Výroba zo svoru

Na vzhľade svorov sa vo veľkej miere podieľa príroda. Tvorca jej dielo dokončuje na základe svojho výtvarného a remeselného cítenia.

V tradičnej kultúre sa z ošetreného a zvnútra dohladka vybrúseného svoru vyrábali po osadení dreveného dna nádoby rôznych veľkostí a tvarov, predovšetkým črpáky, gelety, odlievaky, črpačky, ale aj soľničky a iné nádoby na suché potraviny. V súčasnosti tento sortiment obohacujú aj svorové hrebene, spony do vlasov, kryty na kvetináče, dózy, dekoratívne skulptúry či dizajnové úžitkové predmety.

Svor možno nájsť jedine v lesoch. Jeho vzhľad je typický – na pni akejkoľvek veľkosti vidno po obvode lem, ktorý prevyšuje pôvodný rez a je zahnutý dovnútra. Tvorba svoru je výsledkom prudkej obrannej reakcie stromu po odpílení alebo odlomení kmeňa či inej jeho časti. Cieľom je prekryť poranenie na povrchovej vrstve dreva (beli) tzv. jazvovým drevom (kalusom). To je často oveľa tvrdšie, než príroda drevu daného druhu nadelila. Schopnosť vytvárať svory má však len pár druhov stromov – z ihličnatých smrek a jedľa, z listnatých zriedkavo buk a javor.

Hľadať svory netreba na holorube (kde pník rýchlo vyschne), ale ani v príliš vlhkom lese, teda v lese podmočenom alebo s prílišnou prímesou buka (kde zas zhnije). Optimálne svorové miesto sa vyznačuje suchým skalnatým terénom s minimom zeleného podrastu alebo (v ideálnom prípade) len s hrubou vrstvou zvetranej zeminy a skál. Najvďačnejšie bývajú lesy, v ktorých sa pred rokmi uskutočnila prebierka, ale je tam aj dostatok stromov v rubnom veku. Práve z ich koreňov totiž čerpajú pne po prebierkovej ťažbe živiny a vodu a práve tieto pne tvoria svory najčastejšie. Za týchto podmienok dokáže svor rásť aj niekoľko desaťročí. Drevná hmota pribúda podobne ako letokruhy, málokedy však rovnomerne – na južnej strane je svor hrubší a s redšími letokruhmi. Prirastajúce kalusové drevo postupne odtláča kôru a útvar hrubne a prerastá aj povyše reznej plochy pňa.

Keď sa prísun živín skončí, svor odumrie a uschne. Často mu to pridá na malebnosti a atraktívnosti, lebo stmavne a jeho kresba vynikne ešte viac. No zároveň ho rýchlo napáda hniloba a drevokazný hmyz. Keďže kalus už v počiatkoch vývoja vyrastie nad úroveň rezu, vytvorí akúsi misku, kde sa akumuluje dažďová voda. Tá nemá kam odtiecť a urýchľuje hnilobné procesy. Napadnuté je všetko staré drevo, čo je viditeľné aj farebne – je tmavšie ako nové drevo svoru.

Hospodárske lesy na Slovensku sú dnes prevažne smrekové, preto svory z tohto stromu prevažujú nad jedľovými. Percentuálne však svor častejšie tvoria jedle. Smrekové svory nemajú ani takú peknú kresbu ako jedľové a rastú nepravidelnejšie. Rýchlejšie tiež vyhnívajú, v dôsledku čoho ich plášte mávajú často defekty a sú výrazne oslabené. Smrekový svor hojí takýto defekt masívnou produkciou živice, ktorá ho vyplní. Takýto svor má však po opracovaní limitované využitie. Jedľový svor, naopak, nepraská, a aj preto bol a dodnes je u výrobcov obľúbenejší ako smrekový.

Za svormi treba ísť do hôr minimálne do výšky 650 – 700 m n. m. Základnou výbavou na ich vykopanie a odpílenie je motyčka, pílka, sekerka, povraz, prípadne meter. Nevhodná píla môže ťažbu znechutiť – na svory hrubé cca 15 cm sa hodí tuhá pílka s listom dlhým cca 30 cm, napr. tzv. japonka s drobnejšími, ale rozvedenými zubami. Keďže pri rezaní svoru je človek často v nekomfortnej polohe, je dôležité, aby sa pílka ohýbala len veľmi málo.

Pred pílením treba svor doširoka obkopať motyčkou, až kam zasahuje plášť v zemi, a okolie riadne očistiť od tenkých koreňov a skál, najmä ak sa používa motorová píla. Pri obkopávaní svoru sa často ukáže, že rastie z mohutného koreňa susedného stromu, ktorý človeka nepustí hlbšie a limituje výšku výťažku. Svory vnútri neraz hnijú, čo uľahčuje prácu, keďže hnijúce mokré drevo píle takmer nekladie odpor.

