Vyrastal v Jahodníkoch pri Martine a od útleho detstva mu bol blízky zvuk fujary a pastierskej píšťaly. Neskôr to bol zvuk gájd, koncovky či handrárskej píšťaly a blízko mal aj k výrobe črpákov, krpcov, opaskov, pastierskych káps, vyšívaných kožúškov, retiazok na detvianske klobúčiky a k šitiu kabaníc. Popri praxi si svoje vedomosti systematicky rozširoval štúdiom dostupnej literatúry a častými návštevami múzea v Martine, kde mal možnosť vidieť túto krásu a bohatstvo naživo.
Už trinásťročný sa pustil do výroby veľkej detvianskej fujary. Nehrala síce tak ako tie dnešné, ale hrala, a to bol preňho signál pokračovať v začatom, obohacujúc svoje portfólio o ďalšie ľudové hudobné nástroje.
Jeho výrobnými a muzikantskými vzormi boli majstri z okolia Turca, Oravy, Liptova a Detvy. Roku 1978 sa prvýkrát zúčastnil súťaže výrobcov fujár Instrumentum excellens. Odbornej porote sa jeho nástroje páčili a pri svojej premiére na tomto prestížnom podujatí získal hneď Cenu Ladislava Lenga. Touto cenou bol v ďalších rokoch ovenčený ešte mnoho ráz za ďalšie hudobné nástroje.
Od počiatku svojej tvorby ostáva verný tradičným technológiám výroby, vždy stavajúc svoju prácu na poctivej príprave a poznaní problematiky, či už výrobnej, alebo v prípade hudobných nástrojov aj interpretačnej. Jeho snahou je čo najväčšia miera autenticity, aby výsledok nebol len utilitárny, ale predovšetkým hodnotný. Aj to je jeho vedomý príspevok k uchovávaniu skvostov našej tradičnej výtvarnej kultúry v súčasnej zrýchlenej dobe, v ktorej niektorí výrobcovia siahajú kvôli zjednodušeniu práce po umelých materiáloch, napr. goretexe pri mechoch na gajdy.
Pekný príklad spôsobu práce Ľubomíra Páričku ponúka jeho prístup k hľadaniu mäkkého, zamatového či zašumeného hlasu fujary. Na základe úvah a experimentov vyvodil, že je za ním pôvodné prostredie tohto nástroja – koliba. Dym z ohniska fujaru či píšťalu zafarbí dotmava a mastné výpary z odváranej žinčice sa vstrebávajú do dreva nástrojov a tým ich konzervujú.
Drevo na fujary a píšťaly používa vždy bazové, na handrárske píšťaly baraniu stehennú kosť, na gajdy dáva mech z kozľaciny. Fujary zdobí vypaľovaním kyselinou dusičnou, aplikujúc tradičné podpolianske ornamenty. Povrch fujár a píšťal napúšťa olejom a po jeho vsiaknutí pretiera kožkou zo slaniny a následne vyleští kusom kože.
Jeho ľudové hudobné nástroje majú podmanivé čaro. Svojím zvukom i výtvarnosťou oslovujú človeka a je v nich kus ľudských vlastností, ktoré nám pripomínajú svet našich predkov. Touto neopakovateľnou dimenziou života, formovanou bezprostredným kontaktom s dedinou i prírodou, nasiakol Ľubomír Párička už v detstve. A tak v intimite samoty jeho nástroje ticho šepkajú do vnútorných poryvov človeka nefalšovanú baladu o valaskej krajine, ktorá sa síce z reality stratila, ale cez hudobné nástroje a remeselné výrobky majstra žije medzi nami aj naďalej.
Ľubomír Párička pôsobil ako interpret na hudobných nástrojoch vo folklórnych súboroch Turiec, Stavbár, Partizán a spolupracoval s takými telesami, ako SĽUK, Lúčnica, Štátny komorný orchester Žilina či ľudový orchester Jána Berkyho Mrenicu ml. Vzácna bola jeho dlhoročná spolupráca s hudobným skladateľom Svetozárom Stračinom či so sólistom Orchestra ľudových hudobných nástrojov Jozefom Peškom a mnohými inými umelcami.
A aká je rada stále aktívneho majstra prípadným nástupcom? Vypočuť si názory starých majstrov a zobrať si z nich pre seba to najlepšie.

Roku 2012 bol za zachovávanie a rozvíjanie pôvodnej tvorby ľudových hudobných nástrojov ocenený titulom majster ľudovej umeleckej výroby.
(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)