Džbankárstvo

Džbankárstvo je remeselná výroba špecifická pre západné Slovensko, kde sa ako mladšie a technologicky odlišné keramické odvetvie začalo rozvíjať popri tradičnej hrnčiarskej výrobe. Na označenie výrobkov sa používali dva základné termíny, a to vysoký riad, t. j. džbány všetkého druhu, čepáky, čutory, hrnčeky, a široký riad, t. j. misy a taniere rôznych veľkostí a účelu. Výrobný sortiment džbankárskych dielní sa v priebehu dejín menil a vyvíjal. Vývoj bol daný predovšetkým okruhom odberateľov a v značnej miere vplýval na tvarovú i výzdobnú stránku. Dôležitým faktorom bola aj výrazná dekoratívna funkcia fajansových/majolikových výrobkov.

Úžitkový charakter mali najmä džbány, na ktorých sa v priebehu vývoja menil tvar i spôsob výzdoby. Najstaršie džbány sú guľovitého tvaru, majú úzke alebo širšie a nižšie hrdlo, niekedy aj cínový vrchnák. Typologicky mladší džbán nesie pomenovanie slovenský alebo sedliacky. Ďalším druhom je džbán s výlevkou, zvaný pyskatý.   Ľudovým prínosom do tvaroslovia džbánov je debnený džbán, zvaný sova,   ktorý je na vrchu uzatvorený, s malým otvorom na pitie. Špecifickým typom je žartovný džbán s viacerými otvormi na pitie po obvode hrdla. Ďalším typom je čepák   – baňatá nádoba s uchom a úzkym, plastickými prstencami ozdobeným hrdlom. K starším typom výrobkov patria i viacboké nádoby   na olej a ocot, ktoré sa nevytáčali na kruhu, ale sa lepili z plátov. Veľkú časť džbankárskej produkcie tvorili plytké i hlboké taniere rôznych veľkostí. Jedinečným výrobkom sú tzv. prelamované taniere s vyrezávaným dekorom.

Z ďalšej produkcie džbankárov možno uviesť misy, podnosy, lavabá, fľaše, holby, poháre, dózy, vázy, čutory, súdky, svietniky, kalamáre, lekárenské nádoby, keramické obrázky, sväteničky, soľničky a mnohé ďalšie drobnosti, napr. gombíky. Džbankári v minulosti vyrábali aj kachlice  a mozaiky.

Samostatnú kapitolu tvorí figurálna keramika, ktorá sa zhotovuje pomocou foriem alebo ručne modeluje. V ľudovej keramickej produkcii nemala spočiatku veľký význam, drobnými figúrkami sa pôvodne vypĺňal priestor v peci, aby sa lepšie vypálil ostatný úžitkový tovar. Vyrábali sa najmä figúrky zvierat ako hračky, fajansové sväteničky a sošky s náboženskou tematikou. Táto tradícia sa rozvinula až do podoby voľnej figurálnej plastiky prevažne s námetmi z ľudového prostredia.

Základné podmienky na výrobu keramiky určovali predovšetkým ložiská vhodnej hliny, zdroje surovín na výrobu glazúr a farieb a dostatok dreva na vypaľovanie. Kvalitná hlina, nazývaná aj džbankárske zlato, bola základným materiálom džbankárskej práce. Nemala byť ani príliš mastná, ani priveľmi suchá, ale ani mokrá. Hlinu získavali keramikári z tzv. hlinísk, ktoré mohli byť aj dosť vzdialené od výrobnej lokality. Vo väčších dielňach na západnom Slovensku sa pri kopaní hliny dlho zachovával poriadok preberaný od predchádzajúcich generácií džbankárov. Hlinu kopávali najčastejšie na jar, okolo Veľkej noci. K náradiu používanému v hlinisku patril čakan, klčovnica, motyka, korýtka alebo koše na nosenie hliny. Miesto hliniska vyberal majster, ktorý krokom odmeral jeho obvod a urobil prvý výkop. Hlinisko sa odkrývalo, t. j. odstraňovali sa vrstvy neupotrebiteľnej hliny, ktorej hrúbka bola rozdielna, niekde hneď pod ornicou, inde až 4 metre pod povrchom.

