Obrazy na skle

Obrazy na skle

Druh ľudovej maľby na rube sklenej tabule rozšírený v tradičnom prostredí od konca 18. storočia. Spočiatku vznikali prepisom dobových drevorytov a grafík, mali apotropajnú funkciu a šírili sa prostredníctvom podomových predajcov. Dnes pri ich tvorbe dominuje estetický aspekt a výrazne v popredí oproti minulosti je osobnosť a originalita tvorcu.

Autorka textu:
PhDr. Marta Pastieriková – SNM-EM Martin

Titulná fotografia:
Dušan Benický: Boj so šarkanom; obrázok na skle, 1974; zo zbierok Slovenského národného múzea v Martine (foto M. Pišný, 2010).

Výrobky

VýrobkyDown

Obrázky maľované na sklo patrili k typickým prejavom ľudového maliarstva na Slovensku v 19. storočí. V odbornej literatúre sa na ich označenie používalo niekoľko výrazov: ľudové obrazy maľované na sklo, ľudové maliarstvo na sklo, ľudové maľby na skle a tiež nemecký výraz Hinterglasmalerei, čo v doslovnom preklade znamená maľba pod sklom. Obrázky sa maľujú skutočne na spodnej, rubovej strane skla, takže z tohto hľadiska je nemecký výraz najvýstižnejší. Do slovenčiny bol preložený ako podmaľba, čo však nie je doslovný preklad a v slovníku výtvarného umenia znamená niečo celkom iné (podklad v podobe skice, na ktorú sa následne maľuje). Výraz maľba na sklo označuje techniku zhotovenia a má všeobecnejší význam, v praxi často používané slovo sklomaľba je zas nespisovné. Ako významovo najpriliehavejšie sa preto javí slovné spojenie obraz alebo obrázok na skle.

V ľudovom prostredí plnili obrazy na skle apotropajnú funkciu. Verilo sa, že dokážu ochrániť dom a jeho obyvateľov od zlého. V dedinských interiéroch preto bývali umiestnené v kultovom kúte izby, čím vytvárali výraznú dominantu obydlia. V menšom meradle sa vyskytovali v prícestných kaplnkách a dedinských kostoloch. Ľudia si ich vešali aj na priečelia domov alebo na stromy pri križovatkách ciest, teda na miesta, kde na nich údajne číhali zlé sily. Ich estetická funkcia v tom čase nebola podstatná.

Z hľadiska námetu boli na našom území rozšírené dve základné témy – náboženská a svetská. Pre menšinový svetský okruh bola charakteristická jánošíkovská tematika. Podľa dobovej literatúry sa obrázky s Jánošíkovou družinou vyskytovali v Detve ešte na začiatku 20. storočia. Zobrazovaný výjav býval obyčajne vždy ten istý alebo veľmi podobný – znázorňoval prijímanie nového člena do zbojníckej družiny. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že obrázky s Jánošíkovou družinou sú originálnym slovenským príspevkom do európskej maľby obrazov na sklo.

Prevažná väčšina ľudových obrazov mala náboženský charakter. V evanjelických domácnostiach sa tešili obľube obrázky s biblickými výrokmi, zameranými na ochranu ľudí a ich majetku. Spravidla ich dopĺňali drobné reprodukcie, korešpondujúce s hlavným textom. V katolíckych rodinách mali obrazy na skle úplne iný obsah a podstatne väčšie rozšírenie. Dominovalo na nich spodobovanie biblických tém zo života Ježiša Krista a Panny Márie. K najrozšírenejším patrila Madona s dieťaťom, Madona lactans, Ukrižovanie a Pieta, často so Sedembolestnou Pannou Máriou. Z ďalších tém stojí za zmienku predovšetkým Narodenie, Útek do Egypta, Svätá rodina, Svätá Trojica, Posledná večera, Boží hrob, Korunovanie, Patrónka kostola, Monštrancia s anjelmi a i.

