vynikal vyspelým výšivkovým umením najmä starý Orient. Výšivku pestovali Asýrčania, Peržania, Egypťania, Gréci, Rimania. Z bohato rozvinutej byzantskej výšivkovej kultúry čerpala v prvom tisícročí západná a stredná Európa. Výšivky vtedy začali prenikať na panovnícke dvory. V Uhorsku založila význačnú výšivkársku dielňu manželka Štefana I. Gizela. Tradícia vyšívania, ktorej sa pripisoval značný kultúrny význam, pretrvala na panovníckych dvoroch aj do neskorších čias. Aktívna znalosť vyšívania u žien z vyšších vrstiev patrila k dobovému bontónu. Svedčí o tom aj skutočnosť, že medzi vyšívačkami z kráľovského rodu nájdeme aj meno panovníčky Márie Terézie. Niektorým význačnejším kostolom a kláštorom darovala vlastnoručne vyšité omšové rúcha.

Významnými centrami a šíriteľmi výšivkového umenia boli tiež kláštory, najmä dielne v ženských kláštoroch, kde rehoľníčky venovali veľkú pozornosť výzdobe kňazských a omšových rúch. Muzeálne zbierky cirkevných textílií z 15. storočia pochádzajúce najmä zo Spiša a Šariša svedčia o rozkvete výšivkárskeho umenia na našom území. Prispel k nemu hospodársky a kultúrny vzostup krajiny, ktorý vytvoril priaznivé podhubie na rozvinutie neskorogotického zmyslu pre dekoratívnosť.

Silný podiel na rozvoji výšivkárstva malo v tom období aj cechové remeslo. Prvé doklady o výšivkárskych cechoch sa viažu práve na 15. storočie. Patril medzi ne aj bratislavský cech vyšívačov hodvábom. V 16. storočí sa ohnisko výšivkárstva prenáša aj do svetskej oblasti. Renesančná záľuba v luxuse, nádhere a prepychových výšivkách preniká do interiérových textílií a odevu šľachty a spôsobuje, že popri pôvodných výšivkárskych centrách, ktoré fungovali na panovníckych dvoroch, v kláštoroch a cechoch, sa v 16. a 17. storočí zakladajú výšivkárske dielne aj na panských sídlach a hradoch. V týchto dielňach, činných asi do polovice 18. storočia, pracujú šľachtičné, ale aj vidiecke ženy často pod vedením mníšok, ktoré dokonale ovládali finesy výšivky. Znalosti výšivkových techník a výzdobných princípov potom dedinské ženy prenášajú aj do svojho vlastného prostredia.

Zlepšenie životných podmienok roľníctva v Uhorsku v 18. a 19. storočí otvára roľníckemu stavu väčší priestor na rozvoj estetických iniciatív a uplatnenie obdobných snáh po okázalej spotrebe, predvádzaní dekóru, skrášľovaní odevu a bývania, aké pozorujeme v 16. a 17. storočí v šľachtickom prostredí. To prispieva k veľkému rozkvetu roľníckej výšivky v 19. storočí a k postupnému formovaniu početných originálnych lokálnych a regionálnych výšivkových štýlov. Vývin roľníckej výšivky na Slovensku dosahuje zenit v druhej polovici 19. storočia, v niektorých oblastiach ho však časovo prekračuje až do prvej polovice 20. storočia.

UĽUV sa hneď v začiatkoch svojej činnosti orientoval na výšivku ako jednu z výrazných oblastí ľudovej umeleckej výroby. Z druhej polovice 40. rokov, keď do pôsobnosti ústredia spadali výrobné družstvá, sú dochované vyšívané prestierania navrhnuté výtvarníčkou Oľgou Štepaníkovou, ako aj viaceré návrhy úžitkového textilu výtvarníčky Eleny Holéczyovej pre výrobné družstvo Detva. V období 50. rokov, keď ešte nebol skompletizovaný obraz o výšivkárstve na Slovensku, sa pracovníčky ÚĽUV-u Mária Kautmanová a textilná návrhárka Otília Madaraszová-Kopecká intenzívne sústredili na jeho výskum. Výsledkom boli publikácie, ktoré začali v ÚĽUV-e vychádzať začiatkom 60. rokov. Vypĺňali biele miesta o znalostiach lokálnych výšivkových štýlov a ich technologických a ornamentálnych špecifikách a zároveň boli príručkami na to, ako ich zvládnuť. Na prelome 20. a 21. storočia k nim pristúpili ďalšie texty z pera etnografov Aleny Rybárikovej a Juraja Zajonca.

V 50. rokoch ÚĽUV spolupracoval s výrobcami v pôvodných tradičných výšivkárskych strediskách a podporoval zanikajúce druhy výrob. Riadil sa však aj požiadavkami odbytu a rozširoval okruh vývoja. Výrazný bol v tých časoch vklad výtvarníčky Antónie Bartkovej, ktorá v ÚĽUV-e pôsobila až do roku 1975. Od polovice 60. rokov, keď prevzala v ÚĽUV-e funkciu textilnej návrhárky Otília Kopecká, pri návrhoch, do ktorých v tých rokoch čiastočne vstupovala aj Magda Krajčovičová (mala na starosti výšivku a kontakt s vyšívačkami), sa prehĺbili inklinácie k určitým druhom lokálnych výšivkových štýlov, ktoré konvenovali dobovým požiadavkám dizajnu. Ďalšou výraznou výtvarníčkou, ktorá sa venovala návrhom textílií s dizajnom založeným na výšivke, bola od polovice 90. rokov Janka Menkynová.

