Košikárstvo

Košikárstvo

– výroba predmetov pletením pre vlastnú potrebu i na predaj; na Slovensku bolo predovšetkým domáckou výrobou, ojedinele sa rozvinulo do remesla, ale len v oblasti spracovania vŕbového prútia; v 19. a 20. storočí sa stalo doplnkovým zamestnaním obyvateľstva na vidieku.

Výrobky

VýrobkyDown

Košikárske výrobky v minulosti bežne slúžili na uskladnenie a transport rôznych materiálov a potravín. Boli dôležitou súčasťou vybavenia každého roľníckeho hospodárstva, používali ich aj remeselníci, obchodníci, nechýbali v mestských domácnostiach. Sortiment košikárskych výrobkov bol rozmanitý. Zachovali si technickú i výtvarnú kvalitu, zaujímavé tvary a nápadité vypracovanie.

Najrozšírenejšie boli koše rôznej veľkosti, tvaru a určenia – z hľadiska tvaru dna okrúhle, oválne, hranaté, z hľadiska tvaru tela najčastejšie valcovité alebo kónické. Tiež mohli byť prikryté vrchnákom alebo prispôsobené na nosenie na chrbte. Väčšina košíkov mala jednu alebo dve rúčky, niektoré druhy boli bez rúčky. Okrúhle, oválne a hranaté koše sa obvykle používali na zber, prenášanie a uskladnenie plodov a produktov, koše s vrchnákom na prenášanie koláčov na svadby alebo krsty a počas rozličných sviatkov, chrbtové koše na prenášanie jedla do poľa, plodín a tovaru na trhy a jarmoky.

Ďalšími druhmi výrobkov boli opálky, používané pri rôznych prácach v domácnosti i na nosenie krmu či dreva, zásobnice (otvorené i s vrchnákmi) na uskladňovanie plodín a potravín, košiny, koše využívané v poľnohospodárstve na zber a prenášanie, koše pre vinohradníkov, koše na chytanie rýb (vrše), koše pre hydinu, na liahnutie mláďat hydiny i na ich ochranu, koše na chov holubov, koše na bielizeň, nákupné tašky, kolísky, koše na nosenie detí, kočíky, kufre, korbáče, lyžičníky, kusy nábytku, brány, schránky na úschovu potravín, sušiarne na kukuricu, lesy či cedidlá.
V domácnostiach sa používali malé košíky rôznych tvarov na ukladanie šijacích potrieb, chleba, vajec a pod. Vŕbové prútie a iné dreviny sa používali aj v stavebníctve (napr. na výplet stien, konštrukciu ľahkých prenosných stavieb), pri vypletaní hatí, plotov, výrobe metiel atď.

Košikárske výrobky sa zhotovovali často pre vlastnú potrebu, odbyt výrobkov určených na predaj sa zabezpečoval na trhoch a jarmokoch, ale i prostredníctvom priekupníkov

„Pozdejšie od Bardijovčanov a Zborovanov sa výrobe naučili aj niektorí občania z iných obcí, ako z Kurimi, Kružľovej, Kapišovej atď., ale strediskom výroby ostal aj naďalej Bardijov a Zborov.
Zpočiatku hlavným odberateľom [košíkov] boli občania súsedných obcí a okresov nielen u nás, ale aj na strane poľskej, kde svoje výrobky predávali na trhoch a jarmokoch. Pozdejšie však výrobky začali predávať aj priekupci z ľudu a hlavnými odpredavačmi sa stali a ostali Hažlínčania a Belovežania. Tým sa možnosť zárobku a existencia rozdelila a na koniec z produktu tohoto domáceho priemyslu mali viac osohu odpredavači ako vyrábatelia.
Chudobnejší obyvatelia Hažlína a Beloveže sa občas soskupovali v tovaryšstvá, čiže družstvá. Družstvá zakupovaly hotové výrobky, až maly z nich dostatočné množstvo a zásobu na predaj. Potom sa zakúpily vozy a kone a výprava sa dala, podľa vopred premysleného a uváženého plánu, na obchodnú cestu. Obchodné cesty sa podnikaly takmer do všetkých štátov Európy a aj do niektorých čiastok Ázie. Zvlášte pred prevratom nebolo azda krajiny, kde by naši košikári neboli viackrát za obchodom. Chodievali do Poľska, Ruska, Fínska, Švédska, Nemecka, na Kavkaz, Balkán, do Grécka, Turecka, ba zašli aj do Španielska a do Anglicka. Medzi nimi boli aj takí, ktorí boli v Moskve až 17-krát a poznali cudzie kraje tak ako svoj domov. Naučili sa tiež mnohému jazyku, ktorým vedia ešte dnes hovoriť, a poznajú mnoho cudzích zvykov a obyčajov. (…) Na obchodné cesty, ktoré trvaly 5 až 12 mesiacov, tovaryšstvo sa vydalo s 1 až 3 vozmi tovaru. Odpredaj sa konal aj tak, že napred tovar rozviezli a poskladali na určitých miestach a potom ho zo skladíšť po okolí rozpredávali. Po ukončení obchodu kone a vozy predali a vrátili sa domov vlakom. Po návrate sa o zisk delili so svojimi spolupracovníkmi, pri čom obyčajne bola hostina a popíjanie.“
Krpelec, B. – Nejedlý, J. – Smolek, M. K.: Košikárstvo a jeho význam pre ľudový priemysel na Slovensku. Prešov: Národohospodársky sbor pre Šariš a S. O. 1934.

a podomových obchodníkov.