Spomedzi svätíc a svätcov, uctievaných v katolíckej cirkvi, si ľudia do svojich príbytkov vyberali predovšetkým tých, ktorým cirkev prisúdila ochranu domu, rodiny, úrody, domácich zvierat a tiež rôznych druhov ľudskej práce. K obľúbeným svätcom patril svätý Vendelín (patrón stád a pastierov), svätý Florián (ochranca pred požiarom), svätý Ján Nepomucký (ochranca vôd). Svätého Michala Archanjela naši predkovia uctievali ako strážcu nebies, svätého Juraja ako víťaza nad diablom pokušiteľom, svätého Martina ako súcitiaceho s biednymi, svätého Jozefa ako starostlivého pestúna a svätého Ondreja ako mučeníka s príznačným svätoondrejským krížom.

Zo ženských bytostí, ktoré katolícka cirkev vyhlásila za sväté, bola v ľudovom prostredí obľúbená svätá Barbora, patrónka baníkov, znázorňovaná s kalichom v ruke. Obrázky na skle s jej námetom boli rozšírené najmä v okolí banských miest. Na mnohých obrázkoch sa vyskytovala svätá Katarína, patrónka furmanov a kolárov. Svätú Annu zachytávali ľudoví tvorcovia, ako učí čítať malú Máriu, a svätú Veroniku, ako drží v ruke ručník s odtlačenou podobou Kristovej tváre. Svätú Helenu, ktorá našla podľa kresťanskej legendy pozostatky z Ježišovho kríža, spodobovali s malým krucifixom v ruke.

Oblasti výroby na Slovensku
Na základe formálnych znakov je možné určiť tri základné typy obrázkov na skle slovenskej proveniencie. Dva pochádzajú zo stredného Slovenska a jeden z východného Slovenska.

Stredné Slovensko. Pre prvý typ stredoslovenských obrázkov sú príznačné čierne kontúry, biele šrafovanie odevu a záhybov šiat, oči so znázorneným bielkom, čiernou okrúhlou zrenicou a oblúkovitým obočím. Horný oblúk oka je čierny, spodný niekedy hnedý. Práve na základe týchto na prvý pohľad nepodstatných detailov je možná ich spoľahlivá identifikácia. Z hľadiska farebnosti je pre ne typická červená, žltá a modrá farba so zlatými doplnkami. V západnej časti opisovaného regionálneho rozšírenia sú kvetinové motívy kontúrované hrubou bielou čiarou, často na tmavohnedom, zriedkavejšie na čiernom pozadí. Niektoré Madony sú namaľované bez vlasov, s uchom vyčnievajúcim spod šatky. Kompozícia je dynamická, pomerne kontrastná. Prázdne plochy sú vyplnené dekoratívnou výzdobou.

Stredoslovenské obrázky na skle druhého typu sú smutné, akoby melancholické. Kompozične bývajú ich plochy celé vyplnené. Farby majú tlmenejšie odtiene, sú málo kontrastné. Vyskytuje sa na nich menej zlatej a modrej, naproti tomu viac žltej a okrovej. Postavy majú pretiahnutý tvar, malé hlavy a sklopené viečka. Kontúrovanie býva čierne, ústa hnedé. Pozadie vytvára biela, zriedkavejšie modrá farba. Zelenkastý nádych pozadia vznikol pridaním vápna do bielej farby.

Východné Slovensko. Pre východoslovenské obrazy je príznačná špecifická výtvarná pôsobivosť, istá ruka tvorcu a osobitá kompozícia obrazu. Tieto obrázky sú farebne najkontrastnejšie. Prevláda na nich jasná červená farba. Popri nej sa vyskytuje modrá, okrová, čierna, v menšom meradle žltá, ružový inkarnát a biela farba použitá pri výzdobe. Ornamentálna výzdoba máva väčšie rozmery, ale kompozične je pomerne jednoduchá, väčšinou s bobuľovitým alebo tulipánovým dekórom. Pozadie býva modré, čierne, sporadicky biele. Postavy sú kontúrované hnedočervenou farbou, čo je výrazný identifikačný znak východoslovenského typu obrázkov.

