Zvonkárstvo

Liate alebo plechové zvonce sú na našom území známe predovšetkým ako signalizačné nástroje v prostredí pastierskej kultúry. Aj preto užívatelia na nich oceňujú predovšetkým zvukové kvality. Zavesené na krkoch voľne sa pasúcich oviec či dobytka oznamujú pastierom i samotným zvieratám fyzickú polohu, ako aj citové rozpoloženie stáda.

Samotný zvuk je vytváraný údermi srdca zvonca o okraj hrdla plášťa. Charakter zvuku závisí od použitého materiálu, ako aj od tvaru a veľkosti zvonca či hrúbky plášťa, čo v konečnom dôsledku určuje taktiež výslednú váhu zvonca. Tá sa pohybuje v rozmedzí od 0,25 do 6 kilogramov.

Sortiment výrobkov zvonkárov závisel od intenzity výroby. Napríklad z Jelšavy, ktorá bola do začiatku 20. storočia centrom remeselného zvonkárstva na našom území, je známych až 90 druhov plechových zvoncov v 10 – 12 veľkostiach. Vždy však išlo o výrobu na mieru, keďže bačovia, ktorí tvorili v minulosti prevažnú časť zákazníkov zvonkárov, mali na zvonce osobité nároky, aby svojím hlasom zapasovali do celkového ladenia stáda.

Rozdiely existovali medzi nížinným a horským chovom. Nížinní bačovia zvykli dávať do stáda zvonce v rôznych ladeniach len na 10 – 15 zvierat, konkrétne tie, ktoré viedli stádo alebo boli najživšie (tieto dostávali navyše aj ťažšie zvonce, aby sa rýchlejšie upokojili). Naopak, v horách sa zvonec dával na každý kus v stáde (pre členitosť terénu a ľahšiu možnosť straty zvieraťa) a v rovnakom ladení (aby sa odlíšili od zvierat zo susedných salašov).

Tvar liateho zvonca (liatovca, spiežovca) – buď v tvare klasického zvona, alebo jednoduchého kužeľa – je daný prototypom, podľa ktorého sa zhotovuje hlinená forma. Plechové zvonce sa zas historicky vyvinuli do dvoch základných typov: prvý má plece širšie ako hrdlo a je charakteristický predovšetkým pre dobytok, druhý má širšie hrdlo ako plece a využívaný je najmä na ovce, v minulosti aj na kone či svine.

Z plechu, ale aj liatím zhotovovali zvonkári aj hrkálky pre kone. Vznikli zvarením dvoch polovíc vykutých do tvaru pologúľ, funkciu srdca plnil kúsok železa vložený dovnútra pred zvarením. Špecialitou viacerých výrobcov sú dodnes zvonkohry, ladené do oktávy aj s poltónmi, vytvárajúc tak osobitý hudobný nástroj. Raritou, potvrdzujúcou vynaliezavosť obyčajných ľudí, boli zvonce zhotovené z delostreleckých striel, ktoré boli po vojne bežne dostupné v chotároch obcí.

Oblasti výroby na Slovensku

Zvonkárstvo má priamy súvis so salašníckym chovom oviec, dobytka, menej často aj koní a svíň. Aj preto sa najintenzívnejšie rozvíjalo práve v časoch rozkvetu tejto formy hospodárenia a v oblastiach, pre ktoré bolo typické salašníctvo a extenzívny chov zvierat. Na našom území šlo predovšetkým o horské a podhorské oblasti, konkrétne o Liptov, Oravu, Turiec, horné Považie, Pohronie či Gemer.

Odborne zdokumentované bolo zvonkárstvo v gemerskej Jelšave a oravskej Zázrivej. Tieto dve oblasti reprezentujú dva rozdielne druhy výroby. Jelšavské zvonkárstvo sa organizáciou práce, spôsobom vyučenia i tradovaním v rámci rodiny približovalo remeslu a v meste sa mu venovali desiatky rodín. Zvonkárska výroba v Zázrivej bola individualizovaná, celý proces výroby obstaral jeden výrobca, ktorý sa sortimentne zameriaval len na pár druhov zvoncov, žiadaných v bezprostrednom okolí. Naproti tomu v Jelšave, kde v jednej dielni v čase rozkvetu zvonkárstva pracovali popri majstrovi aj tovariši, učni a ďalší pomocníci, bola výroba špecializovanejšia, čomu zodpovedal aj širší sortiment zvoncov.

