Kováčstvo

Pre potreby poľnohospodárstva a domácností vyrábali kováči motyky, vidly, sekery, železné súčasti pluhov a ich príslušenstva, zákovky na kosiská, kladivká a babky na kutie kosy alebo kosáka a mnohé ďalšie pomôcky, napríklad kovové časti štetí na česanie ľanu, klepce na zvieratá či kuchynský riad.

Pre potreby dopravy okúvali kováči vozy, koče, bričky, kolesá na ne, vyrábali podkovy pre ťažné zvieratá (voly, kravy, kone) a podkúvali ich. Pre drevorubačov či tesárov zhotovovali sekery, štipáky, kliny na kálanie. Z ich dielní vychádzali aj výrobky používané v ľudovom staviteľstve, konkrétne petlice, kľučky, kovania na dverách aj samotné dvere, dverové pánty, okenné mreže, okenice, ankre (tyče) na stiahnutie stien murovanej architektúry, kované náhrobné kríže, kríže na kaplnky a ďalšie kované architektonické doplnky.

Častá bola aj výroba slohových prvkov (románskych, gotických, renesančných, barokových, klasicistických) na kostoly, kaplnky, cintoríny či meštianske domy. Medzi kováčske výrobky zaraďujeme aj dláta, oberučné nože, reťaze, klince.

Najzákladnejším materiálom kováčov je kujné železo (kováčske) s obsahom uhlíka od 0,02 do 0,5 %, novšie sa používa termín oceľ s obsahom uhlíka do 1,5 %. Nesmie obsahovať síru ani fosfor. V tradičnom kováčstve 19. až polovice 20. storočia používali kováči železo kupované u veľkoobchodníkov alebo prekúvali staršie opotrebované železné výrobky. Rozoznávali tzv. podkovné železo a nástrojovú oceľ.

Uhlie na udržiavanie ohňa vo vyhni sa v 19. a začiatkom 20. storočia používalo drevené (vyrábané po domácky alebo vo veľkom uhliarmi), novšie kamenné a špeciálne čierne kováčske – orech (ostravské), kupované vo veľkoobchode.

Pri kováčskom zváraní sa používa hlina, hlinená kaša, bórax, teda prostriedky, ktoré zamedzujú okysličeniu zváraných plôch.

Na prudké ochladenie výkovku alebo jeho časti pri kalení sa používa voda (obyčajná i mydlová) a olej.

Základnou technológiou, ktorú kováč využíva, je ručné voľné kovanie. Mení sa ním tvar spracúvaného kovu za tepla kovaním na nákove pomocou ručných nástrojov. Teplotu ohrievaného predmetu kováč určuje približne podľa jeho farby. Ručné kovanie pozostáva z niekoľkých základných úkonov, ktorých kombináciou kováč vytvára účelový tvar výrobku. Voľba najúčinnejších kombinácií a ich vzájomné poradie sú znakom technicko-konštrukčných schopností kováča.

Medzi základné úkony pri ručnom voľnom kovaní za tepla patrí sekanie, vyťahovanie, zrážanie (stĺkanie), osadzovanie, ohýbanie, guľatenie, krútenie (tordovanie), štiepanie, prebíjanie, rozširovanie, kováčske zváranie, zápustkové kovanie, rovnanie (hladenie), ostrenie a zahrocovanie, nasadzovanie za tepla, kalenie, popúšťanie, cementovanie.

V kováčstve okrem kovania za tepla poznáme aj kovanie za studena. Týmto spôsobom možno tvárniť nielen cín, olovo a meď, ale aj mäkkú oceľ. Čím menej má oceľ uhlíka, tým lepšie sa tvárni za studena. Medzi základné kováčske operácie na studenom materiáli (tzv. zámočnícke) radíme meranie, označovanie, sekanie, prebíjanie, rezanie, rezanie závitov, vŕtanie otvorov, nitovanie, pilovanie. Zdobenie výrobkov, teda vytváranie estetického výkovku, sa v ľudovom kováčstve dosahovalo plastickým tvarovaním alebo povrchovou úpravou výkovku za pomoci ozdobovacích razidiel, prípadne kombináciou oboch techník na jednom predmete. V prvej polovici 20. storočia sa zachovalo čiastočne najmä na Orave, Kysuciach, v severnom Spiši, Šariši a Zemplíne, v predchádzajúcich storočiach bolo známe na celom území Slovenska.

