Rezbárstvo

V tradičnej kultúre na území Slovenska sa na spracovanie dreva viaže množstvo zamestnaní a druhov výroby a rezbárstvo sa uplatňovalo na predmetoch rozličného funkčného zamerania. Význam dreva v tradičnej ľudovej kultúre potvrdzuje aj fakt, že práve cez tento materiál človek najčastejšie vyjadroval svoje výtvarné schopnosti.

Najrozmernejší rezbársky dekór sa využíval v staviteľstve (brány, vráta, dvere, obločnice, ostenia okien a dvier, štíty, pavlače, gánky, prístenné stĺpy, preklady okien a dverí, nosné hrady). K špecifickým prejavom rezbárstva patrili prícestné kríže, ale aj drevené náhrobné kríže dekorované plastickou rezbou a polychrómiou. Tie sa vyskytovali sa na strednom Slovensku, najmä v okolí Detvy. Špecifické drevené náhrobníky sa vyskytovali v kalvínskom prostredí. Rezbársky (rytím a profilovaním) zdobili miestni stolári aj nábytok (lavice, stoly, stoličky, stolčeky, čelá postelí, police, truhlice).

K najširším oblastiam spracovania dreva, kde sa objavuje jednoduchý rezbársky dekór, patrila výroba náradia, ktoré potreboval roľník pri svojej práci a v gazdovstve (orné náradie, rôzne drevené vidly, lopaty, brány, rýle, jarmá, hrable, kosy, oselníky, vozové oje), a predmetov a nástrojov dennej potreby (soľničky, britevníky, lyžičníky, lyžice, svietniky). Dodávateľmi dreveného kuchynského náradia boli miestni domáci výrobcovia.

Veľkú skupinu roľníckych rezbársky zdobených výrobkov z dreva, na ktorých sa objavuje najbohatší a najrôznorodejší ornament, tvoria piesty na pranie a mangľovanie a pracovné nástroje používané pri spracovávaní textilných vlákien (praslice, čipkárske paličky, kolovraty, krosná, motovidlá). Pri týchto predmetoch sa často spája úžitková funkcia s estetickou a so symbolickou. Nachádzame na nich rôzne motívy, monogramy, letopočty a niekedy i texty. Praslica a piest patrili k najčastejším darom, ktoré z lásky daroval mládenec milej, manžel manželke, otec dcére, starý otec vnučke, brat sestre. Sú zdobené abstraktným geometrickým, rastlinným alebo figurálnym ornamentom.

Z dreva sa zhotovovali aj hračky, ktoré v ľudovom prostredí spodobovali ľudí, zvieratá, predstavovali pracovné náradie, hudobné nástroje, dopravné prostriedky, zbrane.

Rezbárska technika sa využíva aj pri formách na medovníky, votívne predmety a modrotlač. Ich výroba súvisela s cechovým medovnikárskym a farbiarskym remeslom. Formy pre farbiarov a medovnikárov vyrábali rezbári-rytci náročnou technikou negatívneho (formy na medovníky) a pozitívneho (formy na modrotlač) reliéfu. Väčšinou ich zhotovovali profesionálni rezbári v Čechách a Nemecku, čím sa dá vysvetliť príbuznosť týchto výrobkov vo všetkých troch krajinách.

S rezbárskou technikou sa stretávame aj pri drevených tlačiarenských štočkoch. Zhotovovali ich technikou pozitívneho drevorezu miestni rytci pôsobiaci pri väčších tlačiarňach v Trnave, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici podľa obľúbených predlôh, ktoré zjednodušovali a ornamentalizovali.

Rezbárstvo súviselo aj s cechovými remeslami, napr. debnárstvom alebo mlynárstvom. Figurálna rezba sa uplatňovala napríklad na dnách sudov na víno.

Špecifickú podobu dosiahlo na území Slovenska rezbárstvo pastierov (bačovský riad, formy na syry, pastierske palice, črpáky). Prejavy umeleckej tvorivosti pastierov na Slovensku vo výtvarnom prejave možno sledovať najmä na pracovných nástrojoch, používaných pri výrobe mliečnych a syrárskych produktov. Konštrukčné a funkčné prvky riadu i náradia umožňovali uplatniť množstvo dekoratívnych rezbárskych techník. Na viacerých pastierskych výrobkoch sa stretávame aj s figurálnou rezbou.