Preferovali sa najmä harmonické, symetricky a rytmicky komponované motívy výšivky podľa počítanej nite, vyjadrené najmä v technike výrezu a prelamovania kombinovaného s hladkovaním. Inšpiračné zdroje zodpovedajúce týmto technikám nachádzali výtvarníčky v hviezdicových a vtáčích motívoch tzv. žilinského výrezu, v srdcových, štvorcových zostavách horehronských čepcov a rukávcov, v minucióznych, formálne dokonalých tvaroch hontianskej výšivky, v nápaditých kompozičných riešeniach kútnych plachiet zo Záhoria, ale i vo štvorčekových motívoch výšivky zo Žitného ostrova, realizovaných technikou toledo. Z predkreslenej výšivky ich najviac zaujali kytice z okolia Prievidze, ale i lokálne formy na pomedzí medzi počítanou a predkreslenou výšivkou, ako boli husté motívy čatajskej výšivky či pestré mozaikovité zostavy zo Šoporne. Čerpali tiež z charakteristických kruhových motívov z Liptovskej Lúžnej, zo vzorov detvianskej výšivky krivou ihlou, z drobných kompozícií vajnorskej výšivky či elegantných foriem trakovickej nášivky.

Väčšina návrhov dekorovaných výšivkou, ktoré vznikli na pôde ÚĽUV-u, bola určená do interiéru domácností. Medzi úžitkovými textíliami to boli súpravy na prestieranie, obrusy, prikrývky rôznych tvarov a rozmerov, vreckovky. Voľná dekoratívna tvorba sa uplatňovala na obrázkoch, zriedkavejšie na textilných závesoch a pozdravoch, kde sa najčastejšie vychádzalo zo štúdia jedného motívu.

Osobité miesto medzi vyšívaným sortimentom ÚĽUV-u patrí vyšívaným obrázkom s figurálnymi námetmi čerpajúcimi z vidieckeho života. Techniky a ornamentálne vzory nadväzujú na tradíciu šopornianskej výšivky a nápad miestnej vyšívačky Hermíny Švihoríkovej, ďalej rozvinutý jej dcérou Máriou Kadúcovou a vnučkou Eleonórou Gálovou. V 60. a 70. rokoch 20. storočia, v čase veľkého záujmu o tento druh produkcie, pracovalo v Šoporni na výrobe obrázkov približne dvadsaťpäť žien.

Samostatnú kapitolu v produkcii ÚĽUV-u tvorí krojová a módna tvorba. V krojovej tvorbe, realizovanej väčšinou pre potreby folklórnych súborov, prevláda snaha o zachovanie pôvodného výšivkového dekóru. V módnej tvorbe sa výšivka uplatňuje ako doplnok odevného návrhu výtvarníka.

Už v druhej polovici 40. rokov a prvej polovici 50. rokov, v čase, keď pod ÚĽUV spadala činnosť výrobných družstiev, sa vo výrobnom družstve Detva realizovali návrhy výtvarníčky Eleny Holéczyovej inšpirované tradičnou výšivkou.

V ďalších rokoch, po odčlenení výrobných družstiev od ÚĽUV-u, bola tvorba módneho oddelenia kvantitatívne i kvalitatívne naďalej na vysokej úrovni. Roku 1959 nastúpili do ÚĽUV-u tri výrazné výtvarníčky – Magda Krajčovičová, Otília Kopecká a Karla Ševčíková, ktoré v organizácii pôsobili v oblasti vyšívaného textilu až do začiatku 90. rokov. Roku 1967 k nim pribudla Marta Kováčiková a Janka Menkynová, ktorá síce v ÚĽUV-e nemala na starosti textil, ale ako vyštudovaná odevná dizajnérka hneď na počiatku svojho pôsobenia v organizácii navrhla viacero odevov inšpirovaných tradičnou výšivkou slovenských regiónov.

V 80. rokoch výrazne prispela do módneho návrhárstva svojimi návrhmi šiat či kompletov odevná výtvarníčka Klára Brunovská  a tiež Eva Kováčová, ktorej návrhy blúzok či halien sú popri samotnej výšivke pôsobivé aj vďaka využitiu pôvodného strihu tradičných odevných súčiastok.

V spojitosti s využitím výšivky v odevnej tvorbe 90. rokoch treba spomenúť mená výtvarníčok S. Ondrišovej a D. Hilbertovej a opäť aj J. Menkynovej, ktorá v tom čase pôsobila už ako hlavná výtvarníčka ÚĽUV-u.

Od konca 80. rokov, keď staré skúsené vyšívačky v pôvodných centrách výšivkárstva postupne vymierali, sa okruh výrobkýň zúžil a ÚĽUV začal spolupracovať aj s vyšívačkami pôsobiacimi mimo tradičných výrobných lokalít. Vyšívačiek ochotných pracovať za slabo ohodnotenú prácu je však čoraz menej. Súčasný bežný konzument zaplavený strojovo vyšívaným tovarom nevie dostatočne oceniť technickú a časovú náročnosť ručne vyšitého dizajnu.