Západné Slovensko. Na západnom Slovensku sa obrazy na skle domácej proveniencie objavili vo väčšom meradle až v druhej polovici 19. storočia. Dovtedy sa tam vyskytovali zväčša importy. Originálne západoslovenské obrazy na skle dosiahli svoj vrchol na prelome 19. a 20. storočia, keď inde sa už nepoužívali. Na rozdiel od anonymných ľudových tvorcov boli západoslovenské diela autorské. Reprezentovala ich predovšetkým tvorba Ferdinanda Salzmanna (1830 – 1913), ktorého otec prišiel na Slovensko z Bavorska, a Alexandra Salzmanna (1870 – 1959). Pre obidvoch boli typické veľké formáty obrazov a široké, remeselne zhotovené rámy. V porovnaní s ľudovou maľbou spodobovali aj iné námety, napríklad Adama a Evu, svätú Genovévu, svätého Izidora a i. Alexander bol na začiatku ovplyvnený Ferdinandovým dielom. Neskôr začal používať hrubšie línie a výraznejšie farby. Do tvorby vnášal nové svetské námety a kvetinovú výzdobu nahrádzal realistickým pozadím.

Materiál

MateriálDown

Na maľbu tohto druhu obrazov sa používalo tenké tabuľové sklo s nerovným povrchom, prípadne s bublinkami, teda v podstate nekvalitný odpad. Práve tieto kazy sú v súčasnosti paradoxne najspoľahlivejším kritériom pri určovaní originálnosti ľudových obrazov na skle. Sklo pochádzalo zo sklární, ktoré sa nachádzali po celom území Slovenska na miestach s dostatkom dreva. V 17. a 18. storočí fungovalo u nás vyše sedemdesiat sklárskych hút.

Ľudové obrazy na skle sa vyznačovali tromi základnými veľkosťami s väčšími či menšími odchýlkami. Maľovalo sa na ne na výšku i na šírku. Najrozšírenejšie bolo sklo s rozmermi zhruba 30 x 40 cm a pomerne časté boli aj obrazy vo veľkosti približne 38 x 48 cm. Sporadicky sa vyskytovali malé obrázky s rozmermi okolo 20 x 25 cm. Na rozdiel od obrazov maľovaných anonymnými autormi bývali obrazy od Ferdinanda a Alexandra Salzmannovcov omnoho väčšie.

Pri maľovaní sa používali farby riediteľné vodou, prevažne temperové. Aby farba lepšie a trvácnejšie priľnula na povrch skla, miešala sa s vajcovým žĺtkom, prípadne s kazeínom, vyrobeným z mlieka alebo zo syra. Pri použití žĺtka vznikla tzv. vaječná tempera. Aby bola kvalitná, žĺtka nesmelo byť priveľa a farba (pôvodne prášková) musela byť dobre rozotrená. Súčasní autori používajú špeciálne farby na sklo alebo olejové farby, ktoré síce dlhšie schnú, ale pôsobia efektne.

Na rámovanie ľudových obrazov na skle sa používali jednoduché drevené rámiky. V rohoch sa spájali kolmo začapovanými spojmi, spevnenými drevenými kolíčkami. Rámy sa vyrábali domáckym spôsobom, a preto mávali nerovný povrch a v rohoch často nedosahovali pravý uhol. V súčasnosti sú jedným zo znakov originality obrázkov na skle, ktoré sú v nich zarámované. Salzmannovci používali široké drevené rámy, ktoré boli v rohoch spojené konštrukčne náročnejším šikmým spojom.