V minulosti boli časté rôzne druhy kolektívneho rytmického spôsobu kovania, konkrétne kompániš, pri ktorom kuli spoločne dve osoby, či franciáš a štajeriš, pri ktorých kuli spolu tri osoby. Nevyhnutnou súčasťou každej kováčskej dielne je ohnisko – vyhňa. Môže byť stála – tzv. dielenská, alebo prenosná, pojazdná – tzv. poľná. V tradičnom kováčstve boli vyhne murované z kameňa alebo z tehly. Stáli v najtmavšom kúte dielne alebo uprostred steny oproti dverám. V moderných dielňach majú vyhne kovovú konštrukciu. Po 1. svetovej vojne sa na slovenskom vidieku uplatnila prenosná vyhňa, dovtedy používaná v armáde. Osobitným prípadom bolo ohnisko rómskych kováčov – ešte v prvej polovici 20. storočia ho mali mnohí umiestnené na zemi, a preto kovali v podrepe alebo posediačky. Iným prípadom bol spôsob kutia, keď kováč stál v približne meter hlbokej jame. Rozšírený bol miestami aj u nás (niektorí rómski kováči v Dunajskej Lužnej), ale predovšetkým na Balkáne. Ku kováčskej vyhni patria mechy na udržiavanie ohňa vháňaním vzduchu do ohniskovej jamky. Najfrekventovanejšie boli mechy dvojdielne, vejárovité, popri nich sa vyskytovali aj mechy okrúhle – cylindrické, alebo oválne. Vyrábali ich špecializovaní remeselníci, v ojedinelých prípadoch si ich zhotovil aj kováč. Funkciu mechov spĺňa aj ventilátor, ktorý vháňa vzduch do ohniska buď za pomoci nožného pohonu ako súčasť poľnej vyhne, alebo za pomoci elektrického pohonu v moderných vyhniach.

Základným nástrojom pri ručnom kovaní za tepla je nákova. Váži od 10 do 400 kg, najčastejšie 150 až 300 kg. Slúži ako podložka pre kovaný predmet a zachytáva nárazy kladiva. Vyrobená je z liatej ocele, horná plocha (dráha) býva kalená a brúsená. Niektoré novšie nákovy majú v podstavci tzv. zrážaciu plochu na utĺkanie dlhších predmetov. Podľa tvaru sa nákovy delia na bezrohé (starší názov nemecké, novší anglické), jednorohé (nazývané štajerské alebo štýrske aj anglické), dvojrohé (nazývané francúzske). Najstaršou formou je bezrohá nákova, dnes najpoužívanejšia je nákova s jedným rohom. V dráhe nákovy bývajú dva otvory – jeden štvorcový, druhý kruhový – na vkladanie pomocných nástrojov. Nákova stála v minulosti na masívnom drevenom podstavci v blízkosti ohniska. Do zrušenia živností v 50. rokoch 20. storočia bola s ďalšími nástrojmi a predmetmi (kladivo, podkova) základnou súčasťou symboliky kováčstva. Ľahká nákova (hmotnosť 40 až 60 kg) na drobnejšie práce sa nazýva rohatina a v minulosti slúžila napr. na ohýbanie a zváranie reťazových ohniviek. Popri nákove je najdôležitejším nástrojom kováča pri kovaní za tepla kladivo. Používajú sa dvojručné, tzv. pritĺkacie kladivá (hmotnosť 3 až 10 kg), obyčajné s plochým čelom a nosom naprieč násady, krížové s nosom rovnobežným s násadou, jednoručné (hmotnosť 0,75 až 3 kg). Bezrohé dvojručné kladivá sa nazývajú perlíky. K pomocným nástrojom pri ručnom kovaní za tepla patria kováčske kliešte, pomocné kladivá, sekáče, zápustkové kladivá, priebojníky, sedlíky, ozdobovacie kladivá, klincovky, obušnice. Pri opracovávaní materiálu sa ďalej využíva vŕtačka s vrtákmi, zverák, závitníky (závitnice), pilníky, meradlá rôznych druhov či podstavec pod kliešte k ohňu a spona na kliešte ako pomôcky proti únave rúk pri ohrievaní materiálu. Samozrejmosťou je väčšia drevená alebo kovová nádoba s vodou potrebná pri kalení a ochladzovaní výrobku, pracovný stôl (ponk) z hrubých dosák používaný na prácu so studeným materiálom, stojany a držiaky na náradie, v tradičnej dielni umiestnené v blízkosti ohniska a nákovy. Kožená zástera chráni kováča pred iskrami pri práci v ohni a na nákove. Súčasťou ľudového kováčstva v novších dobách bola aj práca s bucharom, veľkým strojovým kladivom.