Než sa z hliny začali vytvárať výrobky, spracovávala sa ešte viacerými postupmi – nechávala sa odstáť, premrznúť, miesila sa s neveľkým množstvom vody, mlela sa na valcových i slimákovitých mlynčekoch. Na dosiahnutie špecifických vlastností potrebných na výrobu sa miešala základná hlina s hlinami iného minerálneho zloženia až na hladkú tvárnu hmotu bez nečistôt. Podobne ako pri výrobe hrnčiarskej hliny, aj tento náročný proces zjednodušilo a urýchlilo zavedenie mlecích strojov, najprv na ručný, neskôr na elektrický pohon.

Glazúra, sklovitá vrstva na keramických výrobkoch, je prášková zmes kysličníkov, najmä olovnatého a cíničitého, ktorá sa rozpúšťa vo vode. Polieva či strieka sa ňou, alebo ponára sa do nej pálená nádoba, čím sa vytvára biely alebo farebný podklad, na ktorý sa maľuje výzdoba. Glazúra zlepšuje technické vlastnosti črepu, spevňuje ho, robí nepriepustným, dodáva výrobkom lesk, farbu, hladkosť a estetický vzhľad.

Na polievanú, raz vypálenú nádobu sa nanášajú vysokožiarové farby – tzv. farby veľkého ohňa, ktoré znesú vypaľovanie až do 1 100 °C. Sú to kysličníky kovov: kobaltová modrá, medňatá zelená, antimónová žltá, mangánová fialová až čierna. Štvorfarebný dekor vo vysokožiarových farbách je charakteristický pre habánsku i ľudovú fajansu.

Farby muflové – tzv. farby malého ohňa – sa nanášajú na vypálené výrobky, a keďže neznesú vysokú teplotu keramickej pece, vypaľujú sa v puzdrách, tzv. mufliach, pri teplote 700 – 900 °C. Muflová farebná stupnica je bohatá, výrazná je pri nej najmä purpurová červeň, ktorá sa vyrábala zo zlata.

V súčasnosti džbankári kupujú väčšinou už spracovanú hlinu z keramických závodov, len zriedkavo ju spracúvajú sami pomocou elektrických strojov. Biele i farebné glazúry sú vyrábané priemyselne, výrobcovia ich kupujú. Materiály na výrobu fajansy prechádzajú pred výrobou technickými skúškami dokazujúcimi ich vzájomnú znášanlivosť.

Hlavné technické nástroje používané v džbankárstve – hrnčiarska pec a hrnčiarsky kruh – sú totožné ako pri hrnčiarskej výrobe.

Väčšina džbankárskych výrobkov sa vytáča na kruhu voľnou rukou, pri výrobe niektorých sa uplatňujú sadrové formy. Pri práci džbankár používa drobné náradie podobné hrnčiarskemu – nástroje na zahladenie povrchu, t. j. čepele z dreva, z pálenej hliny alebo kovu, drevený hladko opracovaný nástroj na vydúvanie nádob, palička s látkovým tampónom alebo rozpolená drevená vareška na vydúvanie nádob s úzkym hrdlom, kovové škrabky rozličných tvarov na obtáčanie polotuhých nádob, nôž na odrezávanie okrajov, koža alebo hubka na začistenie okrajov, drôt na odrezanie výrobku, nástroje na vyrezávaný dekor, mierky určujúce výšku výrobku a pod. Po presušení sa výrobky vypaľujú v peci pri teplote nad 800 °C. Vypálené výrobky sa glazujú nepriehľadnou glazúrou, na ktorú sa maľuje vysokožiarovými farbami technikou maľby do surového emailu. Po glazovaní a dekorovaní sa vypaľujú výrobky druhý raz pri teplote okolo 1 000 °C, najčastejšie pri teplote 950 – 980 °C. Pri tzv. muflových farbách sa vypaľuje tretí raz v tzv. mufliach na 700 – 800 °C. Muflovými farbami sa maľuje na vypálenú glazúru. Výrobky sa glazúrujú celé vrátane vnútra nádob.