Výtvarne i technologicky najvýnimočnejšie spomedzi výrobkov pastierskeho náradia sú črpáky – drevené vyrezávané nádoby používané na salašoch na pitie žinčice. Z rezbárskeho hľadiska je najzaujímavejšie ich ucho, na ktorom sa sústreďuje výtvarná pozornosť výrobcu. Je skulpturálne rezané do geometrických, zoomorfných a antropomorfných foriem. Črpačky (menšie nádobky s rúčkou z jedného kusa dreva používané na čerpanie a pitie vody) poskytujú na rozdiel od črpákov na výzdobu celú vonkajšiu plochu. V minulosti ju tvorila rytá alebo reliéfna rezbárska výzdoba s rastlinnými, poľovníckymi a pastierskymi motívmi. Odlievak je nádoba na odčerpávanie väčšieho množstva žinčice s obsahom až do 5 litrov. Varechy slúžia na zberanie hustej žinčice alebo prelievanie srvátky. Koniec rúčky býval v minulosti zdobený ornamentálnou a figurálnou rezbou. Z foriem na oštiepok boli najpoužívanejšie oštiepkové obručové formy, ktorými sa zdobil iba stred oštiepka. Ich vnútorná časť bola vyrezaná negatívnym spôsobom pásikovými, hviezdicovými alebo tulipánovými vzormi symetricky radenými do vodorovných pásikov. Formy na syr sa používali najmä v Liptove, na Orave a na Pohroní. Mali podobu kohútikov, kačíc, zajačikov, srncov a najčastejšie oviec. Formy na maslo mali najčastejšie podlhovastý tvar. Na bokoch bol žliabkový dekór a dno zdobil rastlinný ornament. Rôzne druhy palíc sa vyvíjali podľa funkcie, ktorú plnili. Ich tvar a vzhľad súviseli s potrebami pastierov i s kvalitou materiálu. Nepravidelnosti a rany v dreve, najčastejšie na rúčke, dotvárali pastieri do podoby hada, mužskej a zvieracej hlavy alebo špirály.

Základ a hlavnú produkciu ľudového figurálneho rezbárstva tvorí množstvo menších či väčších polychrómovaných drevených sakrálnych sôch, ktoré sa najčastejšie umiestňovali do výklenkov na štíte a priečelí domu, tvorili súčasť pamätných stĺpov, božích múk a rôznych kaplniek na rázcestiach a okrajoch dedín alebo súčasť betlehemov. Ľudoví rezbári ich vyrábali podľa vzoru barokových drevených polychrómovaných sôch, ktoré zdobili kostoly a pútnické miesta. Pre Slovensko bol charakteristický najmä motív Piety, ktorá mala najrôznejšie obmeny, Madony s Ježiškom, Krista, sv. Floriána, sv. Urbana, Jána Nepomuckého, Panny Márie, Svätej Anny. Zriedkavejšie sa stretávame i s väčšími kamennými, väčšinou pieskovcovými sochami, ktoré stáli pod stromami na námestí, pri moste alebo v poli. Ich autormi boli však väčšinou vyučení remeselníci a pri opracovaní vyžadovali iný druh nástrojov, než sa používajú pri práci s drevom. Polychrómované sakrálne sošky vyrábali rezbári vo veľkých sériách podľa vzoru sochy patróna uctievaného v pútnickom centre.

Formou podobné sakrálnym soškám boli úle z drevených klátov, tvarované do antropomorfných a zoomorfných foriem. Niektoré boli dekorované reliéfnou rezbou a polychrómiou na čelnej strane. Niekedy predstavovali postavy svätých, napr. Jána Nepomuckého, Margity, Imricha, Mikuláša, inokedy humorne stvárneného mnícha s veľkým bruchom, Turka alebo vojaka, niekedy to boli len obrovské hlavy husárov, Turkov alebo bližšie neurčených osôb. V niektorých prípadoch boli pôvodne samostatné sochy prerobené na úle.

Figurálna drevorezba z posledných desaťročí 20. storočia nadväzuje na tradície pastierskeho rezbárstva, inšpiruje sa aj rezbárstvom pútnických miest i osobitosťami tradície výrobcov betlehemov. Nemožno vylúčiť ani vplyv rezbárskych škôl a dielní, ktoré vznikali podobne ako školy iných výrobných odvetví od konca 19. storočia. Do skupiny rezbárov, ktorí priamo nadväzovali na staré ľudové sošky s náboženskou tematikou, patril Šebastián Korkoš z Kežmarku a Albín Blažek zo Štiavnika. Početná je skupina rezbárov, ktorí vychádzali z tradičnej betlehemskej ľudovej tvorby – Matej Kováč zo Žitavian, Ján Macko zo Sv. Antona a Nikodém Antalík z Jablonového. Ďalšiu skupinu tvoria rezbári, ktorí pri tvorbe voľnej plastiky vyšli z prvku plastickej výzdoby na úžitkovom predmete – Jozef Kemko z Heľpy, Ondrej Madoš z Poník, Ľudovít Filipko z Priechodu. Medzi najvýraznejšie osobnosti ľudového rezbárstva konca 20. storočia patrili Pavol Bavlna, Matej Čupec a Štefan Siváň. Sošky Pavla Bavlnu zo Štiavnika sa vyznačujú jednoduchým prístupom k stvárňovanej postave. V Bavlnových prácach sa spojil náboženský i prozaický okruh do vzájomne sa dopĺňajúceho celku. Okrem korpusov zo samorastov a madoniek stvárňoval postavy z dedinského prostredia. Matej Čupec z Hornej Štubne vychádzal z prírodných tvarov dreva. Námety čerpal z religiózneho okruhu i reálneho života. Ojedinelá je jeho tvorba z mäkkého kameňa, z ktorého vytvoril svojrázne hlavy. Najmonumentálnejšie rezbárske diela pochádzajú z dielne Štefana Siváňa z Babína. Jeho sochy sú variáciami na biblické témy a spomienkami na život v rodnej oravskej dedine.