Materiál

MateriálDown

Na výrobu košikárskych výrobkov sa najčastejšie a najbežnejšie používalo vŕbové prútie. Materiál sa získaval buď z vŕb rastúcich zväčša pri brehoch riek a potokov alebo v mokradiach, alebo pestovaním vŕby v tzv.
prútnikoch. Pestovalo sa viacero druhov vŕb, k najlepším patrili druhy ľudovo nazývané amerikana, viminálka, konopina. Prvé ucelenejšie snahy organizovať pestovanie vŕbových prútov v prútnikoch sa datujú do obdobia po prvej svetovej vojne, hoci už roku 1901 Ľudovít Rizner preložil z maďarčiny do slovenčiny 31-stranovú inštruktívnu brožúru Ferenca Marca o pestovaní a zužitkovaní košikárskej vŕby.

Najvhodnejším materiálom na výrobu jednoduchých košikárskych výrobkov sú nepoškodené jednoročné vŕbové prúty, bez výhonkov, rovné a štíhle, s hladkým povrchom. Narezané a očistené prúty sa rozdelia podľa dĺžky a zviažu do viazaničiek –
snopkov. Na košikárske účely sa používa celé alebo štiepané prútie nelúpané, lúpané varené (farby červenkastej až hnedej) alebo lúpané miazgované (farby bielej).

Z čerstvo narezaných nelúpaných prútov sa dá pliesť ihneď, hoci obsahujú veľa vody (až 40 percent), čo môže po čase spôsobiť uvoľnenie hotového výrobku. Preto je lepšie nelúpané prúty nechať vyschnúť a potom ich pred pletením len namočiť do vody, aby sa dali ohýbať. Obsah vody v nich po namočení nie je taký, aby sa výsledný tvar košíka časom menil.

Prútie určené na lúpanie sa zbieralo buď v lete

„V lete v júli alebo v auguste sa získa tzv. letušné vŕbie, ktoré sa za čerstva lúpe, teda nevarí sa. Je mäkšie ako zimné a sčervenie. Letné prúty už pri rezaní uschovávajú do vrbín pred slnkom a keď sa donesie domov, uloží sa do pivnice a čo najskôr (najdlhšie do dvoch týždňov) sa musí olúpať. Olúpané sa vyloží na slnko na vyschnutie – za slnečného dňa vyschne za jeden deň. Za dobre vyschnuté sa pokladá vtedy, keď prút pri ohnutí sa zlomí, praskne. Keď nedokonale vyschnuté sa uloží, ľahko splesnie a sčernie. Vyschnuté letné prúty sa zviažu do viazaníc, a to zeleným vŕbovým prútom, a viazanice sa uložia na suché miesto, najčastejšie na povalu. Keď sa čerstvé prútie po olúpaní ihneď použije vo výrobe, nie je potrebné ho namáčať.“
Pavol Stano: Výskum košikárskej výroby. Výskumná správa o rozšírení košikárskej výroby o nové regionálne typy. Bratislava: ÚĽUV 1958, str. 9. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/37.

(také sa dalo lúpať ihneď, bez varenia), alebo na jeseň a v zime (také sa muselo pred lúpaním variť

 „Prútie sa [v Lackovej] varí v drevenej búde postavenej v blízkosti obce, v ktorej je postavený zamurovaný liatinový kotol. Kotol má priemer 1 m a hĺbku 70 – 75 cm. Kotol je jeden v celej obci a používa ho celá dedina (hovorí sa „ku kotline“). Prútie sa začne variť po narezaní obyčajne koncom októbra a varia ho postupne košikári celej dediny deň a noc po šesť týždňov tak, že za tento čas pec pod kotlom ani nevyhasla. Robí sa tak z úsporného opatrenia, aby každý košikár nemusel osobitne vykurovať pec, čím sa usporí na palive. Na jednu dávku sa do kotla vloží 12 ks prútia, a to tak, že prútie sa stočí a vloží do kotla. Kotol sa prikryje olúpanou kôrou vŕby, aby sa zamedzilo unikanie pary a tepla. Jedna dávka prútia sa varí dve až tri hodiny. Prútie sa musí vložiť do vriacej vody, čo spôsobí jeho dôkladnejšie uvarenie, ale i oveľa ľahšie lúpanie. Skúška o správnom uvarení prútia sa vykoná tak, že vytiahne sa varený prút a ak sa kôra dá prstom ľahko odlúpiť, pokladá sa za uvarené. Jednotliví košikári nemajú vo svojich domoch zariadenie na varenie prútia, a preto ho doma ani nevaria. Uvarené prútie prinesie sa od „kotliny“ domov uloží sa do pivnice alebo pod sneh, ak už napadol, aby nevyschlo a berie sa z neho podľa potreby pre výrobu.“
Pavol Stano: Výskum košikárskej výroby. Výskumná správa o rozšírení košikárskej výroby o nové regionálne typy. Bratislava: ÚĽUV 1958, str. 9 – 10. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/37.