Po vyťažení svoru nasleduje etapa jeho vyčistenia. Podľa niektorých dokladov starí majstri nechávali svory dozrievať 6 – 8 mesiacov a čistili ich až nasledujúcu zimu; kôra zo svorov vraj potom opadla sama. Nebýva to však častým javom a platí pravidlo, že čerstvý svor sa čistí a opracúva oveľa ľahšie ako suchý. Svorové drevo patrí totiž medzi najtvrdšie dreviny a vyrovná sa dubu, tisu, ba aj hrabu.

Kôra z čerstvého svoru sa však dáva dole až po opracovaní vnútra, teda vylámaní a vysekaní všetkého zhnitého dreva. Zabráni sa tak zašpineniu krásnej kresby vonkajšieho plášťa svoru smolou či hnilobným obsahom vnútra. Kôra sa dá následne zlúpnuť aj bez použitia nástrojov, len holou rukou. Alebo tzv. lupakom, asi 4 cm hrubou haluzou z tvrdého dreva, ostro zrezanou do klina. Drevený nástroj totiž nepoškodí krásnu kresbu dreva. Ideálne je spracovať čerstvý svor týmto spôsobom do 48 hodín od vyťaženia, hoci v tieni vydrží vlhký aj dva týždne.

Jedľové svory majú kôru často hrubšiu ako plášť. Jedľa totiž tvorí na svoroch hrubé hrdzavo fialové lyko, ktoré sa od dreva – na rozdiel od smreka – ťažko oddeľuje. Preto treba kôru často intenzívne pootĺkať, aby sa dala ľahšie lúpať, a to aj v čase najväčšej miazgy. O to ľahšie sa na jedľovom svore čistia a vylamujú staré nahnité vrstvy, hoci nedohnité drevo býva pomerne tvrdé.

Očistený a olúpaný svor sa nechá vyschnúť a následne sa jeho kresba zvýrazní brúsnym papierom (na začiatok so zrnitosťou 40, v závere 150). Nebrúsený svor (vinou hustého povrchového pletiva) totiž veľmi zle prijíma moridlo či tukové ošetrenie (olej, bravčová masť, slanina). Brúsiť však treba veľmi pozorne, pretože po napustení olejom alebo moridlom sa na svore ukáže aj najmenší zátrh či stopa po šmirgli alebo rašpli. V takom prípade sa drevo znovu vysuší, následne sa prebrúsia defekty a znovu pretrú ochrannou vrstvou. Svorové drevo napustené mastnotou na svetle výrazne stmavne, najmä jedľa, čím sa jeho vzhľad ešte zatraktívni.

Z takto upraveného svoru následne tvorcovia vyrábajú predmety spomínané v časti o výrobkoch. Azda najcharakteristickejším svorovým výrobkom je črpák. Svoru na črpák treba jednak vsadiť dno a jednak osobitne upraviť plášť. Zo svoru len zriedka možno vyrobiť nádobu, čo by mala aj dno, aj plášť z jedného kusa. Také svory sa výnimočne vytvoria vtedy, ak kalusové drevo prerastie reznú plochu a uzavrie sa na nej. Ale keďže črpák v tradičnej kultúre slúžil najmä ako nádoba na pitie mlieka a žinčice, na tento účel bolo lepšie samostatne vsadené dno zo smrekového (alebo z osikového, topoľového či jedľového) dreva. Mnohé svory, najmä smrekové, nevytvárajú pravidelný valec, ale sú kónické – širšie a hrubšie odspodu, užšie a tenšie na vrchole. Dienko sa osádza väčšinou na užšej hornej časti, ktorá býva okrúhlejšia ako spodná, kde už svor často kopíruje koreňové nábehy.

Pred osadením dienka treba suchý aj čerstvý svor približne dve hodiny variť vo vode, aby sa roztiahol, keďže jeho kontrakčné vlastnosti nie sú také výrazné ako pri štandardnom dreve a vsadené dienko by nemuselo dostatočne tesniť. Suchý svor treba pred varením navyše máčať tri-štyri dni vo vode. Uvarený svor pripomína hrubú kožu alebo gumu a veľmi dobre sa doň režú drážky na dienko i na ucho. Dienko i ucho sa najlepšie osádza do ešte teplého svoru. Chladnutím a zasychaním sa svor zmršťuje, a tak drážka aj ucho držia pevne. V odbornej literatúre zo susedného Sliezska je doložený osobitný druh ucha svorového črpáka – bolo neoddeliteľnou súčasťou svorovej nádoby a výrobca ho vytvoril z koreňa, s ktorým svor vykopal.

Drevo ihličnatých stromov bolo v minulosti základným stavebným prvkom v tradičnej architektúre horských oblastí. Aj preto materiálu na výrobu zo svorov bolo dostatok. Svorové úžitkové predmety boli v minulosti vyrábané zväčša pastiermi v horách. Do dedín, kde žili a tvorili remeselníci a kde by sa potrebné predmety dennej potreby dali ľahko získať, mali ďaleko a navyše stáli peniaze.