Všeobecne platí, že krehkejšie liatovce sa používali v nie členitých terénoch, naopak, plechové zvonce sa pre svoju tvrdosť využívali v skalnatom teréne, keďže sa nerozbili a ak sa pokrivili, bolo ich možné vyrovnať. V každom regióne mali obľúbené svoje druhy zvoncov, a tak zatiaľ čo napríklad na dolnej Orave či v okolí Zvolena vešali ovciam na krk úzke dlhé zvonce, tzv. šuliare, v Liptove, na Spiši či hornej Orave zas širšie kratšie zvonce, podobné kravským, tzv. klopáre. Zvonce pre ošípané neboli takej kvality ako pre ovce či dobytok.

Liate zvonce sa v minulosti vyrábali zo zvonovitého bronzu, novšie aj z mosadze. Za najkvalitnejší materiál považovali výrobcovia úlomky vyradených mosadzných dychových hudobných nástrojov, siahali však aj po kove z kľučiek či armatúr. Prv sa do mosadze pridávalo aj striebro, najčastejšie v podobe strieborných mincí, aby bol hlas zvonca jasnejší. Bohatým zdrojom mosadzných úlomkov v povojnovej minulosti boli zničené delá, tanky a najmä nábojnice, ktoré zvonkári nachádzali priamo v chotároch obcí. Plechové zvonce sa zhotovovali z mosadzného alebo zo železného plechu, novšie aj z oceľového. Srdcia a ušká zvoncov kuli z mäkkého kujného železa alebo odlievali z mosadze.

Liate zvonce

Postup pri výrobe zvoncov liatych z bronzu či mosadze si vyžaduje v prvom rade vyhotovenie formy z kvalitnej hliny, aby po vyschnutí nepukala a nemohol z nej vytiecť liaty kov. Forma má vnútornú a vonkajšiu časť, modelovanú podľa starého zvonca slúžiaceho ako prototyp. Vnútorná forma – jadro – sa v minulosti zhotovovala vtláčaním hliny vymiesenej do tvaru hrušky do predhriateho prototypu zvonca, ktorý bol vymastený slaninou (aby sa hlina na zvonec neprilepila). Podobne aj vonkajšia stena prototypu zvonca sa natierala slaninou a následne obaľovala hlinou, čím vznikla vonkajšia časť formy – plášť. Obdĺžnikový výstupok na vrchole prototypu zvonca (určený pri používaní hotového zvonca na prevlečenie remeňa) sa hlinou neobaľoval celý, čím sa vytvoril otvor na neskoršie liatie kovu. Do jadra hlinenej formy sa zároveň osadil ohnutý železný drôt alebo klinec. Po odliatí zvonca ostal na ňom priletovaný, čím vytvoril šibeničku na zavesenie srdca zvonca.

Hlinená forma schla približne dva týždne. Prototyp sa po troch dňoch spomedzi vonkajšej a vnútornej formy vybral a vonkajšia forma sa nasadila na vnútornú. Presnosť zaručovali nožičky a otvory vytvorené ešte pri modelovaní plášťa a jadra formy, ktoré do seba presne zapadali. Takto forma doschla ešte zo desať dní a vysušená sa následne na tri hodiny vypálila v ohni z dreva, v ktorom sa musela kvôli rovnomernosti výpalu obracať. Samozrejme, výrobca si na jeden raz pripravil viacero foriem (niekedy aj v ráme, do ktorého sa zmestilo vedľa seba viacero foriem), aby na jedno liatie mohol vyhotoviť viacero zvoncov.

Na liatie kovu sa používa viacero pomôcok. Kov sa taví v grafitovom tégliku. Na manipuláciu s téglikom pri tavení a liatí sa používajú kováčske kliešte s dlhými ramenami a oblými čeľusťami. Keď sa kov roztaví, železnou lyžicou s dlhou rúčkou sa z neho odstraňuje pena, v Zázrivej nazývaná planina. Po jej odstránení sa roztavený kov následne leje z téglika cez otvor do medzery medzi plášťom a jadrom hlinenej formy.

Odliaty zvonec chladol vo forme niekoľko hodín. Potom sa hlinená forma rozbila a zvonec sa povrchovo opracúval pilníkom. Opracoval sa aj výčnelok, ktorý vznikol v otvore formy na liatie mosadze. Vznikla tým plocha, ktorá po navŕtaní dierky slúžila ako uško na prevlečenie remienka. V závere sa na šibeničku vnútri zvonca zavesilo srdce v tvare gule z mäkkého kujného železa alebo odliate z mosadze do takej výšky, aby udieralo na okraj hrdla zvonca.

Plechové zvonce

Práca na tomto druhu zvoncov, zhotovovaných zo železného alebo z mosadzného plechu, sa začína vždy vymeriavaním, teda čo najúspornejším rozkreslením strihov zvoncov na tabuli plechu. Po vymeraní sa plech rôznej hrúbky strihá zverákovými nožnicami s jednou pákou stabilne uchytenou a druhou pohyblivou, v minulosti aj vlastnej výroby.

