Pokračuje v rodinnej tradícii spätej s podnikom Slovenská ľudová majolika v Modre. V ňom sa zoznámili jeho rodičia, doňho za nimi odmalička chodieval a pomaličky podliehal atmosfére keramickej dielne. A tak roku 1983 hneď po vyučení sa za keramického maliara v učňovskom stredisku tohto podniku v Pezinku nastupuje pracovať do Majoliky aj on. Strávil tam takmer dvadsať rokov a popri pozícii maliara si vyskúšal aj prácu vývojového výtvarníka. Prišiel však rok 2001, zdravotné problémy s rukou, ako aj otázka, čo s dielňou mladšieho brata Ľudovíta, ktorý sa venoval keramike individuálne a s výrobou končil. Po rodinnej porade, do ktorej prispela aj manželkina vetva keramikov Slávikovcov z Častej, takisto niekdajších pracovníkov modranskej Majoliky, sa rozhodol zachovať dielňu v dome a venovať sa majolike na vlastnú päsť.

Za pomoci rodičov, svokra i manželky, ktorá mu v dielni pomáha dodnes, sa mu podarilo rozbehnúť výrobu a z maliarskeho špecialistu sa vypracoval na univerzálneho keramika. Sortimentne sa v začiatkoch zameriaval na úžitkové predmety, ktoré sa vyrábali aj v Majolike, len na ne aplikoval väčšie bohatstvo dekórov, ktoré za roky praxe ovládol, keďže v Majolike sa v posledných rokoch jeho pôsobenia upúšťalo od variabilnosti a dôraz sa kládol na opakovanie komerčne úspešných motívov.

Časom svoju tvorbu rozšíril o obrázky rôznych tvarov, malé kalíšky i figurálnu tvorbu. Pri nej dbá na radu svojho otca, aby sa nepúšťal do veľkých vecí, pretože bežných ľudí, pre ktorých sú jeho výrobky určené v prvom rade, vraj zaujímajú obyčajné témy (zvieratá, život remeselníkov, gazdov, vinohradníkov). Časom sa mu tento odhad potvrdzuje, keď sa jeho zákaznícka báza vytvorila predovšetkým medzi obyvateľmi trnavského regiónu, v ktorom strávil celý život. Takto napĺňa ďalšie rozmery tradičného remesla – lokálnosť a ľudovosť. Tento princíp je pekne viditeľný na betlehemských figúrkach, ktoré každoročne zhotovuje pre kostol v Dolných Lovčiciach, kde žije.

Roku 2004 začal vďaka keramikom Kláre Matiašovskej a Fedorovi Fedorovovi spoluprácu s ÚĽUV-om, kde ho výtvarne aktívne usmernila dlhoročná výtvarníčka Janka Menkynová. Vo svojej tvorbe sa snaží dodržiavať tradičnú modranskú farebnosť, kombinujúcu šesť farieb (modrú, žltú, fialovú, zelenú, červenú a na kontúru hnedú), ako aj habánsku bez červenej farby. Pri špecifických zákazkách a vo figurálnej tvorbe však siaha aj po ďalších farbách, dnes bežne dostupných na trhu. V obľube zákazníkov sú aj vianočné gule či veľkonočné vajíčka liate do sadrových foriem.

Malú elektrickú pec si postavil spoločne s kamarátom keramikom Romanom Polakovičom zo Siladíc. Menšiu veľkosť zvolil preto, aby nemusel dlho čakať na naplnenie pece a videl výsledky svojho snaženia čo najskôr. O tom, že keramika je preňho životným štýlom, svedčia aj lektorské aktivity, keď dva razy do týždňa vedie keramický krúžok pre tridsať detí na škole v susednom Zavare, ako aj tri týždne v kuse celodennú keramickú dielňu na detskom letnom tábore v Trnave. Teší ho, že keramika priťahuje aj jeho dve dcéry, ktoré, hoci ešte žiačky, mu vedia v dielni aj plnohodnotne vypomôcť.

Počas roka sa zúčastňuje viacerých remeselných jarmokov, kde predvádza točenie na kopacom kruhu. Ako člen trnavskej pobočky Slovenskej živnostenskej komory sa so svojím umením predviedol aj na trhoch v zahraničí a je tiež zástupcom tejto inštitúcie v komisii pre umelecké remeslá pri Štátnom inštitúte odborného vzdelávania, kde bojuje za keramiku na stredných odborných školách.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.

Roku 2019 bol za svoju prácu ocenený titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.