V tomto kontexte svory úzko súvisia s kadlubmi, ktoré vznikali opracovaním vyhnitých kmeňov stromov. Kadluby slúžili obyvateľom hôr najmä ako stupy, válovy, žľaby či zásobnice. Kadlub mal oproti svoru výhodu, že býval spravidla väčší a mal aj mäkšie drevo, a tak sa dal ľahšie upravovať. Stačilo dôsledne vyčistiť vnútro od hniloby, škoblicami ubrať aj zo zdravého dreva na potrebnú svetlosť a orezaním zarovnať okraje. Ak bol kadlub dutý z oboch strán, pripevňovali sa naň v závislosti od účelu jedno alebo dve dná. Stojaté vodotesné kadluby boli hojne využívané najmä v ovčiarstve ako gelety, putery, bryndzovnice, ale aj v domácnosti ako putne na vodu. Včelári v nich s obľubou uskladňovali vosk a med, kolári a furmani zas kolomaž. Zriedkavosťou neboli ani kadluby využívané ako menšie udiarne s externým prívodom dymu zemným dymovodom, zakryté kusom dosky alebo kože. Postupom času boli kadluby vytlačené z užívania debnárskymi výrobkami.

Čo sa týka svorov, v minulosti nachádzali výrobcovia kvalitnejšie, využiteľnejšie svory ako dnes. Dôvodom bol spôsob ťažby stromov. Až do začiatku 19. storočia sa stromy ťažili takmer výlučne sekerou. Píly ešte neboli k dispozícii, a keď aj, drevorubači sa ich použitiu bránili. V dôsledku nevhodnej konštrukcie sa nimi totiž stromy podrezávali veľmi zle.¹⁰ Ťažba sekerou zanechávala vysoké pne a svory z nich boli ideálne na výrobu nádob.

Ani pravdepodobne hojný nález svorov po ťažbe však nevedel uspokojiť potrebu na výrobu nádob. Aj preto je medzi osadníkmi hôr doložené zámerné „pestovanie“ svorov. Vybrali vhodný strom a v primeranej výške ho zoťali. Do pňa vydlabali akúsi misku na zadržiavanie dažďovej vody, aby urýchlili vyhnívanie dreva a stimulovali rast kalusu. Dôležitý je fakt, že svory sa týmto spôsobom „pestovali“ zväčša tam, kde spolu susedili dva stromy, nikdy nie na izolovanom strome. Po zoťatí jedného stromu ho druhý naďalej živil. V literatúre sa tiež uvádza, že svory často robil otec pre syna či dedo pre vnuka, pretože drevo prirastalo veľmi pomaly.

Napríklad u sliezskych goralov v susednom Poľsku je v literatúre doložené, že svor bol archetypálnym materiálom na výrobu črpákov a že iné dreviny sa na tento účel neuznávali. Zaznamenané prípady nádobiek na črpáky tokárených z dreva javora alebo lipy výrobcovia odôvodňovali tvrdením, že sú určené „pre pánov na výstavy“.

Dnes, v časoch intenzívnej strojovej ťažby prírodných zdrojov, je svor v tichom tieni lesa pre ľudí pripomienkou aj iných ako ekonomických hodnôt. Rozpomína nás najmä na sebestačnosť, ktorá je ešte stále prítomná v jadre každého človeka.

V oblasti svoru sa v ÚĽUV-e nerozvinul samostatný výrobný program. Dodávané výrobky sú výsledkom individuálnej práce majstrov, ktorí po tomto materiáli vo svojej tvorbe siahli. Archetypálne, výtvarne čisté výrobky zo svoru tvoril majster mnohých tradičných remesiel Jozef Lenhart, povolaním reštaurátor. Svoje vedomosti aj ohľadom výroby zo svoru odovzdal ďalej mladšej generácii výrobcov, z ktorej spomeňme napr. Vladimíra Paulika, Michala Ondrejoviča či Igora Prilinského. Jedinečný prístup k spracovaniu svoru prejavil Vojtech Baláž, dlhoročný pedagóg na niekdajšej Škole umeleckého priemyslu v Kremnici. Jeho výtvarný postoj k materiálu ovplyvnil napr. Miroslava Barnišina a inšpiroval do začatia tvorby aj majstra ľudovej umeleckej výroby Rudolfa Gontka. Z ďalších výrazných osobností, ktoré v tvorbe tradične spracúvali a spracúvajú svor, spomeňme Víta Pieša, Viktora Lučanského, Ľuboša Straku či Slavomíra Alberta, využitie však nachádza aj v súčasnom dizajne, napr. v prácach Ľudmily Moravčíkovej.