Vystrihnuté plechy sa ďalej puklujú, čiže vyobľujú. Táto činnosť sa robí za pomoci dreveného alebo aj železného kladivka na osobitom drevenom kláte s jamami rôzne veľkých rozmerov. Prípadné chybičky, ktoré vzniknú v tejto fáze, sa po vypuklovaní plechu vyrovnávajú na rohatej nákove. Zaujímavý bol tradičný názor na použitie dreveného alebo železného kladivka pri puklovaní. V Zázrivej sa vyhýbali úderom železného kladiva na plech s odôvodnením, že každý úder kladivom škodí kvalite hlasu zvonca. Najlepší hlas mal vraj zvonec vtedy, keď na ňom bolo poznať čo najmenej úderov. Naopak, jelšavskí výrobcovia pripisovali puklovaniu železným kladivom veľký význam, a to nielen kvôli dosiahnutiu žiadaného tvaru zvonca, ale najmä stvrdnutiu plechu. Ak sú na zvonci po puklovaní prípadné nerovnosti, vyrovnávajú sa na rohatej nákove.

Vyrovnaný plech sa ohne na polovicu tak, že boky zvonca sa stiahnu, schúlia do seba. Ak sú prekryté okraje v poriadku, spravia sa na nich dierky na nity. Samotné nitovanie sa realizuje až po tzv. uškovaní, pri ktorom sa na zvonec pripája uško na budúce prevlečenie remeňa. Uško, vykuté z mäkkého kujného železa, sa cez prerazené alebo prevŕtané diery v hornej časti upevňuje na zvonec zahnutím koncov, vďaka čomu má aj funkciu držiaka na zavesenie srdca.

V tejto fáze je zvonec nahrubo hotový. Nasledujú však ešte najdôležitejšie kroky, a to letovanie, vylaďovanie a čistenie zvonca. Letovaním sa vo zvonkárstve nazýva spájanie znitovaných polovíc za pomoci úlomkov mosadze, ktoré sa pri vysokej teplote roztopia a zalejú spoje plášťa zvonca. Letovať možno tradičnejšie vypaľovaním vo vyhni, keď je zvonec obalený hlinou zmiešanou s plevami, alebo novšie s použitím autogénu. Pri tradičnom letovaní platilo, že dobre omazaný zvonec nemôže zhorieť. Ešte pred vložením do ohňa však hlina mala istý čas preschnúť, čo vraj malo vplyv na výslednú krásu zvuku. Následne sa zvonce vkladali do vyhne, v ktorej sa nenechávali príliš dlho, aby sa nespálili. Keď sa vo vyhni dosiahla žiadaná teplota, zvonce sa obracali, aby sa roztavená mosadz, umiestnená medzi stenou plášťa a hlinou, rovnomerne rozliala po celom ich povrchu. Po vybratí z vyhne sa na ne liala voda, aby ochladli a mohlo sa s nimi ďalej pracovať.

Zvonce zbavené hlineného obalu sa čistia, a to buď bubnom na pucovanie, alebo pilníkom. Výhodou bubna je, že sa doň zmestí aj 100 kusov zvoncov. Pri rýchlom otáčaní bubna sa zvonce o seba trú, čím sa približne za hodinu veľmi pekne vyčistia. Následne sa do nich upína srdce a prichádza najdôležitejšia fáza – vylaďovanie zvoncov.

V tradičnom zvonkárstve sa ladenie bralo ako rodinné tajomstvo a dedilo sa z otca na syna. Robí sa na plochej strane zvonca jemným poklepávaním po miestach, kde o plech naráža srdce. Zvonec sa natiahne na rohatú nákovu alebo na hrot nákovnej tyče tak, aby sa o ňu opieral zvnútra len okrajom hrdla a miesto, na ktoré je cielený úder kladivom, nebolo podložené nákovou. Dôležitý v tejto fáze je veľmi dobrý sluch a veľká opatrnosť – zvuk sa mení každým úderom kladivka. Okrem výšky tónu sa ladením ovplyvňuje aj čistota hlasu. Dobrý zvonec musí mať hlas rovnakej čistoty a výšky bez ohľadu na to, na ktoré miesto udiera srdce. Zvoniť by mal teda na všetky štyri strany rovnako.

Hotové zvonce sa napokon natrú olejom, slaninou alebo masťou, aby nehrdzaveli. Medzi osvedčené spôsoby konzervovania v salašníctve patrí aj zavesenie zvonca priamo na ovcu. Povrch možno upraviť aj leštením mosadznou kefou, čím na nich vznikne žltkastý povlak. Alebo zohriate zvonce ponoriť do oleja, vďaka čomu na nich ostane modrastočierna patina.