Oblasti a lokality výroby

Domáce práce a remeslá, ktoré rôznym spôsobom spracúvali drevo, patrili na Slovensku v minulosti medzi najrozšírenejšie. Rezbárstvom ako typicky mužskou prácou sa zaoberali roľníci a pastieri. Ovládanie najjednoduchších techník opracovania dreva patrilo k ich samozrejmým znalostiam.

Severné horské oblasti Slovenska poskytovali dostatok mäkkého dreva ihličnatých stromov vhodného na domácke opracovanie jednoduchými nástrojmi, pomocou ktorých si každý hospodár vyrábal základné formy nábytku a predmetov dennej potreby sám. Z rezbárskych techník sa tu stretávame najčastejšie s vysekávaním, ktoré sa využíva pri výrobe črpákov, soľničiek, svietnikov a praslíc. Na západe a juhu Slovenska sa nachádzalo tvrdé drevo listnatých stromov, ktorého vlastnosti sa hodili na zložitú stolársku prácu a figurálne rezbárstvo. Pre západné a stredné Slovensko je z výzdobných techník typické rytie, vruborez a rezba, ktoré sa uplatňujú na pracích piestoch, paliciach, prasliciach a na nábytku.

Vzhľadom na to, že drevo sa vyskytovalo v menšom či vo väčšom rozsahu na celom území Slovenska a svojimi vlastnosťami bolo priam predurčené na ďalšie spracovanie a vyjadrenie estetického cítenia a zručnosti, je z hľadiska územného rozšírenia jednotlivých prejavov rezbárstva na Slovensku v mnohých prípadoch ťažko určiť presné hranice.

Západné Slovensko

Vyrezávané a maľbou zdobené čelá postelí, police na riad, rohové skrinky, lavice a intarzované stoly sa vyskytovali v blízkosti väčších miest a v hospodársky relatívne bohatej oblasti. Do rohových skriniek v interiéri, do výklenkov na priečelí domov, do kaplniek i Božích múk sa vkladali drevené sošky. Stvárňovali Matku Božiu s mŕtvym telom Kristovým, Krista, Madonu s Ježiškom, svätcov i svätice, ktorí mali ochraňovať dom, gazdovstvo i človeka pred nepriaznivými silami. Medzi soškami sú práce remeselníkov čerpajúcich inšpiráciu zo sôch a z malieb v kostoloch, ktoré sa predávali v pútnických strediskách v Šaštíne a v Marianke, ale i práce náturistov, ktoré vychádzajú z jednoduchého opracovania dreveného klátika bez znalostí skutočných proporcií a anatómie ľudského tela. So soškami súvisia i ľudové drevené úle, veľmi často s reliéfnymi obrazmi svätcov alebo v tvare sochy svätca. Výroba dreveného riadu, lyžičiek, soľničiek, variech a hračiek bola rozšírená v myjavskej oblasti. Stará Turá patrila medzi najznámejšie a najväčšie strediská výroby drevených hračiek na Slovensku.

Stredné Slovensko

Drevené náhrobné kríže dekorované plastickou rezbou a polychrómiou sa vyskytovali najmä v okolí Detvy. Práce väčších rozmerov boli i na stĺpových náhrobníkoch (Gemer, Novohrad). Pre Očovú, Detvu, Vráble a Levice sú charakteristické veľké brány s bohatou ornamentálnou výzdobou. Oravské drevené domy majú vyrezávané odkvapy. V regióne Gemera a Hontu pretrvala výroba prístenných stĺpov a v Gemeri tesársky zhotovených súsekov, zdobených za pomoci kružidla množstvom roziet a solárnych motívov. V Kyjaticiach sa v prvej polovici 20. storočia špecializovali aj na výrobu hračiek a drobných spomienkových predmetov, ktoré konštrukčne i výzdobnými technikami nadväzovali na princípy miestnej výroby súsekov. Zvieratá, koníky, nábytok, fúriky zdobili morením a rytým dekórom za pomoci kovového kružidla. V horských oblastiach severného Slovenska, najvýraznejšie v Ždiari, bola rozšírená výroba rezbársky zdobených dverí. Rezbársku výzdobu nachádzame i na drevených soľničkách, vyrezávaných lyžičníkoch, britevníkoch, prasliciach s prísedkou, piestoch alebo formách na pečivo.