Technologické postupy a pracovné nástroje

Technologické postupy a pracovné nástrojeDown

Obrazy na skle vznikali často podľa grafických predlôh z dobových drevorezov. Vzorom pre nástennú grafiku vytvorenú z klasických drevených štočkov bývali spravidla oltárne obrazy s náboženskou tematikou. Maliari tiež kopírovali poškodené staršie obrázky. Preto bývali niektoré kompozície, prípadne aj nápisy zobrazené opačne ako na predlohách oficiálne schválených cirkvou.

Technológia maľby na skle mala presné pravidlá. Na rozdiel od maľby využívanej v sklárstve, v ktorej sa farba zatavovala do skla pri vysokej teplote, sa pri tradičnej maľbe obrázkov na sklo využívala maľba za studena.

Pred maľbou sa sklo odmastilo, aby naň farby dobre priliehali. Používala sa na to mydlová voda, voda s prísadou popola či sódy, kriedový prášok rozpustený v troche alkoholu alebo volská žlč.

Pri samotnej maľbe ľudoví maliari postupovali tak, že pod sklo si podložili predlohu a podľa nej obkreslili kontúry hlavného výjavu; skúsenejší maľovali aj bez predlohy. Kontúry maľovali čiernou farbou (zhotovenou zo sadzí riedených terpentínom) a hnedou, resp. červenohnedou. Po uschnutí kontúr namaľovali detaily tvárí, potom väčšie plochy a na záver pozadie.

Na maľbu na skle sa pôvodne používali štetce zhotovené svojpomocne zo zvieracej srsti, ktorá sa musela pevne zviazať a osadiť do husacieho brka. V neskoršom období sa začali presadzovať kupované štetce. Na obrysové linky sa najlepšie hodili tenké štetce a redšia farba. Hotové obrázky sa vkladali do drevených rámov.

História

HistóriaDown

Podobnú technológiu, akou je maľba na rube tabuľového skla, poznali už v starovekom Egypte. V období renesancie bola rozšírená predovšetkým v Taliansku. Ako barokovú slohovú maľbu si ju v 17. a 18. storočí, najmä v období protireformácie, privlastnila cirkev, šľachta a meštianstvo. Koncom 18. storočia si získala obľubu aj v ľudovom prostredí.

Na území Slovenska mal tento trend mierny časový posun, tvorbu ovplyvnili ľudové obrázky predovšetkým z Moravy, zo Sliezska, z nemeckého Bavorska a Rakúska. Popri týchto krajinách boli však obrázky maľované na sklo rozšírené aj v Poľsku, na Ukrajine, v Maďarsku, Rumunsku, krajinách bývalej Juhoslávie či Španielsku.

V počiatkoch vznikali ľudové obrázky na skle na základe cudzích vzorov, ale časom sa od nich začali odlišovať svojským poňatím predlohy a základnej kompozície, zjednodušovaním hlavného výjavu a osobitou dekoratívnou výzdobou. Typickými druhmi kvetinového dekóru sa slovenské obrázky na skle výrazne líšia od zahraničných, vďaka čomu ich možno pomerne spoľahlivo identifikovať. Z hľadiska farebnosti boli pre ne príznačné čisté, nelomené farby, najmä červená, modrá, biela, žltá, zelená a hnedá, teda farby charakteristické aj pre iné javy tradičnej výtvarnej kultúry Slovenska (maľované truhlice, ľudový odev a i.). Na svätožiary svätcov a ozdoby pre Jánošíka a jeho druhov sa používala zlatá farba.

Obrázky maľované na sklo zhotovovali zruční jednotlivci v blízkosti sklárskych hút, prípadne i viacerí členovia rodiny, ktorí si pri práci navzájom pomáhali. Medzi ľudí sa dostávali zásluhou podomových obchodníkov, ktorí ich roznášali v drevených krošniach zavesených na chrbte. Okrem Slovenska ich predávali aj v Poľsku či Transylvánii. Obrazy na skle si ľudia kupovali aj na jarmokoch a púťach. Niektoré priniesli na naše územie slovenskí veriaci, ktorí navštívili známe pútnické miesta v Rakúsku, Poľsku alebo Čechách.

