Rodák z Mníchovej Lehoty pri Trenčíne mal od chlapca blízko k hudbe. Po prijímacích skúškach na Vysokú školu múzických umení zakotvil roku 1980 na rok ako bábkoherec v košickom divadle, kde ho uchvátili dielne na výrobu bábok. Následne zotrval štrnásť rokov v speváckej zložke Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK), kde pričuchol aj k fujare, ktorá bola v rámci súborového diania živým nástrojom.

K jej výrobe sa dostal cez hru na nej a, paradoxne, aj cez výrobu gájd, ktoré patria medzi ľudovými hudobnými nástrojmi k najnáročnejším. Možnosť vyskúšať si ju mal po návrate z vojenčiny u prof. Antona Vranku. A hoci nikdy potom už gajdy nevyrobil, túžba po ďalších hudobných nástrojoch z neho nevymizla.

Vzájomne v jej napĺňaní sa ťahali s kolegami zo SĽUK-u Štefanom Klimentom, Jánom Palovičom a Róbertom Kováčom. Spoločne chodili na drevo a skúšali vyrábať v dielni v petržalskom paneláku. Cez píšťalky sa postupne dostal k fujarám a cez ne neskôr aj k bačovskému riadu zo svoru. A dnes v jeho portfóliu možno nájsť aj plastiky zachytávajúce obyčajných vidieckych ľudí minulosti či jednoducho štylizované postavy klaunov, hračky alebo bábky. Podstatný pri plastikách je preňho najmä výraz tváre, čo možno pripísať jeho bábkarskej skúsenosti.

Pre jeho hudobné nástroje je charakteristická vysoká zvuková kvalita. Ako vraví, s ladením a farbou zvuku sa stretáva každý deň v práci – momentálne pôsobí ako druhý tenor v zbore Opery SND, aj preto je preňho zvuk nástroja na prvom mieste. No hneď dodá, že keď drevo nechce hrať, jednoducho nezahrá.

„Fujara patrí na Podpoľanie, takže z výtvarnej stránky nemám nad čím špekulovať. Vyrezať na ňu možno čokoľvek, no ja osobne chcem zachovávať tradičné vzory a ornamenty, respektíve tvoriť v ich duchu. Ak však drevo disponuje krásnou kresbou, nezdobím ho, len namorím a žíham, aby jeho štruktúra ešte viac vynikla,“ hovorí o nemenej dôležitej výtvarnej časti výroby hudobných nástrojov Ľuboš Straka. „Stále častejšie sa však stránim tradičného vypaľovania kyselinou. Vyzdobenie jednej fujary mi trvá dvanásť hodín, a keď sa nadýcham výparov a mám potom v práci spievať, cítim, že hlas mám zahmlený, čo trvá aj tri, štyri dni.“

A tak postupne rozvinul vlastnú originálnu techniku zdobenia nástrojov liehovými moridlami a ich následným žíhaním. Klasický dvojitý rez, ktorým vedie linku vzoru, zvýrazňuje tmavším moridlom, vnútro vypĺňa bledšou farbou. A hoci moridlo nemá farebnú stálosť ako kyselina, postupom času prichádza na nuansy jeho používania. Na povrchovú úpravu používa ako podklad voskový olej, na zvýšenie lesku naň následne nanáša šelak.

Svorový bačovský riad je pre Ľuboša Straku dobrodružstvom už pri nachádzaní materiálu na výrobu i pri jeho následnom spracovaní. Keďže rezbárstvo je preňho záľubou, siaha len po ručných nástrojoch, čo určuje aj náročnosť práce na takom nepoddajnom materiáli, akým je svor.

Celkovo sa pri každom svojom výrobku rád prispôsobuje materiálu a na prácu sa teší. Každé drevo má totiž svoju dušu. A jej odkrývanie a transformovanie do novej hmoty je preňho motiváciou do ďalšej tvorby.

V roku 2014 mu bol udelený titul majster ľudovej umeleckej výroby v oblasti výroby hudobných nástrojov.

(Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia. Bratislava: ÚĽUV 2020)