alebo miazgovať – prúty sa postavili do vody na slnko, aby sa v nich rozprúdila miazga). Lúpané varené prúty boli sfarbené do hnedočervena, miazgované boli biele.

Lubová košikárska technika sa rozšírila predovšetkým v oblastiach s listnatými lesnými kultúrami (Hont, Novohrad, Gemer), ale známa bola aj v iných oblastiach Slovenska. V košikárstve z lubov sa používajú ľahko štiepateľné dreviny, najčastejšie dub a lieska, ale aj klen, javor, svíb alebo bršlen.

Korienky boli na Slovensku tradičným pletiarskym materiálom najmä v oblastiach pozdĺž karpatského oblúka. Na Záhorí sa používali borovicové a agátové korienky, na severovýchode Slovenska korienky smrekové, jedľové a borievkové. Aby výrobcovia nepoškodili strom, brali korienky, ktoré sa nachádzali na povrchu alebo kúsok pod povrchom. Korienky sa vyznačovali vláčnosťou, ohybnosťou a dobrou štiepateľnosťou.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

Pred pletením sa suché prúty namočia na 1 – 10 hodín do vody (v závislosti od hrúbky a spôsobu olúpania), s čerstvo zrezanými prútmi sa dá pracovať ihneď. Výrobky sa zhotovujú rôznymi pletacími technikami, v závislosti od použitého materiálu.

Základná košikárska technika pri práci s vŕbovými prútmi spočíva v princípe osnovy a útku, podobne ako pri textilnej plátnovej väzbe. Tento spôsob pletenia bol rozšírený na celom Slovensku. Inou technikou, nazývanou aj bardejovská, je tzv. ťahanie, v minulosti rozšírené najmä v regiónoch východného Slovenska (Spiš, Šariš).

Pri technike pletenia technikou osnovy a útku sa uplatňujú dva konštrukčné spôsoby. Pri prvom je základom konštrukcie výrobku okrúhle alebo oválne dienko. Osnovu tvoria zvislé kostrové osnovné prúty zasunuté do dna, útok vodorovné prúty, tzv. opletáky. Druhým konštrukčným spôsobom je tvorba pologuľovitej alebo hranolovitej kostry kruhového alebo oválneho pôdorysu z rovnobežných, na dvoch protiľahlých stranách lúčovito sa zbiehajúcich prútov. Pri tomto spôsobe pletenia sa súčasne tvorí dno i steny výrobku.

Pri ťahanej technike pletenia sa do obvodu dna zasadia pramienky troch až šiestich vŕbových prútov, ktoré sa ohnú do polkruhu, prepletú s inými pramienkami a znovu vyústia do obvodu dna. Tam sa z ich koncov spletie obruba, tzv. čipka, ktorá ukončuje tento typ výrobku. Pred spletením čipky sa sťahovaním pramienkov upraví a spevní stena košíka, čím sa dosiahne predpokladaný tvar.

Luby sa získavali štiepaním parených kusov dreva, pri niektorých druhoch drevín len za horúca, pri iných aj po vychladnutí.

„Spracovanie liesok na použitie v košikárstve sa [v Nižných Ružbachoch] vykonalo parením. Vykonáva sa v peci na pečenie chleba. Otvor do pece na pečenie chleba umiestený je v priklete, ktorým sa nazýva kryté podbránie. Pec je hlboká vyše 2 m, takže takto dlhé liesky sa môžu v peci pariť. Na jednu stranu pece sa nakladie oheň, na druhú stranu pece sa uložia liesky. Na jedno parenie sa vloží 4 – 5 liesok, väčší počet liesok na jednu dávku by spôsobil ich vyschnutie. Doba parenia závisí od hrúbky liesok. Liesky o priemere dvoch centimetrov sa paria asi 20 minút. Skúška o dostatočnom naparení sa vykoná tak, že z parenej liesky sa skusmo odlúpi kôra, ktorá ak sa lúpe ľahko, liesky sú dobre naparené. Naparí sa len také množstvo liesok, ktoré sa ihneď použije vo výrobe. Za deň sa naparí približne 60 kusov. Po vytiahnutí z pece sa olúpia, a to prv než by vychladli. Lúpia sa nožom, ktorý na tento účel zhotovujú miestni cigáni. Má krátku čepeľ. Týmto nožom sa lieska lúpe na kolene a ním sa i štiepa. Lieska sa najprv rozštiepi na dve polovice, a to od tenšieho konca. Z každej polovice sa ďalej štiepia luby, a to v niekoľkých hrúbkach.
Na opálke vodorovne uložené luby sú hrubšie ako zvisle prepletené. Lieska sa štiepa za tepla, vlastne za horúca, vychladnutá sa nedá štiepať. Pri lúpaní sa lieska, zovrie medzi kolená, a pretože je horúca, pridŕža sa kúskom súkna. Naštiepané luby sa uložia do humna. Pred použitím na pletenie sa namočia alebo polejú.“
Pavol Stano: Výskum košikárskej výroby. Výskumná správa o rozšírení košikárskej výroby o nové regionálne typy. Bratislava: ÚĽUV 1958, str. 15 – 16. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/37.