Na prelome 19. a 20. storočia začali obrázky na skle ustupovať lacným farebným reprodukciám náboženského charakteru, ktoré ich napokon z ľudového interiéru vytlačili celkom. V prvej polovici 20. storočia pretrvali na našom území len vďaka Alexandrovi Salzmannovi a manželom Landsfeldovcom.

Výroba organizovaná v ÚĽUV-e

Výroba organizovaná v ÚĽUV-eDown

Obrazy maľované na sklo sa po rokoch stagnácie, keď bol o ne v tradičnom prostredí čoraz menší záujem, dožili na počiatku 70. rokov minulého storočia renesancie. Toto obdobie charakterizuje kvalitná práca výtvarníkov ÚĽUV-u, ktorí zapojili do novodobého trendu revitalizácie či obnovy starých ľudových remesiel a umení aj ľudí schopných tvoriť kópie starých malieb na skle z dokumentačných zbierok ÚĽUV-u či na báze múzejných dokladov. Aktívny v tomto smere bol najmä profesionálny výtvarník Ivan Štěpán, ktorého kópie malieb na skle patrili medzi najvydarenejšie.

Dôraz v novodobých maľbách na sklo presunuli ich autori predovšetkým do estetickej roviny. Na ľudové obrázky nadviazali predovšetkým formálne – zachovaním tradičného technologického postupu výroby. Tematicky ich obohatili o nové námety, inšpirované najmä tradičným vidieckym prostredím. Časť najobľúbenejších sakrálnych námetov sa pretransformovala do pozmenenej, ale rovnako zaujímavej podoby. Hádam najdôležitejším posunom však je, že súčasnú neprofesionálnu tvorbu výrazne ovplyvňuje osobnosť tvorcu, jeho vlastné zážitky a predstavy, ako aj vlastné výtvarné cítenie pretavené do originálneho autorského rukopisu. Predpokladom úspechu je dnes totiž individuálna, originálna osobnosť tvorcu a jeho osobný vklad do umenia maľby na sklo.

Takmer všetky najvýraznejšie osobnosti slovenskej maľby na sklo obdobia po druhej svetovej vojne prešli spočiatku sitom hodnotenia pracovníkov ÚĽUV-u, ktorí sledovali umeleckú i technickú kvalitu ich práce a niekedy vstupovali do procesu tvorby aj vlastnými výtvarnými návrhmi, kombinujúc techniku maľby obrázkov na sklo s inými tradičnými materiálmi – pôsobivé boli návrhy textilných výtvarníčok Kamily Rauchovej a jej nasledovníčky Evy Kováčovej či výtvarníčky na netextilné materiály Janky Menkynovej, ktorá využila miniatúrne maľby na sklo pri návrhoch tokárených dóz s vrchnákmi.

Pre Alžbetu Korkošovú, matku sochárky Márie Rudavskej, ktorá začala tvoriť obrázky maľované na sklo začiatkom 70. rokov minulého storočia na dôchodku po presťahovaní sa k dcére do Bratislavy, sú charakteristické veselé, naivne podané výjavy z prostredia goralskej dediny, ktoré dôverne poznala zo svojho života na poľskej strane Oravy, ale aj výjavy s biblickou tematikou. Často sú komponované do dvoch vodorovných línií a vďaka bohato rozvinutej kompozícii sa neraz vyznačujú väčším formátom. Pre vernosť podania majú jej obrazy so svetskou tematikou aj pôvodne neplánovanú dokumentárnu hodnotu. A hoci sa autorka snažila o realistické podanie, osobitosť jej výtvarného prejavu bola silnejšia. Namiesto ľudovej ornamentiky zapĺňala pozadie svojich obrázkov výjavmi z autentického prostredia.