Dekoratívne techniky

Dekoratívne techniky používané v keramike sa delia na plastické a maliarske. V prípade džbankárskych výrobkov sú to prevažne maliarske techniky, zriedkavo bývajú kombinované s plastickými. Pre fajansu/majoliku je charakteristická maľba pod glazúrou, t. j. na raz vypálený črep. Maľba na pijavý črep je podobná akvarelu, žiada si rýchlu prácu bez možnosti vrátiť sa späť tam, kde už bolo maľované. Hrubé nánosy farby môžu spôsobovať odlupovanie glazúry alebo aj iné chyby. Vzor môže byť predkreslený ceruzou alebo sa používa pomocná šablóna, najmä pri vzoroch, ktoré sa majú opakovať. Na pergamenový papier sa nakreslí kontúra vzoru a husto sa poprepicháva ihlou. Hotová šablóna sa priloží na nádobu a popráši mletým grafitom. Grafitový prach prenikne otvormi v šablóne a vzor sa zjaví na črepe. Väčšinou však výzdoba vzniká maľbou voľnou rukou bez šablón, prípadne len s naznačením základných línií rozloženia dekoru na nádobe.

Na maľbu sa používajú maliarske štetce, ktoré si v minulosti vyrábal každý majster sám zo srsti zvierat (používali sa zajačie fúzy, prasacie štetiny a iné). Množstvo a zostava jednotlivých druhov srsti sa menili podľa použitia štetca. Štrychpemzle sú dlhé tenké štetce. Tenšie so zajačími fúzmi sa používali na kontúrovanie, hrubšie na krúžkovanie. Pri koreni hrubým, na konci šikmo zostrihnutým a ohnutým štetcom mykáčikom sa maľovali lístočky, nazývané tiež mykáčiky. Ružičkový štetec je kratší, špicatý, pri koreni hrubý, používal sa na ružičky, jelenčeky, väčšie listy a pod. Štetec hrubý pri koreni aj na konci bol určený na krúžkovanie širokých plôch.

Majoliková maľba obsiahla všetky druhy motívov – geometrické, rastlinné, architektonické, antropomorfné i zoomorfné. Používané sú jednotlivo, častejšie však vo vzájomnej kombinácii do rozvinutých kompozičných celkov rešpektujúcich tvar nádob.

Paralelne s hrnčiarstvom sa na Slovensku rozvíjal aj ďalší druh keramiky – fajansa/majolika. Termín fajansa je odvodený od talianskeho mesta Faenza, hlavného výrobného a vývozného strediska keramiky, a začal sa používať vo Francúzsku a potom v ostatných európskych krajinách na označenie keramiky s olovnato-cíničitými glazúrami. U nás sa používa na označenie západoslovenských habánskych, habánsko-slovenských a slovenských výrobkov, ale aj na keramiku z holíčskej manufaktúry. Fajansa je termín historicky mladší než majolika, ktorá označuje totožný druh keramiky. Majolika pochádza zo Španielska, kde sa keramické výrobky prepravovali cez ostrov Mallorku.

Na územie Slovenska priniesli tento druh keramiky habáni v 16. storočí. Doklady o vlastnej domácej produkcii alebo použití tejto techniky v predchádzajúcom období u nás nie sú známe. Habáni boli príslušníci nábožensko-sociálneho hnutia, ktorí uznávali len krst v dospelosti, a preto ich tiež nazývali novokrstencami. Bolo to radikálne krídlo lutherskej reformácie najprv v Porýní, potom vo Švajčiarsku, v Bavorsku, Rakúsku a Taliansku. Dožadovali sa dôsledného realizovania ideálov reformácie, a to nielen v oblasti cirkevnej, ale aj vo veciach sociálnej spravodlivosti. Po potlačení sedliackeho povstania, na ktorom sa zúčastnili, ich vypovedali zovšadiaľ, kde žili. Pri spoločnom hľadaní útočísk našli domov na južnej Morave, kde prišli roku 1525. Pre rozličné nepokoje v krajine sa však museli sťahovať znovu, a tak sa dostali na západné Slovensko. Najstaršie zmienky o nich tu nachádzame v 50. rokoch 16. storočia. Ďalšie osady vznikali v 17. storočí, najmä po roku 1622, keď museli natrvalo opustiť Moravu. Habáni žili komunitným spôsobom života a roku 1678 bolo na Slovensku šesť spoločných habánskych dvorov (Sobotište, Dechtice, Veľké Leváre, Moravský Svätý Ján, Košolná, Častá). Základným predpokladom života vo dvoroch bolo prísne dodržiavanie zásad spoločného majetku, odovzdávanie ziskov do spoločnej pokladnice, ako aj kolektívna práca a život celého spoločenstva. Ako zruční remeselníci vedeli habáni zabezpečiť všetky svoje potreby, ale aj potreby domáceho obyvateľstva. Svedčí o tom predovšetkým druhová rozmanitosť remesiel, v ktorých vynikali a ktoré boli po dlhý čas ich doménou. A hoci navonok žili v uzavretom spoločenstve, postupne sa vnútorná štruktúra ich života narušila. Začiatok rozkladu spôsobilo strácanie kolektívneho cítenia a úsilie vlastniť súkromný majetok a peniaze. Pozvoľné uvoľňovanie vnútornej jednoty sa zavŕšilo roku 1685 – s rozpadom kolektívneho hospodárenia dielne prechádzali do majetku jednotlivých rodín, ktoré začali postupne prijímať do učenia aj príslušníkov domáceho obyvateľstva. Proces splývania habánov s miestnym obyvateľstvom sa dovŕšil v druhej polovici 18. storočia.