Podobne ako výrobky z vŕbových prútov, aj lubové sa zhotovujú dvoma konštrukčnými spôsobmi. Prvý slúži najmä na výrobu košíkov. Dno sa spletie plátnovou väzbou a drevenou pobíjačkou sa luby zbijú tesne k sebe. Zostávajúce konce sa ohnú smerom nahor, čím vytvoria osnovu pre všetky štyri steny košíka. Konce lubov sa prichytia a priviažu o drevený rámik. Súčasne sa k zadnej stene košíka môže zasunúť lieskový konár, ktorý vytvára oporné miesto na pletenie, vystužuje zadnú stenu a ohnutou hornou časťou bude slúžiť ako rúčka. Dolné konce konára môžu vystupovať zo zadnej steny a vytvárať nôžky. Po ukončení útkového pletenia sa konce vertikálnych lubov zarovnajú a zastoknú do rozštiepeného lieskového prúta, nazývaného aj venčok, ktorý sa opletie ďalším lubom, tzv. obšívkou.

Druhým konštrukčným spôsobom sa z lubov vyrábali opálky. Pri ich výrobe je konštrukčným prvkom oblúk, ktorý tvorí kostru na osnovné luby, cez ktoré sa prepletajú útkové luby.

Spôsob pletenia korienkových košov sa podobá technike zhotovovania košov zo slamy opletanej prútím. Začína sa od dna a následne sa špirálovitým spôsobom tvorí buď okrúhle, alebo oválne dno. Pri pletení sa prút korienka okrúca tenkým korienkovým lubom, ktorý sa zachytáva o predchádzajúci rad. Známe sú však napríklad aj korienkové opálky, zhotovené rovnakou technikou ako opálky z lubov. Korienky sa po zbere čistia, štiepu a nožíkom následne zošľachťujú. Pred pletením sa navlhčia. Výrobky z korienkov, spočiatku bledé, časom zmenia farbu na žltohnedú, získajú prírodnú patinu, pretože povrchovo nie sú nijak upravované.

K základným pracovným nástrojom košikára patrí kvalitný nôž so zahnutou čepeľou, záhradnícke nožnice na strihanie prútov, lúpačka na rýchle očistenie prútia od kôry, nádoby na máčanie prútov, kotol na varenie, drevená štiepačka na štiepanie prútov po dĺžke, hoblík na začisťovanie a vyhladzovanie rozštiepeného prúta, úžidlo na zrezávanie rozštiepeného prúta na rovnakú šírku, drevená doska na upevnenie výrobku pri pletení, šidlo na prichytenie košíka o dosku, drevené alebo kovové ubíjadlo na ubíjanie výpletu. Pri výrobe náročnejších košikárskych výrobkov alebo pri sériovej výrobe sa používali i formy.
Na vyťahovanie korienkov zo zeme sa používa čakan alebo motyka, na štiepanie hrubšieho dreva na luby i sekera, na ich vyhladenie oberučný nôž a oberučný stolec.

História

HistóriaDown

Archeologické nálezy dokumentujú a potvrdzujú košikárstvo súčasne s počiatkami poľnohospodárstva a chovu zvierat už v mladšej kamennej dobe. Používanie prútia dokladajú napr. odtlačky na hlinených nádobách a hlinených omietkach príbytkov. Prútené predmety oddávna slúžili človeku počas celého roka na najrôznejšie účely: na transport, prípravu pokrmov, uskladnenie potravín. Univerzálnosť využitia košikárskych výrobkov viedla k všeobecnému rozšíreniu pletenia. Väčšina vidieckeho obyvateľstva na celom území Slovenska si predmety z prútia zhotovovala sama. Pletením sa zaoberali najmä roľníci, ale aj príslušníci iných profesií či spoločenských skupín (napr. rómski košikári). V priebehu storočí košikárstvo prerástlo rámec výroby pre vlastnú potrebu, stalo sa domáckou výrobou a ojedinele sa rozvinulo i do remeselnej výroby (túto úroveň dosiahlo výhradne pri spracovaní vŕbového prútia). Jediný známy cech košikárov na Slovensku uvádza literatúra v 17. storočí v Pukanci.