Chov oviec v horských oblastiach stredného Slovenska mal vplyv na ľudovú výrobu pastierov. Vyrábali fujary, píšťaly, gajdy, pastierske palice, črpáky a salašnícky riad. Uchá črpákov geometrických, zoomorfných a antropomorfných tvarov boli často samostatnými výtvarnými dielami. Na plastickej výzdobe ucha nachádzame množstvo námetov, motívy zo života pastierov v realistickom stvárnení i štylizované architektonické prvky. Podľa tvaru nádoby a riešenia výzdoby i nasadenia ucha delíme črpáky na tri typy – východoslovenské, stredoslovenské a severoslovenské. Črpáky východoslovenského typu sú príznačné pre Gemer a Spiš. Nádoba i ucho sú z jedného kusa dreva, majú vysoký, štíhly, mierne kónický tvar a sú málo zdobené. Črpáky severoslovenského typu nachádzame najmä v Liptove a na Orave. Ich tvar je vo zvislej osi pretiahnutý. Ucho spojené s nádobkou žliabkom zarezaným v stene nádobky vysoko prevyšuje horný okraj črpáka, ktorý sa smerom nadol zužuje. Ucho s geometrickým alebo figurálnym profilovo opracovaným dekórom vychádza z charakteru doštičky. Pri stredoslovenskom type črpákov je ucho spojené s nádobkou v hornej časti zúbkom, ktorým sa zavesí na nádobku a v spodnej časti pripevní drevenou alebo mosadznou obrúčkou pretiahnutou cez výrez na uchu. Tieto črpáky sú charakteristické pre hornú Nitru, Zvolen, Detvu a Banskú Bystricu. Na Podpoľaní a Horehroní bola rozšírená i výroba fujár, píšťal, gájd, pastierskych palíc a salašníckeho riadu. V polovici 20. storočia bola významným strediskom výroby fujár, píšťal, flautičiek a päťhlasých gájd Zvolenská Slatina.

Podolínec a Hniezdne boli v tejto časti Slovenska strediskami výroby ľudového nábytku.

Centrom baníckeho rezbárstva bolo od 18. storočia okolie Banskej Štiavnice. Baníci uplatňovali svoju manuálnu zručnosť, technickú vynaliezavosť a znalosť spôsobov opracovania dreva získanú pri baníckej práci. Svoje schopnosti využili v rezbárstve figurálnych plastík a betlehemov s realistickými figúrkami odpozorovanými z ľudského i zo zvieracieho sveta. Patria sem i postavičky baníkov vo verne podanej baníckej uniforme alebo figúrky muzikantov s nástrojmi v ľudovom odeve. Výjavy z baníckej práce i náboženskú tematiku nachádzame v drevených vkladačkách v sklených štvorbokých fľašiach, ktoré sú dokladom zručnosti i trpezlivosti ich autorov. Medzi významné strediská výroby hračiek v tejto oblasti patril Kunešov pri Kremnici.

Východné Slovensko

Najstaršie a výtvarne najpôsobivejšie z ľudových farbiarskych foriem mali vzor rezaný celý z dreva. Dreveným farbiarskym formám sú z hľadiska výrobnej techniky podobné drevené medovnikárske formy. Jedným z centier ich výroby bola Spišská Nová Ves a okolie. Tematicky predstavujú široký okruh námetov. Najčastejšie sa na medovníkoch vyskytoval husár na koni, ženské a mužské postavy či páry v dobových kostýmoch, dieťa v perinke a pod. Formálne v nich často doznievajú historické štýly, najmä rokoko. Zaujímavú skupinu rezbárskej práce predstavujú drevené formy na votívne voskové figúrky. Jednoduchá rezba do hrubšej drevenej dosky prevažne štvorcového tvaru sa vypĺňala voskom.

Drevo patrilo na území Slovenska k základným a ľahko opracovateľným surovinám a v tradičnej kultúre sa využívalo mnohorakým spôsobom. V lesoch, hájoch a na brehoch riek rástli agát, viaceré druhy borovíc, brest, breza, buk, divá čerešňa, hruška, slivka, jabloň, dub, drieň, hrab, chabzda, javor, jelša, jaseň, lieska, lipa, klen, osika, rakyta, smrek, červený smrek, topoľ, trnka. Všetky tieto dreviny dávali možnosť najrôznejšieho spracovania a využitia v rezbárstve.

Pastieri a domáci výrobcovia poznali život v prírode, nadväzovali na skúsenosti svojich predkov a vyznali sa vo vlastnostiach rôznych druhov dreva. Preto vyberali na svoje výrobky vždy vhodný druh.

Pri výbere dreva rozhodovala jeho farebnosť, pevnosť, vek. Drevo ihličnatých stromov sa využívalo najmä v stavebníctve a pri výrobe sošiek. Väčšina ostatných výrobkov sa zhotovovala z dreva listnatých stromov. Napríklad piesty sa najčastejšie vyrábali z dreva javora a buka. Na predmety, pri ktorých bol dôležitý aj vonkajší vzhľad, používali ľudoví majstri drevo ovocných stromov – čerešne, hrušky, slivky, orecha, pričom sa cenilo nielen sfarbenie, ale aj ich kresba, a často sa aj zámerne využívali a kombinovali. Formy na medovníky sa vyrábali väčšinou z tvrdého hruškového dreva, umožňujúceho zachovať ostré hrany negatívneho reliéfu aj pri dlhšom používaní. Pomocou zvláštnych rydiel ich vyrábali remeselníci-medovnikári alebo si ich objednávali u rytcov a podomových remeselníkov.

