Pochádza z Čaky v okrese Levice a ku keramike ho doviedol záujem o výtvarný svet, predovšetkým o modelovanie z hliny. Po neprijatí na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave sa rozhodol pre štúdium v keramickej škole Slovenskej ľudovej majoliky v Modre. Keď sa v treťom ročníku mal rozhodnúť, či bude maľovať, alebo točiť, ťahalo ho to k maľovaniu, nakoniec ho však pre nedostatok kruhárov umiestnili do džbankárne. Spočiatku točiť nechcel, ale s odstupom rokov je osudu rád. Keď absolvoval školu, nebolo v závode dostatok starých majstrov, a tak sa hneď dostal k točeniu takého sortimentu (od malých vecí až po výstavné vázy), ktoré predtým robili majstri po dvadsiatich rokoch praxe. Časom ho však monotónnosť práce v závode primala k úvahám o osamostatnení sa. Aby začal spoluprácu s ÚĽUV-om, mu vnukol Jozef Franko, ktorému roku 1984 pomáhal točiť veci na jeho autorskú výstavu. Prvé výrobky pre ÚĽUV predstavovali hranaté fľaše, špásovné džbány s dvojitým bruškom, džbány s klasickým aj plastickým dekórom a figurálne plastiky. Neskôr pribudli maľované obrázky a postupne dopĺňal svoj sortiment o iné druhy fliaš, korbele, plastické džbány alebo sovy. Základné tvary neustále obmieňal a robí to dodnes. Tým, že si určil na výrobu výtvarne i remeselne náročnejšie kusy, môže ich robiť v menších sériách, do roka maximálne po päť kusov.
Dnes v dielni pracuje s manželkou Jaroslavou, tiež absolventkou modranskej školy, ktorá pracovala v Majolike ako maliarka. V spoločnej tvorbe maľuje ona ornamenty a glazuje keramiku. Dôraz v súčasnom sortimente kladú na maľované obrázky a figurálne reliéfy, motivicky zamerané na zobrazovanie remeselníkov, muzikantov, vinohradníkov, muzikantov. Figurálny dekór s touto tematikou je častý aj vo výzdobe ostatných predmetov. Ornamentika vychádza z tradície západoslovenských dielní, ktoré spracovávali habánske vzory. Podobne ako v habánskej keramike, aj vo farebnosti manželov Viglašovcov chýba červená. Pri tvorbe nových výrobkov používa Ján Viglaš aj kresliarsku prípravu. Neobvyklé je použitie nalepovaného plastického dekóru na nádobách, ktoré je známe skôr v hrnčine ako v majolike.
V spolupráci so spomínaným majstrom Jozefom Frankom pričuchol aj k stavbe kachľových pecí, ktorému sa venuje podnes – od prípravy hliny cez vytlačenie kachlíc z foriem až po samotnú stavbu pece.
Roku 1990 získal osvedčenie o kvalifikácii majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví výroby keramiky.