V poslednej tretine 19. storočia vzniklo v bývalom Uhorsku silné hnutie smerujúce k rozvoju jednotlivých výrobných odvetví založených na domáckej práci. Dôraz sa kládol na hospodársky význam takýchto podujatí, pretože ich prvotným cieľom bolo rozšírenie výrobnej bázy a pracovných príležitostí. Sociálny aspekt možno vidieť v tom, že zveľaďovacie akcie sa často vykonávali alebo mali vykonať v oblastiach hospodársky najslabších a najneproduktívnejších. Podujatia na podchytenie a zveľadenie košikárstva v bývalom Uhorsku zahŕňali v prevažnej miere priestor Slovenska. Impulz na ne vychádzal z ústredných miest v Budapešti, ale zodpovednosť za realizáciu priamych akcií niesli jednotlivé župné sídla. Akcie smerujúce k zveľadeniu košikárstva a jeho organizovanej výrobe vychádzali z dvoch centier. Ministerstvo pôdohospodárstva malo na starosti košikársku výrobu ako domácku prácu, aj keď systém nie veľmi fungoval, a ministerstvo obchodu sa staralo o rozvoj košikárstva umeleckého charakteru. Opieralo sa pritom o rozvetvenú košikársku výrobu tohto druhu v Rakúsku, odkiaľ, zdá sa, došli na Slovensko i prví inštruktori.

Z košikárskych materiálov bola aj v minulosti najväčšia pozornosť venovaná košikárskej vŕbe. V rokoch 1872 – 1877 sa zaradilo do osnov vyšších tried ľudových škôl praktické vyučovanie košikárstva. Okrem toho sa vykonali zásahy na rozšírenie a zveľadenie košikárskej výroby priamo v jednotlivých obciach usporadúvaním kurzov. Pravdepodobne najstaršia košikárska dielňa bola v Šamoríne, udržiavaná Krajinskou živnostenskou jednotou. Roku 1877 dielňa presídlila do Trnavy. Roku 1893 bola založená
košikárska škola a dielňa v Beluši ,

„Košikárska škola a dielňa z Beluše po roku 1918 presídlila do Dolného Kubína, odtiaľ do Kremnice a odtiaľ podľa presne neoverených údajov do Morkovíc na Morave.“
Pavol Stano: Výskum košikárskej výroby. Výskumná správa o rozšírení košikárskej výroby o nové regionálne typy. Bratislava: ÚĽUV 1958, str. 4. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/37.

roku 1912 pokusná košikárska dielňa a škola v Humennom, ktorá usporadúvala kurzy pre vedúcich košikárskych dielní. Z absolventov školy v Beluši sa regrutovali prví košikári. Venovali sa tejto výrobe ako remeslu, ktoré podliehalo živnostenskému schváleniu.

Popritom sa v niektorých oblastiach Slovenska rozvinula výroba a predaj košíkov ako zdroj vedľajšieho príjmu obyvateľov, keď sa košikárstvu venovala veľká časť obyvateľstva danej obce. Dostatok prútia poskytovalo povodie riek Váh a Hron (známe tu bolo napríklad
košikárske stredisko v Orlovom ),

„Živá košikárska domácka výroba v jednotlivých obciach tejto oblasti iste rozhodla o zriadení košikárskej školy v osemdesiatych rokoch 19. storočia práve v tomto priestore (Beluša). Košikárska výroba formou domáckej práce najrozšírenejšou bola v obci Orlové. Má asi storočnú tradíciu a najintenzívnejšia bola v období rokov 1910 – 1920, keď sa jej venovali takmer všetci mužskí príslušníci obce. V tomto období súkromný podnikateľ J. Kohn miestnu košikársku výrobu sústredil do spoločnej dielne. Ale i v iných obciach tejto oblasti, situovaných po oboch brehoch Váhu, jestvovala v minulosti košikárska výroba, i keď nie v takom rozsahu ako v Orlovom. (…)
V roku 1958 v súvislosti s úpravou Váhu bol vyrúbaný vŕbový porast takmer v celom katastri obce. Týmto sa značne zreštringovala surovinová základňa i tých niekoľkých miestnych košikárov. Ak by sa aj nadviazali výrobné styky [ÚĽUV-u] s miestnymi košikármi, bolo by isto potrebné uvažovať o dodávaní a sprostredkovaní šľachteného prútia.“
Pavol Stano: Výskum košikárskej výroby. Výskumná správa o rozšírení košikárskej výroby o nové regionálne typy. Bratislava: ÚĽUV 1958, str. 21 – 22. Uložené v Múzeu ľudovej umeleckej výroby v Stupave, DF/VS/37.

na východnom Slovensku predovšetkým regióny Spiša (Lacková, Nižné Ružbachy) a Šariša (najmä Bardejov a okolie). Od 30. rokov minulého storočia však rozsah košikárskej výroby v jednotlivých strediskách postupne ochaboval. Na príčine bolo niekoľko činiteľov: nové pracovné príležitosti v priemyselných podnikoch, strata surovinovej základne (napr. reguláciou riek a s tým spojeným výrubom vŕb na ich brehoch) či výroba transportných predmetov z iných materiálov (napr. z umelých hmôt).

