Majstri ľudovej umeleckej výroby za rok 2025

Oceňovanie majstrov ľudovej umeleckej výroby za rok 2025

Tradičné remeslá sú na Slovensku stále živé, hoci po roku 1950 bolo v dôsledku zákazu vykonávania súkromných živností prerušené ich prirodzené tradovanie. Dnešný stav v oblasti tradičných remesiel je odrazom desaťročia trvajúcej starostlivosti štátu o ne cez systematickú činnosť ÚĽUV-u. Prijatím zákona Slovenskej národnej rady č. 4/1958 Zb. o ľudovej umeleckej výrobe a umeleckých remeslách sa od roku 1959 datuje aj udeľovanie titulu majster/majsterka ľudovej umeleckej výroby. Do dnešných dní ním bolo ocenených 454 vynikajúcich výrobcov v oblasti tradičných remesiel. V súčasnosti sa každoročne udeľuje piatim – za ich remeselné majstrovstvo a vysoké estetické cítenie, schopnosť samostatne tvoriť, prínos   k zachovávaniu a rozvíjaniu tradície, ako aj odovzdávanie svojich zručností a vedomostí. 

Titul je udeľovaný najvýraznejším osobnostiam z radov tradičných remeselníkov a má nespochybniteľnú odbornú a spoločenskú hodnotu. Vďaka nemu sa neraz anonymní tvorcovia stávajú rešpektovanými nositeľmi tradičného remesla a vzormi pre budúce generácie. Svoje zručnosti a vedomosti väčšina majstrov posúva ďalej, čím podporuje uchovávanie a rozvoj remesiel v súčasnosti. Dôležitosť tohto ocenenia dosvedčuje aj zápis „Titulu majster/majsterka ľudovej umeleckej výroby (ĽUV)“ do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku v januári tohto roku.

Nominácie určujú predovšetkým pracovníci úseku odborných činností ÚĽUV-u, ktorí s výrobcami celoročne spolupracujú a pripravujú kolekcie ich výrobkov na posúdenie odbornej komisii zloženej z etnológov, výtvarníkov i dizajnérov. Spraviť užší výber z veľkého množstva vynikajúcich adeptov a určiť piatich, ktorým titul náležite patrí, je neľahkou úlohou.

Čestné tituly majster a majsterka ľudovej umeleckej výroby udeľuje ÚĽUV spoločne s Ministerstvom kultúry SR od roku 1959. Aj tento rok bol udelený výrobcom, ktorí svojou prácou majstrovsky uchovávajú a autorsky rozvíjajú jedinečné prvky nášho kultúrneho dedičstva. Dňa 6. septembra 2025 o 16.00 h si v altánku na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave prevzali titul z rúk štátneho tajomníka Ministerstva kultúry SR Mária Marušku: Jozef Boďa – výroba z prírodných pletív, Miroslav Homola – okované kraslice, Alexander Králik – výroba hudobných nástrojov, Miroslav Moncoľ – výroba z kovu a kože, Iveta Žlnková – paličkovaná čipka.

Jozef Boďa sa narodil v Martine, žije v Trnave. Na počiatku plietol intuitívne a predovšetkým z prútia. Jeho výrobky boli hrubšie, naturálnejšie, pretože takýto štýl pletenia poznal od otca, ktorý vyrábal tradičné fiľfasy a chrbtáky na hospodárske účely. Vďaka podnetom z festivalu Nevšedné podoby prútia v Rudníku na Myjave postupne prešiel na pletenie zo slamy a z ďalších tráv. V rozvoji mu pomohlo jednak nadšenie pre košikárstvo, keď sa pletenie preňho stalo vášňou, ako aj členstvo v Združení košikárov Slovenska a spolupráca s ÚĽUV-om, cez ktoré sa posunul vo výtvarnom aj v technologickom uvažovaní o výslednom diele. Výsledkom sú dnes výrobky s tvarovou stabilitou a potrebnou pevnosťou. A taktiež uvedomelý prístup k uchovávaniu a rozvíjaniu košikárskeho dedičstva, keď do svojho portfólia pribral aj zanikajúcu techniku pletenia z korienkov. Práve použitie tohto materiálu spoločne so slamou komisia ocenila z jeho košikárskych prác najviac.