Základy kováčstva ako špeciálnej činnosti opracovávania železa sa sformovali v halštatskej a laténskej dobe (700 – 200 pred Kr.), hoci jeho korene siahajú až do obdobia neskorého neolitu a eneolitu. Prudký rozvoj potom nastáva v kultúre keltskej a rímskej. V období 8. – 9. bol rozvoj kováčskej produkcie u slovanských predkov na našom území na vysokom stupni a vrchol malovýrobnej ručnej techniky dosahuje kováčstvo v období 10. – 13. storočia. Kováči zvládali všetky ručné technicko-výrobné operácie a kováčstvo si udržalo význam až do nástupu vyspelejšej priemyselnej techniky, ktorá využívala už strojové kováčstvo.

Do tých čias patrilo kováčstvo na našom území medzi najrozšírenejšie remeslá. Rozvíjalo sa diferencovane ako remeselnícka diaspóra, prispôsobujúc svoju produkciu a služby potrebám a požiadavkám doby, prostredia feudálnych panstiev, hradov a zámkov, od 13. storočia kráľovských a banských miest, kde sa zrodili kováčske cechy, vidieckych mestečiek, dedín, neskôr aj feudálnych veľkostatkov, čo malo dosah na spoločenské postavenie kováčov, ich špecializáciu a diferenciáciu.

Najstaršie mestské cechy kováčov sú písomne doložené od druhej polovice 15. storočia. Ich produkcia bola zameraná prevažne na potreby obyvateľov mestských sídlisk vrátane ponuky pre širšie okolie na trhoch a výročných jarmokoch. Špecializácia vo výrobe sa prejavila najmä v zameraní cechov: nástrojoví kováči, hámroví kováči, podkúvači, klinčiari, ostrohári, nožiari, zbrojári, mečiari, štitári, panciernici, výrobcovia oceľových driekov, luknári, výrobcovia šípov.

V období formovania sa uhorského kapitalizmu v druhej polovici 19. storočia prešli kováči najmä v dôsledku zrušenia cechov (roku 1872) na podnikateľský živnostenský systém činnosti. Vytvárali živnostenské spoločenstvá na ochranu, obhajovanie a koordináciu stavovských záujmov i etiky podnikania v intenciách prijatých legislatívnych živnostenských úprav. V tom období dochádza aj k postupnému presunu ťažiska kováčskej výroby z mesta na dedinu.

Medzi dedinskými kováčmi tvorili osobitnú skupinu rómski kováči. V 18. storočí bolo práve toto remeslo po muzikanstve najčastejším zamestnaním Rómov. Kovali predovšetkým už použitý materiál, ktorý si objednávateľ prinášal so sebou. Za hotové výrobky zväčša nepýtali peniaze, skôr naturálie. Ich sortiment bol vyslovene účelový – klince rôznych veľkostí, klince do kramplí, trojnožky na varenie, reťaze, motyky, podkovy, vrtáky, najrôznejšie nože, dláta, taktiež ostrili pracovné nástroje. Ich ústup badať v prvej polovici 20. storočia v súvislosti s rozmachom lacných priemyselne vyrábaných kovových nástrojov.