Po druhej svetovej vojne prikročilo k organizácii košikárstva na Slovensku od prvých rokoch svojho pôsobenia Ústredie ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Roku 1947 ústredie založilo košikárske výrobné a predajné družstvo so sídlom v Trnave, kde sa pracovalo s vŕbovým prútím. V nasledujúcom roku sa začalo s budovaním košikárskej dielne v Seredi, kde roku 1949 trnavské družstvo presídlilo. Po zákaze podnikania v 50. rokoch a pričlenení družstiev k Ústrednej rade družstiev sa ÚĽUV začal orientovať na spoluprácu s jednotlivcami. V mnohých prípadoch sa práve vďaka intervencii ústredia zachovala výroba v niekdajších strediskách výroby. Individuálna forma spolupráce výtvarníkov ÚĽUV-u a výrobcov v značnej miere prispela k zvýšeniu kvality košikárskych výrobkov i rozšíreniu sortimentu o nové druhy výrobkov.

Po roku 1989 začali niektorí jednotlivci v košikárskej výrobe opäť podnikať, iní sa jej venujú ako záujmovej činnosti po absolvovaní košikárskeho kurzu, ktorých je na súčasnom trhu pomerne dostatok.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

 

Koše z prútia
Výtvarníci Július Polkoráb v 50. rokoch 20. storočia a Anna Stančíková-Lizoňová v 50. – 70. rokoch 20. storočia vytvorili pre ÚĽUV kolekciu košikárskych výrobkov z vŕbového prútia predovšetkým v spolupráci s majstrami Antonom Vaškom, Vendelínom Rigom, Klotildou Rigovou, Jozefom Zacharom, Metodom Kreanom, Jozefínou Kreanovou či Jozefom Lörincom. Šlo napr. o košíky z celého aj poleného prútia vyrábané na formách, košíky rôznych tvarov s rúčkou určené do domácnosti, nákupné košíky s pohyblivými i pevnými rúčkami aj bez rúčok, oválne podnosy s uškami či časti nábytku (tienidlá na lampu, sedačky) Opletané sklo dodával do ÚĽUV-u popri Jozefovi Lörincovi aj Ondrej Petríček z Bratislavy, ktorého prácu charakterizovala dôslednosť a technologická čistota, čo platilo nielen o jeho fľašiach, ale napr. i košíčkoch.

Od konca 60. rokov až do roku 2010 vznikali nové kolekcie prútených košikárskych výrobkov v ÚĽUV-e podľa návrhov výtvarníčky Janky Menkynovej-Ščepkovej. Nadväzovali na tradičné koše a zachovávali pôvodné techniky, inšpirujúc sa typovo a tvarovo na území celého Slovenska. V spolupráci s Vendelínom Rigom, Jozefom Zacharom a neskôr i Františkom Zapletalom a Jozefom Spáčilom výtvarníčka navrhla a rozvinula výrobu košov väčších rozmerov, určených do interiéru.

„Všetci štyria mali na povalách dlhé prútie, ktoré nevedeli spracovať, takže boli vďační, že ho mohli využiť. Keď si totiž výrobca kupoval cez ÚĽUV prútie, musel zobrať prútie všetkých rozmerov, nielen tenšie. Napríklad Jozef Zachar bol vynikajúci košikár, ale začínal byť demotivovaný, že on už pre ÚĽUV nebude vyrábať, že na to dopláca. Že toľko peňazí vynaloží na prútie a nemá s ním čo robiť. A vyvliekol ma hore na povalu, kde som uvidela obrovské množstvo dlhého prútia. A on, že čo má s ním robiť, či ho má podpáliť, komu ho dať… Všetci v tých časoch totiž robili len menšie druhy výrobkov. A tak som týmto štyrom pánom navrhla sortiment veľkých košov. Každému iné tvary, aby sa od seba odlišovali, aby to bol len ich sortiment, aby si nerobili konkurenciu a aby ich to uživilo. Myslím si, že tieto návrhy všetci štyria košikári bohato zúročili a boli radi, že spracovali prútie, ktoré nemali dovtedy ako využiť… O tento sortiment bol v predajniach ÚĽUV-u veľký záujem, vyrábal sa viac ako dvadsať rokov, veľmi dobre sa hodil do interiéru klasických i trendových bytov.“
Z rozprávania výtvarníčky ÚĽUV-u Janky Menkynovej, 2016.

Ďalšie výrobky z prútia, ako podnosy či koše rôznych tvarov (kónické, súdkovité, oblé, rovné, koše na výlety a nákupy, košíky na stolovanie, malé zásobnice, košíky na ručné práce a ďalšie úžitkové tvary košov), navrhla Janka Menkynová za spolupráce s viacerými košikárskymi majstrami.