Na výrobu črpákov, odlievakov, palíc a niektorých ďalších predmetov bol vyhľadávaný tzv. svor – prstenec tvrdej dreviny, ktorý vzniká tým, že odťatý alebo poškodený strom ďalej pod kôrou obručovito obrastá drevnou hmotou ranu alebo pahýľ, pričom prostriedok pôvodného pňa začne vyhnívať. Čerstvá drevná hmota má po opracovaní výraznú mramorovú kresbu. Vzniká na jedli, zriedkavo aj na smreku. So svorom sa stretávame aj na buku alebo gaštane, nie však v tvare valca, ale v tvare zaliatej guľatej hrče.

Technologické postupy uplatňované pri spracúvaní dreva – rúbanie, štiepanie, kresanie, pílenie, strúhanie, vŕtanie, hobľovanie a dlabanie – využívali nástroje bežné v roľníckom dome: sekeru, pílu, strúhací stolec s oberučným nožom, nôž, hoblík, dláto, kladivo, nebožiec. Každý nástroj sa skladá z dvoch častí. Kovovou časťou rezbár zasahuje do opracovávanej hmoty a jej tvar, tvrdosť a pevnosť treba voliť podľa druhu obrábanej dreviny. Druhou časťou je rúčka, ktorá musí byť tvarovo prispôsobená ruke, aby umožnila ľahké ovládanie nástroja. Rúčky na menšie nástroje, nože a dláta si ľudoví výrobcovia zhotovovali z mäkších, pórovitých druhov dreva. Tvar ostria nástroja sa prispôsoboval brúsením.

Najstarším a stále základným nástrojom na opracúvanie dreva je sekera. Využíva sa v troch hlavných tvarovacích technikách: v štiepaní, tesaní a dlabaní. Univerzálnou pomôckou, používanou pri všetkých druhoch technického spracovania dreva, je nôž. Týmito nástrojmi sa zhotovovali úžitkové predmety, napr. nádoby a praslice. V ľudovej tvorbe má rozsiahle uplatnenie oberučný nôž, ktorý možno ovládať obidvoma rukami. Píla zasahuje do dreva rezom ostrého zuba, ktorý je znásobený mnohými ďalšími. Dláto pracuje na princípe tlaku do hmoty. Používa sa na rezanie, sústruženie i zaobľovanie.

Príprava a výber nástrojov a ich použitie v jednotlivých etapách pracovného procesu hrali dôležitú úlohu pri formovaní artefaktu a pri jeho výzdobe. Preto mal rezbár viac druhov sekier, nožov, dlát, vrtákov, šidiel, pílok, hoblíkov.

Základnou formou, z ktorej vzniká drevená socha, je polienko, ktorého pôdorys tvorí trojuholník otočený hrotom k prizerajúcemu sa. Zadnú stranu sôch tvorí široká strana trojuholníka a je vždy rovno zrezaná a skoro nikdy nie je opracovaná. Predná strana sošky bývala opracovaná väčšinou len v základných obrysoch s malými priehlbinami v materiáli.

Dekoratívne techniky

K najarchaickejším výzdobným rezbárskym technikám patrí plochý a hlboký vruborez. Vruborezová výzdoba má geometrický charakter. Jeho základom sú trojuholníkové klinové zárezy radené vedľa seba s väčším alebo menším odstupom do pásov, roziet alebo svastík. Na predmetoch sa vyskytuje samostatne alebo v kombinácii s inými rezbárskymi technikami, najmä so žliabkovaním. Na Slovensku vo vidieckom prostredí sa vruborez najčastejšie uplatňoval na stropných trámoch, piestoch, mangľoch a prasliciach. Používal sa i pri výzdobe predmetov z kovu a kameňa.

Okrajové dosky interiérových predmetov (lyžičníky, soľničky), nábytku (operadlá stoličiek, lavíc, postelí a kolísok), pracovných nástrojov (praslice, motovidlá, hrable) a náhrobníkov sa zdobili profilovaním. Profilovanou rezbou boli zdobené i okraje štítov a pavlače.

Reliéfnou rezbou, pri ktorej je plastický vzor do plochy dreva či kameňa rezbou vyhĺbený alebo vystupuje nad povrch základnej plochy, ozdobovali na Slovensku predmety najmä vyučení remeselníci pracujúci s drevom: debnári (dná sudov, lisy na víno, úle) a mlynári (zariadenia vodných mlynov). Školení českí a nemeckí rezbári vyrábali technikou negatívneho reliéfu formy pre slovenské modrotlačiarske a medovnikárske dielne. Rezbári i samoukovia a ľudoví kamenári využívali reliéfnu rezbu pri výzdobe prícestných sôch, kalvárií a náhrobníkov, ľudoví výrobcovia a pastieri pri dekorovaní črpačiek, črpákov, palíc, praslíc, úľov, piestov.

Pri zdobení vylievaním sa do dreveného povrchu vyrezal ornament a doň sa vlievalo roztopené olovo, cín, mosadz, vosk. Táto technika sa uplatňovala na bičoch, valaškách, fujarách, gajdách, paliciach, prasliciach, rukovätiach nožov a zriedka i na piestoch.

Drevo sa zdobilo i vypaľovaním rozžeraveným želiezkom, drôtom, kovovou formou alebo razidlom v tvare polmesiaca, kruhu, osmičky, ktoré sa vtláčali do dreva, pričom vypálený podklad zhnedol. Takýmto spôsobom sa vypaľovali aj dierky na hudobných nástrojoch. Touto technikou sa zdobili piesty v okolí Trnavy, police, praslice, lyžičníky.

