Vyrastal na Liptove, kde už ako chlapec prišiel do kontaktu s remeselným spracovaním dreva. Starý otec i strýko doma vyrábali z tohto materiálu úžitkové predmety pre vlastnú potrebu (voz, truhlice, pomôcky do kuchyne). Blízky mu bol život na salašoch, pastierske výrobky, a tak si aj on stružlikal palice, ba raz aj kušu.
Tu možno hľadať korene jeho rozhodnutia študovať odbor stolár-nábytkár, ktorý absolvoval na učilišti v Prievidzi. Odtiaľ nebolo ďaleko k prievidzskému majstrovi tokárovi Jurajovi Leporisovi, ktorý mu podľa jeho vlastných slov naviedol ruky správnym smerom. Po škole vyrábal nábytok v nábytkárskom podniku a pracoval aj vo firme na drevodomy. A popritom si doma zhotovoval tokárené misky.
Na výrobu úžitkových predmetov sa intenzívnejšie zameral v 80. rokoch minulého storočia. V 90. rokoch začal aj spoluprácu s ÚĽUV-om, hoci prvé misky, ktoré priniesol na posúdenie, mali podľa názoru výtvarníkov ÚĽUV-u orientálny tvar a tvarovo zachádzali do keramiky. Po konzultáciách však výrobný postup i tvar misiek prispôsobil sortimentu požadovanému ÚĽUV-om. A časom dokonca prebral aj sortiment po už neaktívnom majstrovi tokárovi Michalovi Hupkovi.
Popri miskách v súčasnosti tokárením vyrába aj tzv. klubové taniere pod taniere s pokrmom, dózy rôznych veľkostí a tvarov, sortiment dopĺňa dlabanými lyžicami. Originálne sú jeho soľničky a koreničky kombinujúce drevo a hovädziu kosť. Robiť vie aj s kovom, a tak si aj všetky pracovné nástroje upravuje sám.
Na výrobu používa zväčša drevo z ovocných stromov. Materiál si zabezpečuje sám. Používa len prvotriedny materiál. Ak má podľa jeho slov výrobok dobre vyzerať, treba poznať prírodu, stromy i technológie. Prechováva k nim osobitý vzťah, ktorý možno charakterizovať aj ako pokoru. Pracuje systematicky – kreslí, reže, uberá z dreva vždy vo väčších sériách, aj preto v jeho dielni možno vidieť výrobky v rôznych etapách vývoja. Po precíznom opracovaní výrobky povrchovo upravuje leštením a ošetruje prírodnými prostriedkami, napríklad olivovým olejom.
O svojej práci rozpráva rád a so zanietením, s láskou k remeslu aj materiálu. Ako hovorí, najviac si cení, že je zdravý a môže robiť. Dnes má dielňu situovanú podľa svojich dlhoročných snov, keď sa po presťahovaní do rodinného domu v Nitrianskej Strede môže do nej dostať v papučiach, kedy chce, a ostať v nej tvoriť, ako dlho chce.
Remeslo v jeho rodine možno zostane uchované, inklinuje k nemu manžel jeho dcéry Jarmily Bakovej, ktorá sa venuje výrobe textilných zvieratiek a taktiež spolupracuje s ÚĽUV-om. Roku 2016 bol Jaroslavovi Švihrovi udelený titul majstra ľudovej umeleckej výroby za vysoko profesionálnu výrobu v oblasti tokárstva.