Pôvodná habánska fajansová produkcia je časovo ohraničená a vyznačuje sa špecifickými znakmi, ktoré v ranom štádiu čerpali zo vzorov talianskej renesančnej fajansy. Estetika habánskej fajansy vychádzala jednak z dokonalého ovládania remesla, ale aj z etiky spoločenstva. Výsledkom bola svedomitosť, dokonalosť vo všetkom, čo vytvorili, i striedmosť vo vyjadrovaní. Výrobky habánskej fajansy sa vyznačujú bielou glazúrou a dekorom v štyroch farbách. Najstaršie habánske výrobky sú prevažne biele, doplnené často iba zeleným venčekom a datovaním, iniciálami a prípadne erbom majiteľa, pre ktorého bol výrobok určený. Fajansu zo 17. storočia charakterizuje dekor rozvíjajúci štylizované kvety v rozvilinových pásoch alebo v jednotlivých kyticiach, alebo v motívoch úsporne kladených na dobre tvarovanú a kvalitne glazovanú nádobu. Dekor habánskych prác bol poznačený zákazom zdobiť keramiku maľbami ľudí a zvierat, ale aj zhotovovať nádoby žartovných tvarov, ktoré by zvádzali na nadmerné pitie, preto sa najčastejšie používal rastlinný dekor. Habánske výrobky ovplyvnil aj čínsky bielo-modrý porcelán   a jeho dekor (architektonické motívy, vtáky, štylizované rastlinné motívy). Habánsku fajansu si objednávala šľachta, mestský patriciát, neskôr bohatí mešťania, najmä remeselníci. S postupným splývaním habánskeho prostredia s domácim slovenským sa aj keramika prispôsobovala vkusu a želaniam obyvateľov miest a mestečiek.

Hranice procesu zľudovenia habánskej fajansy sa nedajú presne určiť a ohraničiť. Počiatky siahajú do obdobia rozkladania jednoty habánskeho bratstva, no ešte dlhý čas potom pretrvávali staré tvary nádob. Výraznejšie zmeny zaznamenala výzdoba, ktorá sa viac prispôsobovala domácemu prostrediu a predovšetkým objednávateľom. Na fajanse zo západoslovenských dielní 18. storočia pretrvávajú všetky druhy dekorov – prvky renesančného obdobia habánskej fajansy i delftsko-čínske motívy, ale čoraz viac sa dostávajú do ľudovejšej podoby. V 18. storočí sú obľúbené predovšetkým cechové džbány   s remeselnými znakmi, džbány s poľnohospodárskymi znakmi s iniciálami majiteľa a datovaním a tiež svadobné a kmotrovské džbány. Vplyv domáceho prostredia je očividný v maľbe figurálnych motívov. Koncom 18. storočia sa viac vyskytujú práce s výjavmi zo života svätých.     Výrazným prvkom výzdoby sa stalo písmo. Novým, ľudovým prínosom je typ debneného džbána zvaného sova, ale aj ďalšie typy, napr. čepák a čutora. Habánsko-slovenskou keramikou v 18. storočí možno nazvať práce, ktoré – často zásluhou habánskych potomkov – tvarovo aj prevažnou časťou výzdoby prezrádzajú priamu závislosť od pôvodnej habánskej tvorby. V 19. storočí sa tvorba keramiky osamostatňuje, spätosť s habánskou keramikou sa prejavuje v mnohokrát obmieňaných výzdobných prvkoch. Boli založené nové keramické dielne, kde dovtedy habáni neboli usadení: Stupava, Boleráz, Malacky, Modra. Veľký vplyv na formovanie ľudovej fajansy mala holíčska manufaktúra, založená v 40. rokoch 18. storočia, ktorá pracovala do roku 1827. Niektoré dielne zásluhou tovarišov, ktorí predtým pracovali v Holíči, robili viac-menej kópie určitých druhov tovaru podľa holíčskych vzorov (Boleráz, Smolenice, Stupava, Častá). Holíčske výrobky sa inšpirovali európskymi, nemeckými a francúzskymi dielňami, predovšetkým v rokokových vzoroch. Používali tzv. muflové farby, ktorými sa rozšírila farebnosť a jemnosť výzdoby. Motív ruže, dekor modrých kvetov, zelený dekor s architektonickými motívmi – to všetko sa v najrôznejších obmenách premietlo aj do ľudovej fajansy 19. storočia.