Mnohí košikári, ktorí spolupracovali s ÚĽUV-om, si priniesli skúsenosti a odbornosť z bývalého seredského košikárskeho družstva. Vendelín Rigo a Klotilda Rigová boli manželia, obaja košikári. Všestranný odborník Vendelín Rigo si sám dokázal vypestovať prútie aj ho spracovať a ovládal mnohé košikárske techniky. Klotilda Rigová vyrábala z celého aj poleného prútia napr. podlhovasté košíky s rúčkou či okrúhle košíky bez rúčky, Vendelín Rigo okrem klasických košíkov aj už spomínaný netypickejší sortiment výrobkov.

Metod Krean robil z celého prútia podľa návrhu Janky Menkynovej koše valcovitého tvaru rôznych výšok (20 – 80 cm) o priemere 40 cm a okrúhle úžitkové koše s rúčkou určené do záhrady. Jeho manželka Jozefína Kreanová vyrábala z poleného prútia podnosy na forme a opletané sklo, ktoré navrhla Anna Stančíková. Zaujímavosťou je, že cez ÚĽUV sa vyučili za košikárov v škole v Morkoviciach synovia oboch košikárskych majstrov, Riga i Kreana, a istý čas robili aj pre ÚĽUV. Vladimír Krean po roku 1989 začal v košikárskej výrobe aj podnikať.

Tretím výrazným odchovancom seredského košikárskeho družstva, ktorý pracoval pre ÚĽUV, bol Anton Vaško. Spolu s manželkou Gizelou, tiež košikárkou, dodávali pre ÚĽUV napr. košíky menších tvarov, miniatúrne kukane, opletané sklo či podnosy.

Z Dolnej Krupej pochádzal naslovovzatý majster Jozef Zachar. Pracoval s celým prútím miazgovaným aj vareným a pri veľkých košoch vedel vytiahnuť pravidelný tvar bez pomôcok, čo využil pri výrobe košov na bielizeň a perinárov. Originálny bol kôš na drevo, ktorý vyrábal v spolupráci s kováčom Jánom Reicherom.

Kúsok od Serede v Šintave mal ÚĽUV hneď tri šikovné výrobkyne – Alžbetu Fógelovú, Barboru Suhajovú a Gizelu Urbanovú. Na formičkách vyrábali drobný sortiment (košíky na ovocie, na pečivo, na pochutiny, ako aj miniatúry oválnych košíkov na bielizeň s dvoma rúčkami, ktoré slúžili aj ako hračky) z celého aj poleného prútia a Alžbeta Fógelová mala odvahu pustiť sa aj do náročnejších tvarov. Patrila k nemnohým výrobcom, ktorí pracovali s bielym, miazgovaným prútím. Veľmi pekný rukopis a osobitý sortiment rôznych tvarov z bieleho poleného prútia mala aj Terézia Lipovská z neďalekých Pustých Sadov. Program týchto výrobkýň prevzala po tom, ako prestali pre ÚĽUV vyrábať, Rozália Čačaná zo Serede a neskôr Katarína Spáčilová z Hlohovca.

V spolupráci s košikárskym majstrom Rudolfom Navrátilom z Vinohradov nad Váhom, ktorý ovládal aj náročnejšie pletenie, navrhla Janka Menkynová v 70. rokoch košíky na šitie so štvorcovým a s podlhovastým dnom a vrchnákom. Majster Navrátil vyrábal aj košíky oválnych i okrúhlych tvarov s úžitkovým zameraním do bytov, pričom vychádzal z tradičných tvarov košíkov na jahody a huby. Mal problémy so zrakom, napriek tomu dokázal prakticky za pomoci hmatu vytvarovať krásne pravidelné košíky.

Z bývalého košikárskeho družstva v Novom Meste nad Váhom, ktoré sa špecializovalo na výrobu prútených kočíkov a záhradného nábytku, spolupracovala Janka Menkynová s Ernestom Dvoranom, výnimočným znalosťou veľkého množstva techník výpletu. Navrhla preňho kolekcie záhradných košov a podnosov. Už spomínaný František Zapletal bol v novomestskom družstve majstrom a trúfal si aj na veľké tvary košov. Úspech mali jeho kolekcie štvorcových, okrúhlych a oválnych košov v štyroch výškach. Z Nového Mesta nad Váhom spolupracovali s ÚĽUV-om ešte otec a syn Jozef Lehocký st. a ml., veľmi zruční košikári, ako aj Juraj Derka a Elvíra Krajčovičová, ktorí sa realizovali v úžitkovom sortimente z celého prútia, či Miroslav Majtán a Matilda Slávková, ktorí dodávali výrobky na prelome 80. a 90. rokov.

