Vyrastala v umeleckom prostredí starobylého Ľvova na západnej Ukrajine. Otec chcel, aby bola huslistkou, a tak sa celé detstvo venovala hre na tomto nástroji, aj ako členka symfonického orchestra. Pohybovala sa však aj v prostredí výtvarníkov, a tak si nakoniec pri rozhodovaní o stredoškolskom štúdiu zvolila umeleckú školu výtvarného zamerania.
S láskou spomína na svojich učiteľov, ktorí ju naučili milovať umenie a krásu, ctiť si tradície a mať úctu k remeslu. Škola bola zameraná práve na ľudovú tvorbu a v tomto duchu boli vychovávaní aj žiaci. Tu sa zoznámila so starobylými krosnami, s tkaním na nich, s ďalšími tkáčskymi technikami, s tradičným materiálom a vzormi, s návrhárstvom.

Po skončení školy ju prijali na oddelenie ľudového umenia v jednom z ľvovských múzeí. Na starosti mala katalogizáciu fondov ľudovej kultúry, pri ktorej jej rukami prešlo a do srdca sa zapísalo množstvo prastarých predmetov. Pôsobila tam však krátky čas, pretože po vydaji roku 1979 odchádza žiť na Slovensko do Prešova. Tu sa sprvu zamestnala ako výtvarná a technická redaktorka v novinách, neskôr pracovala vo vývojovom stredisku výrobného družstva Pleta, v ktorom trinásť rokov navrhovala odevy na voľnočasové príležitosti – samozrejme, pod vplyvom štúdia i predošlej práce využívajúc pri tom aj tradičné vzory. V 90. rokoch po odchode z Plety naďalej pracovala ako návrhárka odevov a grafička.

Ručné zhotovovanie textilu ju neopustilo od školských čias a podobne ani perokresba, ktorej sa v škole začala taktiež venovať. A keďže rokmi sa jej technika cibrila a pre svoju záľubu našla pochopenie aj v rodine, roku 1999 sa rozhodla profesijne pôsobiť výlučne v tejto oblasti. Roku 2005 sa po konzultácii s výtvarníčkou Jankou Menkynovou púšťa do spolupráce s ÚĽUV-om. Na jej radu začala popri obrázkoch drevených kostolíkov zhotovovať aj kreslené pohľadnice, kde pridala aj zvoničky a ďalšie motívy z tradičného prostredia.
V textilnej tvorbe ju najviac lákajú prírodné materiály. Predovšetkým vlna, najlepšie ručne spradená, ktorú si obľúbila pre jej mäkkosť a hrejivosť. Škálu pracovných materiálov však dopĺňa aj ľanom, konope a bavlnou. Tradičné materiály, techniky i vzory boli pre ňu vždy inšpiráciou, no jej túžbou i cieľom je, aby svojou tvorbou ulahodila potrebám súčasného človeka. Aj preto sa vždy rada dozvedá, ako jej výrobky pôsobia na ľudí, čo ju tvorivo posúva ďalej.

Zdrojovo vychádza najmä z tradičného ľudového textilu šarišského regiónu. Ako sama vraví, studnica je v tejto oblasti nevyčerpateľná – stačí jej malý detail z odevnej súčiastky či technologický postup, aby ho pretavila do autorského výrobku. Badať tu jej múzejnícku skúsenosť, ktorá sa zrkadlí v jej hlbokom vzťahu k archaickým predmetom.
Najviac jej učarovalo tkanie na krosnách, keď tkaniny zhotovuje v plátnovej, ripsovej i keprovej väzbe. Ovláda však aj tkanie na ráme a na forme (zápästkovú techniku). Vo všeobecnosti má rada objavovanie nových možností, preto azda čoskoro vyskúša aj prácu s hrubšie spradenou vlnou alebo samotné pradenie. Momentálne ručne pradený materiál nakupuje najmä na festivale EĽRO v Kežmarku (vlnu, ľan), resp. od manželov Hradilovcov zo Zlína (konope).

Výrobky pustí do sveta, až keď je s nimi spokojná. V jej sortimente možno nájsť vankúše, kapsy, prestierania, zápästky, na niektoré tašky aplikuje remienky z prírodnej kože. Od roku 2015 je lektorkou remeselných kurzov pre deti i dospelých v Regionálnom centre remesiel ÚĽUV Košice.