Ľudová džbankárska tvorba prvej polovice 19. storočia je rozdelená do dvoch prúdov. Prvý z nich pretvára prvky habánskej fajansy, druhý tvorivo nadväzuje na vplyvy holíčskej manufaktúry, ale tak, aby bola blízka ľudovému cíteniu širokého okruhu dedinských a mestských spotrebiteľov. Rozmanitosť dekoru ovplyvnili aj výrobky moravských, nemeckých a rakúskych dielní, ktoré spoznali džbankárski majstri pri svojich vandrovkách. Postupom času, v súvislosti so zvyšujúcou sa konkurenciou priemyselne vyrábaného tovaru (porcelán, kamenina, smalt), sa mnohé dielne v úsilí o väčší odbyt zameriavajú na rýchlejšie zvládnuteľnú výrobu, teda tvarovo i dekorom jednoduchšiu fajansu, na ktorej sa výzdoba redukuje na centrálne položený kvetinový motív. Vo viacerých dielňach sa dekor prezentuje výlučne kobaltovou modrou alebo sivomodrou farbou, najmä z dôvodu nižšej ceny aj na úkor kvality. Najvýznamnejšími dielňami na konci 19. storočia boli Dobrá Voda, Dechtice, Stupava, Trenčín a Modra.

V džbankárskej produkcii 20. storočia zohrala najzásadnejšiu úlohu práve keramická dielňa v Modre. Podnik Slovenská keramika, neskôr premenovaný na Slovenská ľudová majolika v Modre, ovplyvnil podobu majoliky až do súčasnosti. Táto skutočnosť vyplýva z existencie keramickej školy, ktorá vychovala niekoľko generácií keramikárov. Jej zásluhou pôsobí u nás aj na začiatku 21. storočia viacero vynikajúcich tvorcov, ktorí sú pokračovateľmi džbankárskeho remesla. Stále živá je produkcia úžitkovej i dekoratívnej keramiky, ale aj špecifická tvorba figurálnej plastiky. Dôležitú úlohu pri udržiavaní tradičných vzorov zohralo v druhej polovici 20. storočia aj Ústredie ľudovej umeleckej výroby.

V prvých rokoch pôsobenia ÚĽUV-u (1945 – 1953) sa otázkou skladby keramického sortimentu zaoberala keramikárka Júlia Kováčiková-Horová. Jej návrhárska činnosť v majolike bola zrejmá najmä vo výrobnom sortimente družstva v Ľubietovej. Tu v spolupráci s výrobcami vznikli nové súpravy i solitéry na stolovanie, ktoré sa viac alebo menej inšpirovali ľudovou keramikou. Po roku 1955 začali s ÚĽUV-om spolupracovať prevažne figuralisti, medzi nimi také významné osobnosti ako Ignác Bizmayer, Imrich Kóňa, Magda Kostková, Arnošt Kostka, Vincent Labaj, Július Filo. V 70. a 80. rokoch sa rady výrobcov rozšírili o keramikárov, ktorí vyšli zo Slovenskej ľudovej majoliky v Modre. S pribúdaním nových džbankárov začal získavať prevahu nefigurálny, na kruhu točený sortiment. Do konca 80. rokov začali spolupracovať s ÚĽUV-om asi štyri desiatky výrobcov majoliky. Zo starších to boli Rudolf Barčík, Vincent Labaj, František Polakovič, Viliam Peško, Ján Karabelli, Ján Sklenár, Jaroslava Landsfeldová, z mladšej generácie Ján Viglaš, Vlastimil Havlíček, Milan Árendáš, Bohuslav Polonec, Ján Granec, Viliam Hronec, Ľudovít Ďureje, Jozef Suchoň, Eulália Pokojná-Bojkovská, Klára Matiašovská, Marián Liška, Ivan Brzobohatý a Zita Brzobohatá, Drahoslav Chalány. Keramikári, ktorí prišli z modranskej dielne, vytvorili pre ÚĽUV osobitý sortiment s výtvarným prejavom vyhovujúcim každému podľa jeho naturelu a nadania. V tvorbe mali pomernú voľnosť, ale ich výrobky zároveň prechádzali prísnym výberom odbornej komisie.

