Ján Granec sa narodil v Šenkviciach v rodine murárskeho majstra. Ako malého ho bavilo kreslenie a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho dielka stávali čoraz vydarenejšími, až ho rodičia prihlásili na Ľudovú školu umenia do Modry. Tam ho učil maliar a ilustrátor Štefan Cpin, vďaka čomu spoznával alchýmiu výtvarného sveta a začal sa pozerať na svet výtvarnými očami. Svoju zručnosť ďalej rozvíjal na súkromných hodinách u akademického maliara Jaroslava Knila, no nakoniec sa pre maliarsky život nerozhodol.

Počas školskej exkurzie v Slovenskej ľudovej majolike ho v dielňach uchvátila práca keramikov točiacich na kruhu. Aj preto si po ukončení základnej školy roku 1965 podal prihlášku do učenia práve do školy tohto podniku. V mladom učňovi prebúdzali v Modre keramickú spolupatričnosť a lásku k ľudovému umeniu majstri Samuel Bázlik, Ján Krištofík, Ján Jablonovský, Viliam Peško, Michal Škarčák, Vincent Labaj či Ján Karabelli, osobitne si spomína na prednášky keramika a zberateľa Heřmana Landsfelda, ktorý pútavo rozprával o generácii starých majstrov a starých hrnčiarskych a džbánkarských technikách.

Prvý rok učni iba kreslili, neúnavne prekresľovali staré štylizované kvetinové vzory, jelenčeky a vtáčiky a dostávali do ruky povestný keramický grif. V druhom roku vymenili ceruzy a štetce za hrnčiarske kruhy a skúšali naozajstnú prácu s hlinou. Starí majstri vraveli, že keramikovi musí hlina voňať – inak ju robiť nemôže. Pri kruhároch, medzi ktorých sa zaradil aj Ján Granec (a nie hocakých, veď neskôr sedem razy vyhral medzinárodnú súťaž v točení na kruhu), toto pravidlo platilo azda najviac. V dielni sa však priučil aj ďalším keramickým činnostiam – maľovaniu na kruhu, retušovaniu či sadrovaniu. V treťom ročníku učenia vyrábal už tovar do výroby a po skončení školy ho v Slovenskej ľudovej majolike zamestnali.

Ako majster výcviku tu učil ďalšiu generáciu keramikov okolo Drahoslava Chalányho, no čoraz viac mu začala voňať práca v intimite vlastnej dielne. A preto, hoci s kolegami si dobre rozumel, sa po čase rozhodol – aj vinou smerovania podniku, ktoré ho neoslovovalo – pre vlastnú tvorbu. Roku 1976, keď sa tak udialo, mohol keramik so zameraním na tradičnú tvorbu pracovať samostatne jedine pre ÚĽUV.

Návrhy Jána Granca inšpirované tradičnou západoslovenskou keramikou výtvarníci ÚĽUV-u prijali a neskôr mu navrhli tvarovo nové výrobky pre moderné interiéry. Takto vznikla napríklad séria jeho črepníkových puzdier, majolikových súprav na víno, štvorbokých jemne maľovaných majolikových fliaš a žiarivo teplých hrnčiarske mís a hrncov. Ján Granec sa presťahoval zo Šenkvíc do Pezinka, kde si postupne vybudoval zázemie i dielňu. V nej si začiatkom 90. rokov v zmenených spoločenských podmienkach založil súkromnú dielňu s vlastnými zamestnancami a práca sa mu rozbehla naplno.

Jeho tvorba je rozmanitá a zahŕňa azda celý keramický sortiment – maľované džbány, poháre, taniere, hrnce i kvetináče, ovplyvnené najmä habánskou a senickou ornamentalikou. Jeho svet sa točí okolo hliny a rodiny, veď všetky tri deti sa profesijne vydali výtvarným smerom a jedna z dcér sa keramikou aj živí. Ako vraví Ján Granec, ku keramike treba mať vzťah. Potom sa vám darí aj práca a možno s ňou dosiahnuť aj úspech.

Za zachovávanie a rozvíjanie pôvodnej fajansovej úžitkovej a dekoratívnej tvorby získal roku 2011 titul majster ľudovej umeleckej výroby.

Zdroj: Mikolaj, Tomáš: Majstri nového milénia [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 2020 [cit. 2024-05-29]. Dostupné na: https://uluv.sk/kniznica/digitalna-kniznica/.