Miroslav Homola z Bratislavy si remeslo zamiloval vďaka starému otcovi, ktorý žil v malom domčeku s veľkou záhradou v bratislavskej Karlovej Vsi. Mal dielňu so sústruhom, s cirkulárom, hobľovačkou aj kováčskou vyhňou a neustále čosi majstroval. Remeselnú inšpiráciu v rámci rodiny mu dal aj otec, ktorý vyrábal vybíjané šperkovnice a sošky z dreva. Vyštudoval strednú nábytkársku školu v Bratislave. S týmto vzdelaním sa v roku 2000 zamestnal ako lektor v rezbárskej dielni novootvorenej Školy remesiel ÚĽUV. Viedol tu kurzy drevorezby a bol oslovený aj na zhotovovanie kópie okovanej kraslice zo zbierok Tekovského múzea v Leviciach. Keďže rád uvažuje o mieste tradície v súčasnom svete, ponuku prijal. Okované kraslice boli pôvodne predmetom, ktorý dávali zhotovovať kováčski majstri tovarišom pri majstrovskej skúške. Oslovili aj jeho a do dnešných dní ich vyrobil už 170.

Alexander Králik sa narodil v Zlatých Moravciach, žije vo Zvolene. V kontakte s ľudovou piesňou a hrou na hudobných nástrojoch bol odmala v rodine a na ZUŠ. Počas VŠ účinkoval v speváckej skupine FS Poľana, kde prvýkrát hral na fujare a prenikol aj do základov jej zhotovovania. Do samotnej výroby ľudových aerofónov sa pustil na konci 90. rokov 20. storočia. Z drevín používa najmä bazu čiernu, ale aj jaseň, javor, agát či šípovú ružu. V portfóliu má veľké i malé fujary, šesťdierkové píšťaly, v menšej miere aj koncovky a taktiež kostené handrárske píšťaly. Ako aktívny muzikant si pri výrobe dáva záležať na zvukovej stránke nástrojov, zdobí ich najmä tradičným leptaním kyselinou, ako aj morením. Od roku 2018 sa venuje lektorovaniu výroby šesťdierkovej píšťaly a malej fujarky a výučbe hry na ne.

Miroslav Moncoľ sa narodil v Hnúšti-Likieri, žije v Kokave nad Rimavicou. Ako vyučený strojár-nástrojár má ku kovu blízko po celý život. Možno aj preto, že už v detstve v ňom tento materiál zanechal výraznú stopu, keď si ako člen kokavského folklórneho súboru musel pred každým vystúpením vyleštiť pracku aj valašku. Z tradičného spracovania kovu ako prvú ovládal výrobu drumblí a jeho nástroje dnes vyhľadáva aj mnoho odborníkov. Pri výrobe praciek a kovových šperkov sa zameriava predovšetkým na rozvíjanie miestnych vzorov. V súvise s prackami časom pribral ku kovu aj kožu a dnes zhotovuje kompletné opasky rôznych veľkostí. Je samouk, len v začiatkoch dostal pár rád od majstrov svojho remesla. Inšpiráciu nachádza aj v knihách.

Iveta Žlnková pochádza z Veľkého Krtíša z rodiny, ktorá mala blízko ku kultúre. Po absolvovaní Matematicko-fyzikálnej fakulty UK pôsobila ako učiteľka matematiky. Na začiatku 90. rokov jej zdravotný stav znemožnil vykonávať toto povolanie ďalej a preto sa dostala k paličkovanej čipke. V začiatkoch jej pomohla najmä literatúra, kurzy paličkovania a tylovej čipky. Postupne sa prepracovala k regionálnym vzorom z Hontu a Novohradu a časom svoju znalosť začala sprístupňovať verejnosti aj cez rozkresľovanie najrôznejších vzorov. Takto vniesla do transmisie zanikajúcich vzorov systematickosť a precíznosť. V jej tvorbe nájdeme rozličné formy čipky, predovšetkým však rekonštrukcie tradičných čipiek z Hontu a Novohradu, tylové čipky z Hrušova a Príbeliec, ale aj jej vlastné autorské návrhy. V rodnom meste vedie čipkársky klub Pramene. Paličkovanie je pre ňu dôležitou súčasťou života.

Slávnostnú atmosféru podujatia umocnila ľudová hudba SĽUK-u.

Srdečne blahoželáme!

Ústredie ľudovej umeleckej výroby je štátna príspevková organizácia zriadená Ministerstvom kultúry SR.