Od roku 1972 až do roku 2016 bola keramika v ÚĽUV-e pod dohľadom výtvarníčky Evy Kramplovej. V 80. rokoch vzniklo v spolupráci výtvarníčky s výrobcami majoliky mnoho úspešných nových výrobkov. Boli to kópie starých predlôh, upravené pôvodné výrobky slovenského džbankárstva, ako aj nové typy výrobkov: miskové a obedové súpravy či doplnky k stolovaniu – fľaše, soľničky, koreničky, dózy, popolníky. Najväčší príklon k tradičným vzorom predstavujú výrobky, najmä misy a taniere, pri ktorých výtvarníčka zasiahla úpravami do dekoratívnej stránky. Nevzďaľovala sa od tvaroslovia charakteristického pre majoliku, ale podobne ako pri hrnčine uplatnením zjednocovacieho prvku sledovala pri jednotlivých kolekciách možnosť, aby si zákazník mohol voľne vyberať a vytvárať vlastné zoskupenia výrobkov. Jednoznačným zjednocovacím prvkom bola výzdoba, ktorá umožňovala vybrať si len jeden výrobok alebo zostaviť si stolovaciu súpravu s rozličnými druhmi nádob. Iný variant predstavovali kolekcie rovnakého typu nádob, napríklad hrnčekov alebo korbeľov, so škálou rozličného, avšak príbuzne riešeného dekoru. V rokoch 1979 a 1989 – 1992 navrhla Eva Kramplová takéto kolekcie výrobkov pre Vlastimila Havlíčka   a Viliama Hronca.   Z obsiahleho zdroja inšpirácií obracala výtvarníčka svoju pozornosť tak na slovenskú majoliku, ako aj na staršie habánske výrobky. Z 80. rokov pochádzajú jej návrhy rebrovaných a kanelovaných súprav, ktoré vyvzoroval Marián Liška. V tomto období spestrila produkciu drobnými figurálnymi hračkami-píšťalkami, obzvlášť pútavé boli svojím použitím vodné píšťalky v tvare vtáčikov. Na sérii závesných miniatúr uplatnila Eva Kramplová zase dekoratívne motívy z majolikovej ornamentiky. V 90. rokoch navrhla funkčne i vzhľadovo novú kolekciu keramických výrobkov. V spolupráci s keramikárom Bohuslavom Poloncom vytvorila úžitkovú majoliku s minimálne naznačeným dekorom. Hrnce, zapekacie misy, rajnice, pekáče a bábovnice spolu so servírovacími nádobami naznačili ďalšie možnosti majoliky, ktorá vo svojej „klasickej“ podobe v tomto období trh už viac než nasycovala.

V súčasnosti časť výrobcov naďalej pokračuje vo výrobe podľa modranských vzorov podobných sortimentu Slovenskej ľudovej majoliky v Modre. Tradičnému džbankárstvu ostalo verných len zopár jednotlivcov, ktorí ho rozvíjajú osobitým štýlom – v maľbe, vo figurálnej plastike, v tvorbe inovovaných úžitkových predmetov či kachliarstve. Nedostatočný odbyt zapríčinil zníženie počtu výrobcov kvalitných fajansových/majolikových výrobkov. Zánikom keramickej školy v Modre prestala rásť nová generácia džbankárov, preto je budúcnosť tohto technologicky náročného druhu keramiky ohrozená, najmä v podobe, ktorá by priamo nadväzovala na tvary a dekory tradičných západoslovenských džbankárskych výrobkov.