Schusterová Milota

Schusterová Milota
Vyrastala v dedinke Tupá pri Šahách, kde boli ľudové zvyky v tých časoch stále živé. Dodnes si vybavuje jarné sprievody dedinou i tradičný odev ľudí a spomienky na ne sa snaží pretaviť aj do svojich podmalieb na sklo. Maľovaniu sa venuje od roku 1995, no k maľbe všeobecne inklinovala už ako dieťa. Maľoval aj jej otec a práve po ňom našla na povale ako dvanásťročná staré olejové farby. Vyskúšala s nimi vytvoriť – bez akýchkoľvek teoretických vedomostí – obraz baletky. A keďže ľuďom sa páčil, bol to pre ňu impulz, aby sa zapísala do ľudovej školy umenia. V nej ju učil veľmi dobrý akademický maliar Štefan Varga, ktorý ovplyvnil aj jej ďalšie štúdium, keď si na Pedagogickej fakulte v Nitre vybrala výtvarnú výchovu u významného nitrianskeho akademického maliara Ľudovíta Jeleňáka.
Podmaľbu na sklo objavila v ÚĽUV-e roku 1993 cez majstra Michala Škrovinu na kurze, ktorého sa zúčastnila ako členka pedagogického klubu pri osvetovom stredisku. A odvtedy ostala tejto technike verná. Roku 1996 predložila svoje obrázky na posúdenie do ÚĽUV-u a okrem toho, že jej ich výtvarná komisia schválila, dostala hneď aj ponuku na lektorovanie remeselných kurzov, vďaka čomu sa ešte viac vnorila aj do histórie a teórie podmaľby na sklo. Pracovníci ÚĽUV-u Janka Menkynová a Martin Mešša jej pomáhali zdokonaľovať sa v obsahovej i formálnej čistote výtvarného prejavu. Pod ich vplyvom si naštudovala tradičný odev regiónov Slovenska a naučila sa komponovať do svojich obrazov aj ďalšie detaily a predmety z tradičnej hmotnej kultúry ľudu. Niekedy jej stačí na vytvorenie deja len jeden predmet, kompozíciu následne dopĺňa vlastnými spomienkami. Motivicky nezachádza do biblických námetov, necíti sa v ich interpretácii najistejšie, a tak jedinou bytosťou z tohto tematického okruhu na jej obrazoch je postava anjela. V kurze ÚĽUV-u sa učila maľovať na sklo temperou zmiešanou s duvilaxom, ktorá je najbližšie pôvodnému spôsobu podmaľby v tradičnom prostredí. Časom však temperu nahradila akrylovými farbami, ktoré netreba ich miešať s lepidlom a tvrdnú pomalšie. Maľuje na číro biele sklo hrúbky dva milimetre. Nerobí si predmaľbu, preto sú jej obrazy – hoci motivicky podobné – vždy rozdielne.
Každú tenučkú vrstvu, ktorú nanesie na obraz, necháva dobre vyschnúť, aby sa vyhla neskoršiemu popraskaniu. Vrstvy ukladá na seba viac razy, vždy systematicky v rovnakom odtieni, kým neprestane presvitať sklo. Aj preto pri podmaľbe vyzdvihuje ako najdôležitejšiu ľudskú vlastnosť trpezlivosť. Jej škálu farieb charakterizuje predovšetkým ultramarínová modrá, fialová, zo zelených machová, okrová a hnedá rôznych odtieňov. Zo štetcov považuje za najlepšie prírodné, ktoré sú však drahé, a tak ich nepoužíva permanentne. Pri zohľadňovaní nákladov dbá totiž aj na to, aby bola cena za výsledné dielo „ľudová“, teda prístupná širšiemu okruhu záujemcov. Keď dnes premýšľa nad dôvodom, prečo sa venuje maľovaniu, má pocit, že bez neho nemôže byť. Ba dokonca keď dlhší čas nerobí, cíti sa nesvoja a upokojí sa, až keď si načrtne nový návrh. S prehlbovaním techniky má však – tak ako každý skromný človek – stále častejšie pocit, že niečo nevie. A to ju ťahá vpred – študovať a zdokonaľovať svoje kroky, aby boli každý deň lepšie ako včera.
V roku 2018 bola za svoju tvorbu v oblasti podmaľby ocenená titulom majsterka ľudovej umeleckej výroby.