Za 1. Československej republiky živnostenský zákon z roku 1924 ustanovil kováčstvo ako remeselnú živnosť, kde sa vo všeobecnosti vyžadovalo „vzdelanie v živnosti vyučením a ďalším zamestnaním pri nej“. Takto sa diferencovali živnostníci (vyučení kováči) a domácki výrobcovia (bez vyučenia). Odborná literatúra ďalej rozlišuje kováčov mestských a vidieckych, kováčov podnikových (banských, továrenských, hámorských) a popri univerzálnych službách aj špecializovaných kováčov (vozových, kočových, pluhových, umeleckých). Počiatkom 50. rokov minulého storočia boli úradne zrušené všetky živnosti u nás a kováčska činnosť v niektorých špecializáciách bola sústredená do komunálnej sféry služieb alebo ako opravárenské a podkúvačské služby v poľnohospodárskych družstvách a štátnych majetkoch. Tradičné vidiecke kováčstvo postupne zanikalo a s ním aj kováčske vyhne ako súčasť koloritu dedín.

V roku 1991 v súvislosti so zmenou spoločensko-ekonomických podmienok bol prijatý zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní, v ktorom sa nachádzalo aj kováčstvo ako remeselná živnosť. Tradičné kováčstvo tu splynulo so zámočníckou profesiou alebo je vykonávané ako umelecká profesia (umelecké kováčstvo) prevažne absolventmi pár špecializovaných slovenských stredných škôl (Kremnica, Kysucké Nové Mesto, Trnava, Kežmarok). V podpore kováčskej výtvarnej produkcie sa v súčasných podmienkach angažuje aj Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ako aj niektoré múzeá, občianske združenia, mestské a obecné samosprávy formou prezentácie na kultúrnych akciách, výročných jarmokoch, tvorivých dielňach a špeciálne organizovaných dňoch remesiel alebo kováčstva.

K prvým kováčskym výrobkom v ÚĽUV-e patrili roku 1958 kované domáce a lesné zvieratká talentovaného kováča Jána Vaverčáka zo Ždiaru. Inšpiroval sa pri nich kovanými koníkmi, ktoré sa používali v ľudovom prostredí ako opierka na lúče alebo na náradie v čiernej kuchyni, či ako kované detaily na konských postrojoch – záchytky na ojach. Figúrku líšky vyrábal roku 1958 aj Karol Thýr z Bratislavy. Ján Loj z Novej Vsi pri Dunaji vykúval roku 1963 tyče do kvetináčov na vrcholku so solárnym alebo zoomorfným motívom, napr. kohútom. Ten bol často používaný ako ochranný symbol už u starých Slovanov. V 60. rokoch minulého storočia ako výtvarník a v rokoch 1969 – 1984 ako hlavný výtvarník výrazne ovplyvnil sortiment kováčskych výrobkov Stanislav Koreň odborným usmerňovaním výrobcov, ale aj novými výtvarnými návrhmi. Navrhol kolekciu závesných i stojatých svietnikov,

ktorú realizovali bratislavskí kováči Pasternák, Kapusta, Boďanský a Tencer. Pre Viliama Pasternáka navrhol S. Koreň aj figúrku býka z plechu a zoomorfným motívom sa od roku 1985 venoval aj Pasternákov syn Milan. V rokoch 1968 – 1969 riešil S. Koreň aj svietniky a náradia ku kozubu pre zručného kováča Jána Reichera z Kolárova. Ten roku 1972 vyrábal pre ÚĽUV taktiež kolekciu kovaných vešiakov na stenu.

Sortiment kovaných výrobkov pre ÚĽUV obohatili v rokoch 1970 – 1974 Rudolf Mente z Komárna a Ľudovít Paštéta z Opoja. Vyrábali kolekcie klopadiel na dvere, závesné svietniky a exteriérové zvonce na stenu. V rokoch 1965 – 1982 vyrábal zaujímavý sortiment Jozef Lichardus z Bratislavy: rôzne druhy vešiakov, ražne, pánty, kovania s kľučkou, cigánske klince, figúrky s antropomorfnými a so zoomorfnými námetmi, ako aj rôzne typy svietnikov podľa návrhov S. Koreňa.

V rokoch 1974 – 1992 úspešne viedol a usmerňoval kováčov popri výrobcoch z dreva výtvarník ÚĽUV-u Marián Bočkay. V rokoch 1975 – 1977 vyrábal Július Uhrín zo Sučian pánty na dvere, kliešte a ostatné náradie ku kozubu vrátane koníka na opieranie horúceho náradia, kované zvieratká i svietniky. Karol Strelec z Martina pracoval ako reštaurátor v SNM v Martine a s ÚĽUV-om spolupracoval od roku 1975. Roku 1978 obnovil výrobu dômyselného ľudového závesného svietnika, kde sa sviečka vsadená do malého plechového puzdra pohybovala zdola nahor po drôtenej špirále podľa toho, ako sa horením postupne zmenšovala. V tomto výrobku sa spájalo kováčske a drotárske remeslo.