Farebnosť dreva, najmä jeho detailných ornamentov, sa získala používaním tekutých žieravín, ako je síran meďnatý alebo kyselina soľná. Používanie tejto techniky sa zachovalo v okolí Zvolena na fujarách a prasliciach.

Dekoratívnou technikou dreva je aj maľovanie štetcom. Využívala sa pri zdobení nábytku, piestov, praslíc. Spočiatku sa používali práškové farby miešané v oleji, začiatkom 20. storočia už farby fermežové. S touto technikou súvisela i technika vykladacia. Pri nej sa vkladala do dreva perleť alebo zrkadielka a ústredný motív sa zosilňoval bočným vruborezom alebo žliabkovaným znakom.

Drevorezba využívala spočiatku jednoduchý dekór (vrypy a vlnovky). Od začiatku 18. storočia patrili k najrozšírenejším geometrické vzory, ktoré nachádzame prakticky na všetkých drevených predmetoch zdobených rezbou v podobe liniek, pásov, kriviek, vlnoviek, krúžkov, špirál (stropné hrady, súseky, praslice, náhrobníky). Rastlinné motívy v ľudovom rezbárstve vychádzajú zo sprostredkovaných slohových dekoratívnych princípov renesancie a čiastočne baroka. Nachádzame ich predovšetkým na daroch lásky – piestoch, mangľoch, prísedných častiach praslíc, kde sú často kombinované so srdcom. Zoomorfná ornamentika sa spočiatku vyskytuje v podobe geometricky štylizovaných vtáčích motívov. Neskôr sa včleňuje do rastlinnej ornamentiky. Samostatné spodobovanie zvierat sa potom objavuje na črpákoch, črpačkách a paliciach. Najfrekventovanejšie sú vtáky, jelene, ovce, hady (uchá črpačiek, palice), hlava koňa (svietniky, uchá črpákov východoslovenského typu). S figurálnymi motívmi sa stretávame od 18. storočia v sakrálnej tematike (piesty). Antropomorfné motívy boli včlenené do geometrickej dekoratívnej skladby (súseky). Postavy roľníkov, pastierov, remeselníkov pri práci, zbojníkov, poľovníkov sa začínajú objavovať v dekoratívnom rezbárstve až v 19. storočí.

Drevo svojou povahou i dostupnosťou patrí k najdôležitejším surovinám, ktoré slúžia najrozličnejším potrebám ľudstva od praveku až po súčasnosť.

Výrobky z dreva sa v pamiatkovom archeologickom materiáli nedochovali. Existuje však množstvo dokladov o tom, že kamennú dobu predchádzalo obdobie, keď všetky nástroje boli z dreva. Strom bol u rôznych národov i predmetom úcty. Bol stelesnením výtvarnej objektivizácie človeka, o čom svedčí rad dokladov u prírodných národov, kde sa na kmeň s olúpanou kôrou vyrezávala hlava alebo iné atribúty mŕtveho.

Archeológia predpokladá, že spracovanie dreva sa spája so vznikom a s rozvojom poľnohospodárstva a že náhodné používanie dreva na rôzne pomôcky a nástroje sa už v neolite menilo na zámernú výrobu, ktorá pretrvala až do konca 19. storočia, keď drevo prevažovalo v dedinách mnohých európskych národov.

Rezbárstvo patrí k najstarším prejavom ľudového umenia. Pôvodne bola technika opracovania dreva jednoduchá a výzdoba zodpovedala používaným nástrojom príslušnej doby. Technická úprava predmetu jednoduchým a všeobecne používaným nástrojom, sekerou alebo nožom, úzko súvisí s predhistorickou technikou. Už v praveku sa stretávame pri tvrdom materiáli, ako je kameň a kosť, s technikou rytia ornamentu do predmetu. Dá sa predpokladať, že táto technika sa využívala i na dreve. Pravdepodobne skoro potom, keď človek získal z úlomku kameňa a kosti prvé rezné nástroje, zdobil svoje drevené náradie rezbou, pravdepodobne primitívnym geometrickým ornamentom a rôznymi jednoduchými symbolmi. Niektoré prvky geometrickej ornamentiky – línie, pásy, zuby, meandre, kosoštvorce, kruhy, svastika – sa objavovali na nástrojoch a zbraniach už v neolite v spojitosti s mágiou a kultom. V neskoršom období už badať na ručne opracovaných predmetoch stopy vytvorené nožmi alebo dlátami. Rezbárska práca bola v ľudovom umení veľmi často súčasťou a ozdobou úžitkových predmetov, nábytku a drevených stavieb.