Osobitým druhom plechových zvoncov v povojnovom období boli zvonce z mosadzných delových nábojníc, ktoré slúžili už ako polotovar. Z valcového plášťa nábojnice zvonkári odpílili potrebný kus, ktorý ďalej formovali kovaním.

Výroba zvonov a zvoncov na Slovensku bola v minulosti rozsiahla. Zatiaľ čo však zvonolejárstvo, produkujúce veľké kostolné zvony, bolo remeslom s profesionálnym charakterom, výroba zvoncov mala ľudový charakter. Dané to bolo jednak spôsobom výroby, jednak charakterom odberateľov (v prevažnej väčšine z radov pastierov) a jednak funkciou výrobkov (taktiež spätou s tradičným pastierstvom).

Zvonkárstvo bolo prirodzenou súčasťou tradičnej pastierskej kultúry a dopĺňalo komplexný systém jej fungovania. Charakteristickou črtou zvonkárov bolo poznanie života pastierov, pre ktorých vyrábali zvonce predovšetkým. Podstatný v tomto vzťahu bol aj vklad samotných objednávateľov zvoncov, ktorí mali veľmi presné predstavy najmä o zvukovom charaktere finálneho produktu. Zvonce vyrábali ľudoví výrobcovia ručne, pretože továrensky nebolo možné zhotoviť ich s takými akustickými vlastnosťami (farba, čistota, plnosť, zvučnosť či výška hlasu), aké požadovali nároční odberatelia. Skúsenosti preberali majstri zvonkári od svojich predchodcov, zachovávajúc tradičné postupy.

Masovejšia výroba zvoncov bola na našom území rozšírená v Jelšave. Svojím charakterom bola blízka remeslu, keďže dielne, ktorých bolo v meste v 19. storočí takmer štyridsať, fungovali na hierarchii majstrov, pomocníkov a učňov a na deľbe pracovných úkonov medzi nimi. Doložená v tomto období je tiež existencia miestneho zvonkárskeho družstva. Prosperitu jelšavského zvonkárstva dosvedčuje fakt, že okrem dnešného územia Slovenska nachádzali tamojší zvonkári odbytiská aj na terajšom území Maďarska, Rakúska, Chorvátska, Rumunska, ba dokonca i Turecka. Úpadok výroby nastal po prvej svetovej vojne s novým určením štátnych hraníc a ekonomických súvislostí.

V iných oblastiach Slovenska bola výroba zvoncov organizovaná v skromnejšej forme, keď ľudový výrobca pracoval samostatne a odbytisko nachádzal predovšetkým v bezprostrednom okolí. Konkrétne v oblasti Oravy odborníci hľadajú korene zvonkárstva medzi miestnymi obyvateľmi v dobrom poznaní kovov vďaka ťažbe železnej rudy, čo vo všeobecnosti platí aj o Jelšave a ďalších miestach s výskytom zvonkárstva.

Tradičná výroba zvoncov na Slovensku nezanikla u nás ani po druhej svetovej vojne aj vďaka ÚĽUV-u. Pred rokom 1989 poskytovalo ústredie cez svoje odbytiská možnosť predaja najlepším zo zvonkárov, konkrétne Ľudovítovi Kenyeresovi z Jelšavy, Jozefovi Piklovi-Pivničiarovi zo Zázrivej či rodine Bastyúrovcov zo Silice pri výrobe plechových zvoncov, alebo Alexandrovi Bodóovi či Jozefovi Borárošovi pri výrobe liatych zvoncov. Napríklad Jozef Pikla-Pivničiar ročne dodával do ÚĽUV-u viac ako tisíc kusov zvoncov, ktoré boli ako suvenírové predmety vyvážané aj do zahraničia.

Odborní pracovníci ÚĽUV-u navyše kvalitne zdokumentovali technológie tradičnej výroby liatych i plechových zvoncov v Jelšave i Zázrivej a ich poznatky dodnes slúžia ako doklad o kvalitatívnom rozmere tradičného zvonkárstva.

V súčasnosti sú aktívni výrobcovia plechových zvoncov Stanislav Otruba zo Zázrivej, Jaroslav Kostúr z Podkoníc či Jaroslav Bastyúr zo Silice, ako aj výrobca liatych zvoncov Alexander Bodó zo Šamorína.

Možno by stálo za zamyslenie aktivizovať v spolupráci s ďalšími odvetviami hospodárskeho a kultúrneho života Slovenska tradičné pastierstvo na našom území, aby zvonkári našli viac priestoru na odbyt svojich výrobkov v ich pôvodnej pastierskej funkcii, nielen ako predmet suvenírového obchodu. Príkladom pre nás môže byť územie Poľska, kde sa z európskych grantov darí budovať tradičné salašníctvo, ktorého prirodzenou súčasťou vždy bolo a bude aj kvalitné zvonkárstvo.