Jozef Spáčil z Hlohovca bol košikársky majster zo starej košikárskej rodiny. Bol zamestnaný v Drôtovni v Hlohovci, ale veľmi túžil pracovať pre ÚĽUV ako košikár, čo sa mu nakoniec aj splnilo a plodná košikárska spolupráca ÚĽUV-u s celou jeho rodinou pretrvala dlhé roky. Vyrábal úžitkové koše väčších rozmerov. Prevzal sortiment Františka Zapletala, ktorý zo zdravotných dôvodov prerušil spoluprácu s ÚĽUV-om. Neskôr spolu s Jankou Menkynovou vyvzorovali kolekcie košov v kónickom a oblom tvarovaní inšpirovaných vinohradníckymi košmi. V tom období vznikol aj väčší kôš nazvaný krčmár, kolekcie cestovných košov a košov na nákupy. Jeho manželka Katarína Spáčilová okrem sortimentu menších prútených výrobkov žien zo Šintavy (keďže kolekcie misiek a nízkych kónických košíkov na stolovanie boli v predajniach veľmi obľúbené a bolo treba pokračovať v ich výrobe) vyrábala aj kolekciu kónických košíkov rozvedenú do rôznych veľkostí a oblých košíčkov vyrábaných na forme. Aj pre ich syna Petra Spáčila navrhla Janka Menkynová kolekciu podnosov štvorcových i podlhovastých tvarov s dnom z preglejky, ktorá pozostávala vždy z jedného druhu výrobku v troch rozdielnych veľkostiach. Peter Spáčil spolupracoval s ÚĽUV-om spočiatku popri zamestnaní, neskôr na plnú dohodu, po roku 1989 sa osamostatnil a dnes úspešne vedie košikársku firmu.

Andrej Višňovský z Vysokej vyrábal spočiatku tradičné hranaté kónické alebo oválne košíky na paschu. Keďže nemal šľachtené prútie ako košikári zo západného Slovenska, na zjednotenie vzhľadu jeho košíkov využila Janka Menkynová farebne morené prútie. Nešľachtené prútie využila aj v spolupráci s Jozefom Jarošom z Olešnej-Potôčkov, s ktorým v 80. rokoch vytvorila kolekciu košíkov okrúhlych, oblých aj kónických tvarov s rúčkou aj bez nej, využijúc prírodnú farebnosť lúpaného a nelúpaného prútia.

Všetci spomínaní výrobcovia vyrábali pre ÚĽUV dlhší čas. V súčinnosti s výtvarníkmi ÚĽUV-u sa zameriavali na výrobky, ktoré vyhovovali ich naturelu aj potrebám ÚĽUV-u. V posledných rokoch s ÚĽUV-om pri výrobe z prútia spolupracovali či spolupracujú Ján Zeman z Durcovej Doliny, aktívny a kreatívny košikár, Milan Trnka z Liptovského Hrádku, ktorého produkcia je z nelúpaného prútia, Jozef Uhliar z Bratislavy, ktorý k svojim výrobkom pridal aj sortiment pôvodne zhotovený pre Andreja Višňovského, Jozef Škriab z Bardejova či Ján Petruška z Piešťan. Dlhší čas trvá úspešná spolupráca ÚĽUV-u s Volodymyrom Sasom a Máriou Sasovou z Horných Salíb, ktorí istý čas zabezpečovali do predajní ÚĽUV-u zásadný sortiment košikárskych výrobkov. Pavol Vrtich z Nového Mesta nad Váhom vedie pre ÚĽUV košikárske kurzy v Regionálnom centre remesiel Bratislava, pred ním ich viedol Peter Juriga z Bratislavy.

Osobitnú skupinu predstavujú košikári vyrábajúci prútené košíky ťahanou technikou. Charakteristická pre tento typ výroby je oblasť severovýchodného Slovenska. V Lackovej v staroľubovnianskom okrese, v období pred druhou svetovou vojnou prirodzenom stredisku výroby, pracovali pre ÚĽUV v starších časoch Anna Selepová, Alžbeta Kiššová, Mária Osvaldová, Jozefína Lompartová a predovšetkým Jakub Kleja, s ktorým výtvarníci ÚĽUV-u vzorovali nové výrobky, od 70. rokov, keď bolo treba výrobu tohto typu košíkov znovu podnecovať, Ondrej Gálik a Veronika Hanzesová. V Bardejove ÚĽUV spolupracoval s Ondrejom Mlynárikom, Máriou Holtmanovou, Máriou Pollákovou a Máriou Šmilňákovou, v 90. rokoch aj s Gabrielou Keselicovou, v Bardejovských Kúpeľoch s Jánom Petročkom, v Zborove s Jozefom Grohoľom, Milanom Kánskym a Máriou Cenkou. Na západe Slovenska dodávali ÚĽUV-u ťahané košíky začiatkom 90. rokov Jozef Jašša z Holíča a Mária Štefániková z Vysokej nad Kysucou. Tvarovo sa košíky jednotlivých výrobcov navzájom nie veľmi odlišovali a výrobcovia neboli naklonení robiť iné ako tradičné typy, na ktoré boli zvyknutí. Preto sa kvalitatívnym meradlom pre ÚĽUV stala krása košíkov a precíznosť výroby.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
ÚĽUV