Hoci počiatky rezbárstva siahajú až do praveku, náznaky formovania sa ľudového rezbárstva súvisia až s neskoršou spoločenskou diferenciáciou, ktorej výsledkom bolo odlíšenie umenia privilegovaných vrstiev od vrstiev ľudových. V Uhorsku sa s tým stretávame približne v 14. – 15. storočí. Vtedy sa v roľníckych obydliach objavovali v duchu stredovekého spôsobu dekorovania interiéru tesársky zhotovené a jednoducho zdobené truhly – súseky. Valaská kolonizácia v 15. – 17. storočí ovplyvnila charakter ľudového výtvarného prejavu pastierov. S rozvojom cechových remesiel v 17. storočí súvisia počiatky výskytu drevorezbárskych medovnikárskych foriem a výroba vyrezávaného nábytku, najmä truhlíc. V 18. storočí rastie vo vidieckom prostredí dopyt po reprezentatívnosti. Predná izba vytvára priestor na uplatnenie dekoratívnych prvkov v interiéri. Objavuje sa vyrezávaný nábytok a drevené sošky.

Nerovnomerný hospodársky vývoj a rôzna vzdialenosť od stolárskych remeselníckych stredísk spôsobili, že na západnom Slovensku a v blízkosti baníckych miest bol v 18. a 19. storočí v obľube nábytok zhotovovaný remeselne a zdobený drevorezbou alebo maľbou, zatiaľ čo v severných horských oblastiach si každý gazda vyrábal základné jednoduché formy nábytku ešte sám. V tomto období nastáva aj zvýšený dopyt po predmetoch dennej potreby, nástrojoch a náradiach a v horských oblastiach Slovenska vzrastá domácka výroba.

Až do konca prvej tretiny 20. storočia patrili k najvýznamnejším centrám výroby ľudových drevených sošiek západné Slovensko, oblasť Banskej Štiavnice, Levoče, Prešova a Bardejova so známymi pútnickými miestami. Figurálna drevorezba sa sústreďovala prevažne na náboženskú oblasť, z ktorej čerpala námety cez príklady zo slohového umenia. Prozaická tematika drevených sošiek sa viazala takmer výlučne na betlehemský okruh, v rámci ktorého sa uplatnili mnohé pastierske výjavy. Remeselný charakter majú i diela absolventov rezbárskych škôl, ktoré boli v poslednej tretine 19. storočia na Slovensku zakladané obchodnými a priemyselnými komorami. V prvých troch desaťročiach 20. storočia doznieva tradičný nábožensko-ochranný zmysel tvorby a v oveľa väčšej miere sa rozvíja figurálne dekoratívne rezbárstvo súvisiace s úžitkovými predmetmi tradičnej ľudovej výroby. K najzastúpenejším výrobkom patrili črpáky, úle a palice. Tieto práce sa stali zdrojom inšpirácie pre ľudových rezbárov medzivojnového obdobia. Tradičnej náboženskej tematike žičila aj ideológia vojnovej Slovenskej republiky, a tak aj ľudové sošky zostávali v tomto zmysle nezmenené.

Vo vývoji neprofesionálnej plastiky povojnového obdobia sa priamo i nepriamo odrážali zmeny, ktoré nastali po roku 1948 v oblasti politickej, hospodárskej i kultúrnej. Od druhej polovice 20. storočia sa rezbárstvo stáva predovšetkým individuálnou záľubou samoukov. Často sú to ľudia, ktorí svoje sklony k práci s drevom a rezbárstvu začínajú objavovať v staršom veku, po odchode do dôchodku. Výnimkou nie sú ani inšpirácie masovou kultúrou. V rámci európskej výtvarnej tradície ojedinelý rozvoj samostatnej figurálnej drevorezby zaznamenávame najmä v posledných desaťročiach 20. storočia.

Založenie ÚĽUV-u v Prahe s pobočkou v Bratislave roku 1945 malo za cieľ udržiavať a obnovovať rozličné druhy tradičnej remeselnej a umeleckej činnosti, vyhľadávať strediská výroby a zručných i talentovaných jednotlivcov na túto prácu. V ÚĽUV-e patrilo spracovanie dreva medzi najmasovejšie zastúpené výrobné odvetvia s množstvom používaných techník a úžitkových i dekoratívnych predmetov. Kópie ľudových sošiek a ich voľné variácie možno považovať za prvú etapu povojnového organizovaného vývoja rezbárstva, nadväzujúceho na ľudové umenie 19. storočia.

V rokoch 1950 – 1961 prevzal v ÚĽUV-e starostlivosť o výrobky z dreva akad. soch. Václav Kautman (1922 – 1981). Cez priamy a intenzívny kontakt s ľudovými výrobcami si osvojil všetky techniky ručného spracovania dreva a následne ich využíval v nových tvarových kontextoch. Roku 1955 sa stal hlavným výtvarníkom ÚĽUV-u a výrazne ovplyvnil výtvarné smerovanie jeho vtedajšej produkcie.

Obraz o rozmanitosti vzorov, dekóru a spôsobov rezbárskej tvory v ÚĽUV- e od počiatkov organizácie poskytuje jeho zbierkový dokumentačný fond, ktorý sa začal budovať v 50. rokoch 20. storočia. Okrem figurálnej tvorby je najpočetnejšie zastúpená pastierska drevorezba, ktorú reprezentujú črpáky, črpačky, formy na syr a maslo, varechy, gelety, vyrezávané palice, ľudové hudobné nástroje (píšťaly, fujary, husle), ľudové hračky (koníky, vtáčiky, kohútiky, sliepočky), vyrezávané formy na medovníky, dózy, šperkovnice, praslice, odlievaky, piesty, súseky, lyžičníky, naberačky, britevníky, bačovské varechy a z hračiek koníky, vtáčiky, kohútiky, sliepočky.