Roky 1979 – 1983 sú dnes pre sochára Jána Kondáča už len spomienkou na jeho pôsobenie v ÚĽUV-e. Začínal tu s výrobou závesných i stojatých kozubových súprav. Pokračoval kovaným trojramenným svietnikom, ale výnimočný bol najmä svojou voľnou tvorbou, či už to boli kované zvieratká, alebo hravé kompozície.

Zaujímavým sortimentom obohatili ponuku ÚĽUV-u roku 1983 kováči Jaroslav Minon z Liptovského Mikuláša (nástenné svietniky v tvare srdca na dve sviečky) a Anton Belan zo Zlatých Moraviec (zvieratká a svietniky). Roku 1996 pokračoval v tomto sortimente Igor Radič z Klenovca, ktorý sa venoval svietnikom a kovaným zvieratkám.

Výnimočným prínosom do sortimentu kovaných výrobkov bol v rokoch 1987 – 1988 železný program Jaroslava Váleka z Veselí na Morave. Jeho kliešte na orechy, rôzne svietniky a vešiaky nesú stopu vyspelého rukopisu, v ktorom bolo poctivé kováčske remeslo povýšené na umenie. Popri úžitkovom sortimente tvoril aj figurálne objekty. Inšpirovaný ľudovým umením, zvykoslovím aj rozprávkami vykúval širokú škálu motívov a kompozícií.

Roku 1989 obnovila a navrhla výrobu štvor- a päťramenných svietnikov pre Viktora Páleša výtvarníčka ÚĽUV-u kováčka Božena Dostálová. Martin Beták z Dunajskej Lužnej nadviazal spoluprácu s ÚĽUV-om roku 1992 kolekciou náradia, roštov a stojanov na drevo ku kozubu. Zaujímavý je aj jeho koník na opieranie horúceho náradia. Podobný sortiment s úžitkovým zameraním od roku 1997 vyrábal akademický sochár Stanislav Kožela zo Stupavy. Obohatil ho o voľnú tvorbu kovaného šarkana.

Roku 1999 získala hlavná výtvarníčka ÚĽUV-u Janka Menkynová na spoluprácu Štefana Smržíka z Námestova. Navrhla mu kolekciu svietnikov a misky rôznej veľkosti okrúhleho tvaru a spolupráca tohto kováča a drotára s ÚĽUV-om pretrváva dodnes.

Ľubomír Karenovič z Bratislavy spolupracoval s ÚĽUV-om od roku 1980. Roku 1999 mu Janka Menkynová navrhla široký úžitkový sortiment kovaných misiek a podnosov zo železného plechu. Roku 2001 nadviazala spoluprácu aj so všestranne talentovaným mladým kováčom Jozefom Tomčalom z Lehníc. Podľa jej návrhov dodnes pre ÚĽUV vyrába bohatý sortiment misiek a podnosov rôznych veľkostí a tvarov, mnohé zdobené technikou perforovania, taušírovania, vypilovania a leptania. Sú vykované z medeného plechu a zahorúca dotvorené mosadznými efektmi, povrchovo upravené voskom. Vykované ušká na držanie sú inšpirované detailmi z plechárskych výrobkov slovenských drotárov. S výtvarníkmi ÚĽUV-u spolupracuje Jozef Tomčala aj dnes na rekonštrukcii starších nadčasových kováčskych výrobkov z fotodokumentácie ÚĽUV-u. Tento sortiment tvorivo variuje a samostatne zhotovuje nové druhy svietnikov a iných úžitkových predmetov.

Od roku 2005 spolupracuje s ÚĽUV-om zručný a samostatne tvorivý kováč Cyril Horák z Košíc. Jeho sortiment je najmä sakrálny (anjeli rôznych veľkostí, betlehemy), ale zhotovuje aj svietniky rôznych typov a veľkostí. Od roku 2008 vyrábal pre ÚĽUV kované kríže a svietniky aj Alfréd Szinek zo Salky.