Na ručnú prácu mal odjakživa nadanie. Ako spomína jeho manželka, vždy ochotne a kvalitne urobil všetko, čo bolo treba – či už doma, či v zamestnaní, alebo na gazdovstve. Zručnosť jednoducho bola jeho silnou stránkou. A hoci k tradičnej výrobe sa dostal až v posledných desiatich rokoch života – od roku 2003, v oblasti pletenia úžitkových predmetov zo slamy za sebou zanechal výraznú stopu, ocenenú roku 2012 titulom majstra ľudovej umeleckej výroby.

Pracoval v Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi. Niekdajšie osvetové strediská mali a dodnes majú v náplni činnosti podporu neprofesionálneho umenia, kde spadajú aj tradičné remeslá a domácke výroby. Zo svojej pozície šoféra mal pravidelne príležitosť dostať sa popri odborných zamestnancoch kultúrneho centra do kontaktu s mnohými remeselníkmi a s viacerými sa spriatelil.

Povahou a najmä charakterom práce mu najviac učarili Viliam Mikláš z Nitrianskych Sučian a Rudolf Bartoš z Prievidze. Obaja sa venovali výrobe ošítok zo slamy, teda z materiálu, ktorý bol v minulosti na hornej Nitre na tento účel bežne využívaný. Obom boli jeho nadšenie pre túto techniku a vôľa naučiť sa ju sympatické, a tak ho postupne zasväcovali do jej tajov.

Počas služobných ciest mnohokrát čakával na zamestnancov kultúrneho centra, ktorí vykonávali prácu v teréne, v aute, a tak si z neho spravil pojazdnú dielničku. V aute mu nikdy nechýbala rozpracovaná ošítka, a keď sa dostal za svojimi mentormi, pokroky a otázky mohol konzultovať priamo s nimi. Rokmi svoju zručnosť zlepšil natoľko, že sa stal ich dôstojným pokračovateľom a svoj fortieľ predvádzal aj na remeselných podujatiach organizovaných či už prievidzským kultúrnym centrom, alebo inými inštitúciami na Slovensku.

Jozef Moravčík zhotovoval tradičnými postupmi špirálovito opletané ošítky rôznych tvarov a veľkostí. Materiál na pletenie si pripravoval sám. Používal ražnú slamu, ktorá je na tento spôsob výroby pre svoju odolnosť najvhodnejšia. Kontakty mal na okolitých roľníckych družstvách, či už v samotnej Prievidzi, alebo neďalekej Tužine, a na jeseň v čase dozrievania obilia si mohol nabrať slamy podľa potreby. Samozrejme, že nazbieraný objem súvisel aj s jeho kapacitou spracovať ho, keďže na pletenie ošítok treba každé jedno steblo očistiť od lístkov ručne. Tejto činnosti sa venoval cez zimu spoločne s manželkou.
Do samotného pletenia sa púšťal až po spracovaní a uložení všetkého materiálu. Pramene slamy opletal lipovým lykom očisteným od kôry i dreva, ktoré mal taktiež pripravené do zásoby. Tento materiál preferoval Viliam Mikláš, zatiaľ čo druhý jeho učiteľ Rudolf Bartoš využíval na opletanie štiepance z dreva liesky. Ich zhotovovanie však bolo náročnejšie pre obmedzený priestor, ktorý Jozefovi Moravčíkovi poskytoval panelák, a tak si osvojil lipové lyko. Slamu pri pletení nevlhčil, pracoval so suchou. Pramene prevliekal cez plechovú trubičku dlhú 5 – 7 cm a rôznych hrúbok, v závislosti od druhu výrobku.

Kvalita, pravidelnosť a precíznosť jeho práce bola priamo úmerná jeho zručnosti, ktorú ešte prehĺbil po odchode do dôchodku, keď sa pleteniu zo slamy venoval až do konca života veľmi intenzívne.

Titulom majstra ľudovej umeleckej výroby za rozvíjanie tradície pletenia zo slamy bol ocenený roku 2012.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.