V predajniach ÚĽUV-u sa už v začiatkoch jeho obchodnej činnosti objavuje vyrezávaný pastiersky úžitkový riad, pastierske palice a valašky, hudobné nástroje, piesty a zásobnice. Postupne sa k tomuto sortimentu priradili aj hračky, najmä z Kyjatíc, zdobené dekórom charakteristickým pre drevené súseky. Samostatnú skupinu výrobkov tvoria nízke i vysoké reliéfy a sochy. Pri autorských voľných sochách sa stretávame najmä so sakrálnymi motívmi a s motívmi s roľníckou a pastierskou tematikou.

V prvom desaťročí po skončení druhej svetovej vojny sa výrazne zapísali do dejín novodobého vývoja ľudového rezbárstva výrobcovia salašníckeho riadu, v tom čase povolaním prevažne bačovia. Pôvodne výrobcovia fujár a bačovského riadu sa neskôr začali venovať tvorbe rozmernejších sôch. Najvýraznejšou osobnosťou z tohto obdobia bol Jozef Kemko z Heľpy (v ÚĽUV-e aktívny v rokoch 1948 – 1960). Na podnet Václava Kautmana na začiatku 50. rokov vytvoril J. Kemko svoje prvé voľné plastiky – Zbojníka, Jánošíka s milou a ďalšie. Medzi vynikajúcich autorov črpákov patrili v 50. rokoch Štefan Rakyta z Priechodu a Ján Macko z Rejdovej. Betlehemy a sošky s námetmi poľnohospodárskej práce zhotovoval Ondrej Madoš z Poník. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia zapôsobilo na rezbársku činnosť viacerých mladých autorov dielo Pavla Bavlnu zo Štiavnika. Vyrezávať začal na podnet miestneho farára Albína Blažeka, ktorý sám vyrezával korpusy zo samorastov (istý čas boli v predaji aj v ÚĽUV-e). Vďaka mimoriadnym rezbárskym schopnostiam sa do výtvarne neobyčajne silnej podoby rozvinulo v 70. rokoch umenie Štefana Siváňa z Babína. K osobitým zjavom rezbárskej tvorby v poslednej tretine 20. storočia bola jedna z mála žien, ktoré sa touto činnosťou zaoberali – Mária Žilavá z Bratislavy-Devína. Sošky Dušana Benického z Malachova sú formálne spracované so zámernou štylizáciou ľudovosti a v duchu tradičného ľudového umenia.

Osobitosť salašníckeho riadu a najmä črpákov bola i je zdrojom inšpirácie pre viacerých výrobcov ÚĽUV-u. Reagujú naň zväčša formou verných rekonštrukcií tradičných predlôh, prípadne voľnejšej tvorby v duchu tradícií, ale tiež novými výrobkami inšpirovanými napríklad tradičným materiálom – svorom. Z črpákov sú v sortimente najviac zastúpené črpáky stredoslovenského typu. Ich autormi boli napríklad Juraj Greško z Nemcoviec, Ján Palovič z Poník, Jozef Kemko z Heľpy, Štefan Rakyta z Priechodu, Ján Macko z Rejdovej, Jozef Lenhart z Bojníc, Milan Stieranka z Klenovca. V minulosti sa robili aj črpačky, okrem tradičných i štylizované. Ich autormi boli Jozef Lenhart, Jozef Kanáloš, Jozef Hučko či J. Šálek. Sortiment pastierskeho umenia dotvárali i formy na syr. Autormi boli Ján Kokoška, J. Šálek, Jozef Hučko. Formy na oštiepky zhotovoval Jozef Hradecký, formy na maslo Peter Slosiar, vybíjané palice Ján Kišík, figurálne palice Tibor Bergendi, sochy zvierat Milan Lichard, peračníky Radovan Oboňa.

Na piestoch výrobcovia uplatňovali geometrický alebo geometrizujúci ornament rezaný technikou vruborezu a reliéfnu figurálnu rezbu (Milan Hric, M. Šupola, P. Csole).

V súčasnosti zhotovujú majstri ÚĽUV-u verné kópie, prípadne variácie obľúbených pastierskych hudobných nástrojov. Tradičnú výzdobu vybíjania drôtom a leptania kyselinou pôvodne rozšírenú na fujarách, píšťalách, ale aj na valaškách a paliciach invenčne aplikujú na originálnych drevených misách, dózach a svietnikoch s úžitkovo-dekoratívnou funkciou. Cez spoluprácu s mnohými významnými tvorcami ÚĽUV dodnes ovplyvňuje podoby súčasného drevorezbárstva na Slovensku. Plejádu minulých i súčasných majstrov dreva, z ktorých väčšinu tvoria rezbári, abecedne zachytáva encyklopédia výrobcov ÚĽUV-u.