Dlhé roky maľovala pre ÚĽUV osobité obrázky na skle aj Valéria Zuzana Benáčková. Malé, technicky perfektne zvládnuté diela, ktoré vytvorila v počiatkoch svojej tvorby, boli ponáškami na sakrálne ľudové maľby na skle. Pomerne rýchlo si však vytvorila vlastný štýl, v ktorom svojráznym poetickým spôsobom spodobovala tradičný spôsob života na slovenskom vidieku vo sviatočných i v každodenných chvíľach. Neodmysliteľnou súčasťou jej obrázkov je výrazný ornamentálny dekór. Na jej rozsiahlu tvorbu invenčne nadviazala aj dcéra Iva.

Vysoké výtvarné hodnoty majú obrazy na skle od všestranne nadaného neprofesionálneho umelca Dušana Benického. Ľudové obrázky na skle nekopíruje, ale vychádza z ich ducha, čo je prístup výtvarne mimoriadne pôsobivý. Používa čierne kontúrovanie typické pre ľudovú maľbu na skle zo stredného Slovenska, ale aj hnedé kontúrovanie, ktoré sa vyskytovalo na východnom Slovensku. Jeho ruka je pri maľbe istá, ťahy štetca úsporné, ale mimoriadne výrazné. Tradičné prostredie zachytáva výberom typických námetov. Jeho snahou nie je dokumentárnosť podania, ale vysoká miera štylizácie. Spomedzi sakrálnych tém uprednostňuje napríklad biblický výjav Adama a Evy. Z jeho obrazov vyžaruje energia a baladickosť podania. Farby, ktoré používa, sú pestré a výrazné a pritom veľmi podobné farebnosti ľudových malieb. Súčasťou jeho obrázkov sú zaujímavo zhotovené drevené rámy dotvorené originálnymi drevenými kolíčkami podľa vzoru starých malieb na skle.

Významné miesto medzi súčasnými autormi zaujíma aj architekt Michal Škrovina. Z hľadiska tematiky sú jeho obrázky neobyčajne rôznorodé. Popri sakrálnych výjavoch čerpá inšpiráciu najčastejšie zo skutočného života. Veľmi rád spodobuje najmä tradičné dedinské prostredie, ktoré dôverne pozná z detstva. Nezvyčajným spôsobom stvárňuje známe povesti i historické námety, napríklad bitku pri Moháči. Špecifické je jeho zobrazenie jánošíkovskej a vôbec zbojníckej tematiky. Osobitným druhom poézie dýchajú jeho neopakovateľné príbehy zo života, rovnako ako obrázky s personifikovanými ročnými obdobiami. Oslovujú ho aj témy nezvyčajné pre maľbu na sklo, napríklad cirkusové prostredie, atmosféra prímorských prístavov či osobnosť colníka Rousseaua, zakladateľa insitného umenia.

Zásluhou uvedených autorov a mnohých ďalších, ktorí pracovali a pracujú aj pre ÚĽUV (menovite z nich spomeňme majstrov ľudovej umeleckej výroby Zuzanu Vaňousovú, Oldricha Richtera, Ľubicu Maliarikovú, Helenu Šiškovú, Miloslava Jaroša či Milotu Schusterovú a Jána Papca), možno konštatovať, že obrázky na skle, ukotvené vďaka zachovanej technike zhotovenia v minulosti, si žijú aj v súčasných podmienkach svoj vlastný, neobyčajný život a tešia sa neustálemu záujmu verejnosti.

ÚĽUV na podporu propagácie tohto tradičného umenia vydal v rokoch 2010 – 2012 sériu monografií a vo svojich regionálnych centrách remesiel organizuje dlhé roky remeselné kurzy maľby na sklo pre deti i dospelých.

Remeselní vyrobcovia

Remeselní vyrobcoviaDown

Súvisiace výrobky

Súvisiace výrobkyDown

Kurzy

KurzyDown

Literatúra a odkazy

Literatúra a odkazyDown
ÚĽUV